Našinec za prácou do Vietnamu
Seničan Pavol Bartoň má šikovné ruky, ktoré oceňujú aj v zahraničí. Pracoval vo viacerých krajinách sveta a naposledy si na živobytie zarábal vo Vietname. Niekto by možno povedal, že je to dosť netradičná destinácia na hľadanie si zamestnania, Pavol tam však bol maximálne spokojný.
Pavol (41) žije v Kunove a na SOU Senica sa vyučil za elektromechanika. „V podstate celý život sa venujem tomuto povolaniu. A vlastne aj moje povolanie ma zaviedlo až do Vietnamu,“ prezrádza. Keď sa mu na Slovensku rozpadol dlhoročný vzťah, začal vážne rozmýšľať, že si zbalí kufre a odíde do cudziny. „Ponuka prišla z Vietnamu a ja som sa rozhodol, že ju využijem. Predtým som krátkodobo či dlhšie pracoval napr. v ČR, Veľkej Británii, Rumunsku, Nemecku či Dánsku. Tak som si povedal: A prečo nie práve Vietnam?,“ približuje Pavol okolnosti svojho pobytu v krajine juhovýchodnej Ázie. Svoje rozhodnutie neľutuje. „Dovolenkovo som navštívil Grécko, Egypt či Škótsko. Je, samozrejme, rozdiel v krajine pracovať a byť na dovolenke. Vo Vietname sme veľa pracovali a voľného času, napr. na turistiku, nám toľko nezostávalo. Niečo sme však predsa len stihli vidieť.“
Ako v raji…
Hlboké dojmy v ňom zanechala návšteva najväčšieho vietnamského ostrova PhuQuoc. „S chalanmi sme tam strávili predĺžený víkend. Ostrov je nádherný, more čisté, počasie nám prialo. Boli sme tam v máji, a v tom čase vo Vietname nastáva obdobie dažďov, ktoré trvá až do októbra,“ vysvetľuje Pavol. Ostrov PhuQuoc turisti milujú pre rajské pláže – toto miesto je dokonalou ukážkou krásnej exotickej prírody a reálneho života vo Vietname. Od vietnamskej pevniny leží necelých 50 km, Kambodža je od neho vzdialená len 15 km. Obe krajiny si na základe histórie na ostrov robia nároky, dnes je ale PhuQuoc súčasťou Vietnamu. Na severe je ostrov hornatý a husto zalesnený, výška kopcov sa pohybuje do 600 m n. m.Keďže južné a západné pobrežie patrí najkrajším plážam, práve tu je sústredená väčšina dovolenkových rezortov. „My sme si nenechali ujsť návštevu lanovky nad morom, jej dĺžka je 8,5 km. Oporné stĺpy lanovky boli umiestnené na malých ostrovoch,“ prezrádza Pavol. Počas pobytu partia priateľov bývala v bungalovoch, ktoré vraj boli rovnako pekné, ako celý rezort. „Ani finančne to nebolo najhoršie, či už ubytovanie alebo strava. Navštívili sme múzeum väznice, ktorá tam kedysi fungovala, a ako správni Vietnamci sme si prenajali skútre. Premávka na ostrove nebola až taká hustá, ako v hlavnom meste, takže sme tam žiadne nepríjemnosti na cestách nezažili.“
Ostrov PhuQuocPavol turistom jednoznačne odporúča. „Cesta lietadlom z letiska Hočiminovho Mesta trvala iba hodinu, vzdialenosť je približne 300 km…“Okrem predĺženého víkendu na čarovnom ostrove Pavol podnikol len malé výlety po okolí svojho bydliska. „Bývali sme v peknom apartmánovom centre SoraGardens na periférii Hočiminovho Mesta, najväčšieho mesta vo Vietname, ktoré sa do roku 1975 nazývalo Saigon. Žije v ňom vyše 7 miliónov obyvateľov,“ hovorí Pavol. Zaujímavosťou je, že pôvodne bolo toto mesto iba malým prístavom, patriacim Kambodži. V 16. storočí sa tu usadili vietnamskí utečenci, ktorí územie zabrali. V meste sa nachádzajú krásne pagody, Katedrála NotreDameči nový Palác nezávislosti. Za návštevu stojí aj čínska štvrťCholon, kde vládne čulý obchodný ruch, a kde sú čínske chrámy, pagody i mešita. Mesto má aj Múzeum následkov vojny, ktoré ukazuje dopady vojny vo Vietname.
