Vo výchove sú najdôležitejšie vlastný príklad a láska

Učiteľom sa chcel stať od svojich gymnaziálnych čias a toto povolanie vníma ako poslanie. Najskôr pôsobil na Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne, v súčasnosti učí matematiku a fyziku na skalickom gymnáziu. Okrem toho spolu s manželkou vychováva tri deti, píše blog, angažuje sa vo veciach verejných a študentom dáva pozitívny príklad svojím jasným postojom k dianiu v spoločnosti. Stredoškolský pedagóg Marek Šefčík.

Ako sa rodák z dedinky pod Spišským hradom ocitol na Záhorí?

Keď som ukončil štúdiá v Prešove, hľadal som si prácu. Vtedy mi moja stará mama ukázala inzerát v novinách, kde hľadali učiteľa fyziky na Gymnáziu v Šaštíne-Strážach. Už som bol síce ženatý, ale deti sme ešte nemali, tak som sa s manželkou dohodol, že to vezmem. Na rok. A potom sa uvidí. Mal som rozvrh zhustený do 4 dní. Z nedele na pondelok v noci som cestoval a v štvrtok neskoro večer som sa vracal domov. Jedna cesta mi trvala aj s prestupmi a čakaním na staniciach takmer 9 hodín. Cítil som, ako ma fackuje únava, ale tí mladí ľudia mi dodávali síl. Popoludní sme hrávali futbal, často sa ešte do neskorého večera zhovárali na internáte.  Keď sa nám narodili dvojčatá – chlapci Oliver a Marek, bolo ešte ťažšie odchádzať z domu. Trvalo to dva roky a potom prišiel veľký zlom. Mal som ponuky zamestnania už aj blízko bydliska, ale Milka videla, že som sa na Gymnáziu Jána Bosca v Šaštíne našiel. Vyslovila nádhernú vetu, ktorá nás „presťahovala“ na Záhorie: „Je jedno kde, len aby sme boli spolu.“ Bývali sme potom 8 mesiacov v nájme v Šaštíne-Strážach a v roku 2005 sme krkolomne poskladali dohromady nejaké pôžičky a kúpili si vlastný byt v Holíči.

Svoju kariéru učiteľa ste teda začínali na šaštínskom gymnáziu. Ako si na tie roky spomínate? Bola škola niečím výnimočná?

V 90-tych rokoch bol veľký dopyt po cirkevných školách. Nastala sloboda a bolo obnovené aj Gymnázium Jána Bosca. Saleziáni majú charizmu, ktorá ich predurčuje na prácu s mládežou. Toto gymnázium patrilo im a oni mu dávali výnimočnosť. Škola bola povinne internátna a popoludňajšie hodiny boli síce vyčlenené na štúdium, ale, samozrejme, bol čas aj na zábavky. Futbal, florbal, hokejbal – hrával som so žiakmi a bol som tým chlapcom tiež kamarátom. Zapájal som sa do všelijakých programov, hudobno-zábavných súťaží, chodieval s nimi na výlety… Tá škola bola skutočne jedna veľká rodina.

V roku 2016 však bolo šaštínske gymnázium zrušené…

Vnímali sme tú školu ako výnimočnú. Videli sme, že z nej vychádzajú ľudia s dobrými srdcami, formovaní pedagógmi a vychovávateľmi jedinečným spôsobom. Mohol by som chŕliť mená osobností, ktoré toto gymnázium dalo našej krajine, ale za všetkých spomeniem aspoň jedného, ktorý sa nedávno v jednom rozhovore vyznal, že 4 roky na GJB boli v jeho formovaní najdôležitejšími v živote. Je to jeden z hlavných organizátorov zhromaždení Za slušné Slovensko Juraj Šeliga. Spomínal som dopyt po cirkevných školách v 90-tych rokoch. Neskôr bolo už cirkevných škôl viac a k nám prichádzalo čoraz menej žiakov. Aby gymnázium nezaniklo, spravili sa dva nevyhnutné kroky. Prvým bolo sprístupnenie školy aj dochádzajúcim žiakom a druhým  otvorenie školy pre dievčatá. Áno, škola zmenila svoj charakter, ale duch školy, jej smerovanie zostávalo pevné. Zriaďovateľom sa stal Arcibiskupský úrad Bratislava. Saleziáni zostali vychovávateľmi, učili náboženstvo… Takto sme fungovali ešte nejakých 7 rokov. A stále to malo zmysel, vždy to dýchalo jedinečnosťou rodinného prostredia. Všetko je však dnes aj o peniazoch a pre malú školu, ktorá mala menej ako sto žiakov, bol normatív na žiaka likvidačný.  Keď GJB zanikalo, poplakali sme si. Bolo nám ľúto, že tento projekt dopadol takto. Ale dá sa na to dívať aj pozitívne. Štvrťstoročie to fungovalo a  škola vychovala skutočné osobnosti. Moje presvedčenie, že GJB bolo oázou v prehnitom školskom systéme, pretrváva stále. Nikdy nezabudnem na tých 14 rokov.
V súčasnosti pôsobíte ako učiteľ matematiky a fyziky na gymnáziu v Skalici. Je to iné oproti Šaštínu?

