Jabloničanka Anna Kováčová: Oživuje krásu starodávnych krojov

Hoci vyštudovala ekonomickú školu a celý život pracovala ako úradníčka a ekonómka, od mladosti ju bavili ručné práce, ktoré pochytila predovšetkým od svojej mamy. Šila, vyšívala, štrikovala, háčkovala a postupne sa jej pod ruky dostali aj tradičné jablonické kroje. Očarená ich krásou, ktorú kedysi nevnímala tak intenzívne ako dnes, pustila sa do ich obnovy. Jabloničanka Anna Kováčová dnes kroje zachraňuje, a s hrdosťou aj nosí. Toto posolstvo pritom s láskou ďalej odovzdáva mladej generácii.

 Odkedy sa venujete tejto nevšednej záľube a čo vás k nej priviedlo?

Musím priznať, že šitie, obnovovanie a vyšívanie súčastí krojových odevov ma chytilo až neskôr. Tento impulz prišiel takmer až v dôchodkovom veku. Začala som vnímať históriu, krásu a jemnosť starých krojových súčastí a bolo mi ľúto neposunúť to ďalej. Medzi krojmi som vyrastala. Kroj nosila moja starenka a nosila ho až do konca svojho života aj moja mama. Bola posledná v Jablonici, čo chodila v kroji. Po jej smrti už bežne kroj v obci nosiť nevidíme. Vždy sme mali plné skrine krojového oblečenia. Samozrejme, nie je možné, aby sa to všetko zo skríň zachovalo. Najkrajšie časti som si odkladala a zrazu som zistila, že nemôžu byť v skrini, treba ich využiť, ukázať. Tak som sa začala aj s kolegyňami obliekať do kroja a neskôr s krojom pracovať.

Hovoríte o práci s krojom. Čo všetko robíte? 

Keď sa chceme obliecť do kroja, často musíme niektoré časti aj obnoviť. Ten najkrajší a najvzácnejší, mimoriadne pestrý, bohatý na výšivky a čipky, je sviatočný jablonický kroj. Tieto časti krojov mám zachované, teraz ich obnovujem, prešívam, prekladám. Ale tak, aby bola zachovaná tradícia nosenia rovnako, ako ho nosili naše mamy. Bielim, škrobím široké čipky, prekladám krásne skladané sukne, šijem nové kašmírové sukne, vyšívam zástery ku kroju, ktoré majú dva rady 10 až 12 centimetrov širokej výšivky ruží, farebne vyšívam plným stehom a často zdobím flitrami a striebornými a zlatými korálkami. Samozrejme, všetko je to ručná práca. Šijem naskladané šurgóty, rukávce, prucleky, jubky k pracovnému všednému kroju, skrátka všetko, čo ku kroju patrí. Dokonca obnovím aj starú vyšívanú zásteru, ktorej sa už vekom rozpadá satén. Urobila som kroj pre svoje vnučky. Najmladšia už ako trojročná mala oblečený svoj vlastný kroj, a mám pre vnučky aj kroje strednej veľkosti.

Predpokladáme, že šitie kroja nie je jednoduchá práca…

Je to tak. Nad každým pracovným kúskom sa musím najprv zamyslieť: ako položiť látku, ako skladať ružičky, do ktorej strany skladať faldy, ako určiť správnu šírku a dĺžku… Pri šití je dôležitá aj kvalita látky. Každý kroj má svoju špecifickú farbu podľa regiónu, v ktorom sa používa. Dôležité je, aby sa jednotlivé časti kroja k sebe farebne hodili. Výšivky vždy boli sýtych farieb a v určených farebných kombináciách. U nás sú jednotlivé časti kroja rozdelené na krok sviatočný, pracovný a smútočný. A nemôžu sa navzájom spolu kombinovať. Na to pri práci s krojom vždy musím myslieť. V poslednom období ma veľmi zaujala „krása kroja v malom“, teda krojové bábiky, ktoré majú estetický aj výchovný charakter pre naše deti a sú aj ukážkou zachovania tradície jablonického kroja pre ďalšiu generáciu. Šitie je teraz môj koníček, doslova srdcová záležitosť. Každý deň mám niečo z kroja na stole.

Kde všade hľadáte pri svojej záľube inšpiráciu?