Reštaurácie s jazierkami
Samostatná kapitola pobytu vo Vietname je určite gastronómia. Tamojšia kuchyňa je totiž na míle vzdialená od tej našej. „Ja som sa stravoval v jedálni firmy, kde pracujem. Našťastie nám, Európanom, vyšli v ústrety a varili, respektíve sa pokúšali variť, našu západniarsku stravu. Treba povedať, že im to veľakrát nevyšlo, tak som to nazval ,európske jedlo s nádychom Vietnamu,´“ s úsmevom hovorí Pavol. Stravoval sa, samozrejme, aj v bežných reštauráciách. Tie ho prekvapili vysokou kvalitou jedla aj peknými priestormi. „Niektoré reštaurácie sú obrovské a vsadené do záhradnej kultúry s jazierkami a množstvom rastlín a stromov. Na uhasenie smädu som si väčšinou vyberal džús alebo vodu – cena nápojov aj jedla bola pre mňa prijateľná, ale pre domorodcov je vzhľadom na ich zárobky zrejme privysoká,“ hovorí Pavol. Zároveň dodáva, že Vietnam žije, a kto na to má, jednoducho ide do reštaurácie.
Na tržnici aj mäso zo psa
„Vo Vietname som po prvý raz v živote jedol ovocie, o ktorom som nikdy predtým nepočul. Dokonca aj ovocie, ktoré kúpite na Slovensku, tu chutí celkom
inak, oveľa lepšie. Nabral som odvahu a vyskúšal som aj polievku „pho“ z takpovediac garážovej reštaurácie, kde hygiena nebola na vysokej úrovni. Ale prežil som…“
Pavol priznáva, že určité tráviace problémy sa mu nevyhli, nakoniec ale všetko dobre dopadlo. „Fungujú tu aj tržnice na naše pomery obrovských rozmerov, kde zoženiete takmer všetko. Ale nekupoval by som tam mäso, pretože je tam vysoká teplota a množstvo múch, takže to mäso už na pohľad nevyzerá vábne. A žiaľ, niekedy mávajú v ponuke aj zabitého psa…“
Ťažká rozlúčka
Z Vietnamu sa Pavol pred niekoľkými dňami presídlil do Malajzie. „Vo Vietname som pracoval 7 mesiacov. Krajinu i miestnych ľudí som si obľúbil, dokonca mi zostalo pár priateľov na facebooku. Musím priznať, že sa mi z Vietnamuťažko odchádzalo. A nielen mne, ale aj mojim kolegom – zišli sme sa tam taká záhorácko-česko-šalianska parta ľudí a dobre sme si rozumeli. Vietnamci majú nás, bielych, v láske a úcte. Nestretol som sa tam počas môjho pobytu so žiadnou nebezpečnou či nepríjemnou situáciou. Jediným problémom bola doprava, ale to je kapitola sama osebe.“
Príjemný šok vo výťahu
Pavol pracoval aj s vietnamskými kolegami a spočiatku to vraj nebolo to pravé orechové. „Dohovoriť sa nebolo jednoduché. Aby som to pomenoval presne, nešlo ani tak o ich neochotu pracovať, ale skôr o neznalosť práce, ktorú sme požadovali. Po určitej dobe však chémia medzi nami začala obojstranne fungovať a práca išla pekne od ruky aj bez nejakej veľkej komunikácie.“ Čo Pavlovi trochu prekážalo, bol neporiadok na uliciach. Vyvážila ho ale srdečnosť ľudí, ktorí často sami od seba pozdravili, usmiali sa, prihovorili. „Najväčší, ale príjemný šok, som zažil vo výťahu, keď na nás jeden Vietnamec spustil lámanou slovenčinou, prepletanou češtinou. Za čias socializmu u nás pracovalo veľa Vietnamcov, a toto bol práve jeden z nich,“ hovorí Pavol. A spomenie ešte jeden zážitok, ktorý mu utkvel v pamäti: „Bol som navštíviť budhistický kláštor aj katolícky kostol. Obe miesta boli veľmi pekné. A teraz si predstavte, že ste v kostole s 500 Vietnamcami a s výškou 187 cm ste minimálne o hlavu vyšší ako oni. Určite uhádnete, kam sa pozeralo tých 500 párov očí.“
Vietnam mu zmenil pohľad na život…
Práca vo Vietname mala pre Pavla obrovský význam nielen z hľadiska spoznania novej kultúry. „Pred svojím pobytom v tejto pomerne chudobne krajine som si priadne nevážil to, čo som v živote dosiahol. Nevedel som dostatočne oceniť svoju bývalú partnerku, rodinu, kamarátov… A ani materiálnu stránku – rodinný dom, auto a iné veci, ktoré vlastníme a ktoré berieme ako samozrejmosť. Len keď vidíte chudobných vietnamských ľudí, ktorí nemali toľko šťastia v živote, všetko si uvedomíte. Ja som výrazne zmenil pohľad na život a hodnotu toho, čo vlastním. Pochopil som, že sme v podstate šťastní, pretože žijeme tam, kde žijeme, a máme to, čo mnohí iní nemajú,“ dodáva Pavol.