Najviac našich žiakov z GJB prešlo na Gymnázium do Malaciek. Tí ma prosili, aby som šiel s nimi. Dostal som ponuku od riaditeľa, potreboval matikára. Sľúbil som to teda. Na rok. Denne som dochádzal 50 km tam a 50 naspäť. Vlaky, občas auto a v prípade dobrého počasia aj bicykel – to som si užíval, pretože si veľmi rád takto hlavu vybicyklujem. Bolo to ťažké, ale nejako som to zvládol. Potom som dostal ponuku zo Skalice a kvôli časovým stratám pri cestovaní som sa rozhodol vziať to. Mladí ľudia sú dobrí. V podstate áno. Ich problémom je, že my dospelí často zápasíme s neochotou venovať sa im. A ešte jedna vec mladých fackuje – zúfalo im chýbajú pozitívne vzory. Osobnosti hodné nasledovania, kopírovania. Vo výchove sú najdôležitejšie dve veci – vlastný príklad a láska. Vlastným príkladom môžete mladému človeku ukázať správny smer, ale aj zviesť ho z cesty. Mladí musia tiež cítiť, že ich máte radi. Že máte v srdci lásku, ktorá sa vylieva aj na nich. O to sa, aj pri svojich chybách a nedostatkoch, snažím. Pätnásť rokov som učil na cirkevných školách a môžem povedať, že sú to – aspoň tie, kde som pôsobil – loďky, ktoré majú pevný smer. Majú cieľ, za ktorým idú aj cez búrky a neodklonia sa. Všetci zdvihnú lano a ťahajú ho rovnakým smerom. Aby som bol konkrétnejší – nikto si nepripúšťa odklon od Kristovho učenia. Štátne gymnázium má tiež svoj cieľ – vzdelávanie, ale mne tam chýba akási pridaná hodnota vo výchovnovzdelávacom procese. Tým však nechcem povedať nič zlé o gymnáziu v Skalici. Je to pre mňa nová skúsenosť a aj tam sú mladí ľudia, ktorým sa treba venovať…

S vaším životom je silno spätá viera v Boha. Ide s ňou matematika a fyzika dohromady? Už kdesi v nejakom rozhovore som spomenul, že pre mňa je Boh matematik a fyzik. Jeden salezián mi potom pripomenul, že asi aj umelec. Aj s tým súhlasím. Pozreli ste sa už niekedy dieťaťu do očí? Videli ste Boha. Pozreli ste sa v noci na oblohu posiatu nekonečným množstvom ligotavých hviezd? Videli ste Boha. Ja neverím, že je všetko len náhoda. Keď nastal Veľký tresk, z malinkej singularity zrazu vznikol priestor, ktorému hovoríme vesmír, a tiež začal plynúť čas. Nebol dejepis, biológia ani literatúra, iba fyzika. Vysoký tlak, energia, začali sa formovať častice… Všetko sa to vyvíja dodnes. Do takej nádhery, ako úprimné detské očká a nepredstaviteľné diaľavy krásnych galaxií. Myslíte, že to len tak? Nie. Všetko je to krásne matematicky zladené.

Veľmi citlivo reagujete na nespravodlivosť, pretvárku. Na Slovensku toho v posledných mesiacoch bolo viac než dosť. Ako vás všetky tieto udalosti zasiahli a ovplyvnili?