Kto chce pracovať s krojom, určite musí mať najväčšiu inšpiráciu vo svoje rodine, teda od tých, ktorí kroj nosili. Mojím veľkým vzorom je moja nebohá mama, ktorá bola v kroji veľmi krásna žena. Vždy, keď išla do kostola, musela byť oblečená a upravená „tip-top“. Ale inšpirovali ma aj ostatné ženy. Vždy boli oblečené, akoby ich obliekala jedna ruka. Všetko malo svoje miesto, svoju správnu dĺžku. Ako hovoria staršie ženy z našej dediny: ten rozumie kroju, kto medzi krojmi vyrastal. Ja som ešte ako školáčka videla, ako mama vyšíva na ráme zásteru, robí obojok či tacle. Tie spomienky mi teraz dávajú inšpiráciu, ako s krojom pracovať. Vzorom, ako to má všetko v kroji správne vyzerať, mi bol teda život, a dnes sú to aj fotografie, ktoré mám zachované a na ktorých sú muži a ženy oblečení v jablonickom kroji. Aj podľa týchto fotografií pracujem.

Kam všade putuje to, čo vytvoríte, kto všetko si na seba oblieka kroje, ktoré prešli vašimi rukami? 

Keď som s krojmi začala pracovať, najskôr som obnovila tie svoje. Potom postupne známym, kamarátkam, ba aj celkom cudzím ľuďom, ktorí v Jablonici nebývajú, ale pochádzajú z tejto obce, kroj nosili, poznajú ho a chcú ho odovzdať svojim deťom. Bábiky v kroji boli aj na výstave mimo okresu a niektoré skončili aj v zahraničí.

Nosíte kroj aj vy sama?

Musím priznať, že ako mladá som ku kroju nemala žiaden vzťah. Mala som urobený dievčenský kroj, no ako dievča – školáčka som si ho obliekla len párkrát. A neskôr som sa už do kroja vôbec nechcela obliekať. Potom tá prezentácia krojov na dlhé roky utíchla. Neskôr, keď som pracovala na obecnom úrade, sme sa s kolegyňami začali do kroja obliekať pri rôznych kultúrnych príležitostiach. Bolo to niekedy v roku 1999, keď Únia žien Slovenska začala organizovať okresné stretnutia krojových skupín, a prvé takéto stretnutie bolo práve v Jablonici. Od tohto obdobia mi kroj začal prirastať k srdcu a keď bola možnosť, vždy sme sa do kroja obliekli. Teraz, keď je príležitosť, oblečiem do kroja už aj vnučky.

Majú podľa vás dnešní mladí ľudia k ľudovému odevu vzťah? Obliekajú si ho radi?

Nie je problém kroj si obliecť, problém je – obliecť si ho správne. Každý kroj sa skladá z jednotlivých častí a obliecť si ich tak, ako správne majú byť, nie je jednoduché. Pri samotnom obliekaní treba postupne jednotlivé časti kroja na seba pridávať, poukladať, aby sa žena či muž v kroji dobre cítili, a hlavne, aby v ňom dobre vyzerali. Dnešní mladí ľudia začínajú mať o kroj záujem, avšak musia mať ten správny vzor. Musia mať osobu, ktorá ich naučí kroj používať. Niekedy mi to pripadá, že čo kto uchytí, to si oblečie. Ja mám však obavu, že keď odídu dnešné 60 či 70-ročné ženy, nebudú mať mladí vzor a nebudú sa vedieť do kroja obliecť. Výchova detí a mládeže k ľudovým tradíciám by mala začať v rodinách a školách. Vidím, že rodiny, ktoré majú kroje, už svoje deti a vnúčatá do krojov obliekajú. V školách však takáto výchova stagnuje. Máme šikovné a nadané deti, ale chýbajú spevácke a tanečné krúžky, ktoré by boli motiváciou k zachovaniu krásnych ľudových tradícií. Napriek tomu verím, že naše kroje nezostanú zabudnuté v skriniach, ale budú sa odovzdávať ďalším generáciám.

V posledných dvoch rokoch boli vydané dve publikácie o krojoch na Záhorí: Tradičný odev Záhoria a Ľudový odev na Záhorí, kde je veľmi pekne zobrazený aj jablonický kroj. Vyšla však aj veľká kniha krojov z určitých oblastí Slovenska „Odetí do krásy“, kde autorka zobrazuje aj kroje z obcí Jablonica, Častkov, Čáčov a Mokrý Háj. Bohužiaľ, jablonický kroj je tam prezentovaný tak, ako sa nemáobliekať, ako nesmie byť oblečený! To nie je dobrý vzor pre našich mladých ľudí.  Ak chcú preto mladí ľudia pokračovať v tradíciách našich mám, musia si brať vzor z domácich fotografií a kroník, z rozhovorov so svojimi starými rodičmi alebo od starších občanov obce, ktorí tomu rozumejú a dokážu poradiť.