Trápi ma arogancia moci, cynickosť a prospechárstvo v politike. Trápi ma tiež ľahostajnosť ľudí. Často potrebujeme brutálny zásah do našej slobody, aby sme sa vôbec prebrali. Neznášam porekadlo – „Čo ťa nepáli, nehas!“. Sedel som pri čiernobielej telke ako 11-ročný chlapec a sledoval, čo sa to v našej krajine deje v 89-tom. Otec, ktorý sa angažoval vo VPN a bol aj poprevratovým starostom, mi všetko vysvetľoval. V Šaštíne som sa potom ako dospelý chlap stretol s don Ernestom Macákom, s ktorým som sa mohol rozprávať o zverstvách, ktoré páchali komunisti a ktoré ľudia ako on či Titus Zeman pocítili na vlastnej koži. V súčasnosti sa naša otupená citlivosť znova prebrala k životu. Ale zamrzí, že museli prísť o život Ján a Martina. Vyšli davy nespokojných ľudí do ulíc. Skalickí organizátori zhromaždení Za slušné Slovensko ma oslovili s prosbou o pomoc. Najskôr chceli nejaký príhovor a potom, aby som sa k nim pridal ako spoluorganizátor a moderátor akcií. Neodmietol som. Napísal som aj báseň Rozum a srdce, ktorú som venoval na svojom blogu práve Jánovi a Martine. Tú som predniesol na 30.výroči Sviečkovej manifestácie v Bratislave, kde ma organizátori pozvali. Nie je dobré, čo sa deje na Slovensku. Keď Henryho Acordu z Filipín, ktorý tu žil pokojný život, surovo, nezmyselne dokopal a zabil nejaký pomýlený hrubokrký blbec, zabolelo ma to a nehanbím sa priznať, že mi vyhŕkli slzy. Neriešim toho človeka, ale nás. Vychovávateľov, pedagógov, rodičov, politikov, ktorí dávame príklad mládeži, ktorú vychovávame. Tento chladnokrvný odľud, ktorý si na svoju obeť vyloží nohu a odfotí sa pri tom, je náš produkt. Kam sme sa to dostali? Keď budeme mať vo veľkej politike, ale aj v našich mestách, vzory, ktoré si osvojili mafiánske praktiky, sú vulgárni, hrubí a neľudskí – a ak sa týmto ľuďom bude dariť –  tak sa nám, pedagógom, mladí budú iba smiať do ksichtu. Budú sa pýtať, o čom im to vlastne hovoríme, keď títo sa majú v našej spoločnosti najlepšie. Školstvo produkuje prevažne ľudí výkonu, ale nie ľudí veľkého srdca. A to je veľký problém.

Už niekoľko rokov píšete blog. Čo vám možnosť „vypísať sa zo všetkého“ dáva?

Paradoxne, nechcel som písať na internet. Ale jeden z mojich žiakov ma presvedčil. Povedal, že by bolo dobré niektoré myšlienky dať na net. Hovoril, že mám čo povedať aj iným ľuďom, nielen študentom v Šaštíne. Tak som začal písať. O všeličom. Aj o rodine. Svoj blog beriem aj ako takú kroniku pre svoje deti, či neskôr vnúčatá. Už tu nebudem a oni si budú môcť vyhľadať nejaké čriepky z našej rodiny, ale aj to, aké názory mal otec, či dedo na to či ono. V jednej piesni spieva Majk Spirit „Načo je tvor, ktorý netvorí?“. Tak teda tvorím. Ozaj, skúste si vypočuť tú pieseň. Primetime. Púšťal som ju aj žiakom, hoc rap nie je môj obľúbený hudobný štýl. Text tej piesne je výborný, plný super myšlienok a metafor. Krása.

Vo svojich príspevkoch často spomínate manželku, rodinu. Ako sa podľa vás v dnešnom svete dá docieliť, aby vzťah dvoch ľudí bol harmonický a rodina súdržná?

Existuje množstvo pokladov, ktoré tu na Zemi človek má. Najväčšími sú naši najbližší. Manželka je pre mňa dar od Boha a ja sa cítim omnoho slobodnejší s ňou, ako bez nej. Deti sú rovnako darom. Ale nie sú v pravom zmysle slova naše. Chvíľku, pár rôčkov, ktoré rýchlo ubehnú, sú s nami a potom vyletia z hniezda a poberú sa vlastnou cestou. Dostali sme ich ako dar od Boha a máme s ním spolupracovať na ich výchove. A ako vydržať s manželkou pohromade? Sme spoločnosťou, ktorá neopravuje, ale vymieňa. Pokazený mobil neopravujeme. Kúpime nový. Rovnako televízor, práčku a … aj manželku či manžela. Smutné. Pokiaľ sme zmierení s tým, že neexistuje dokonalý partner, sme pripravení odpúšťať, tolerovať aj nedostatky, obetovať sa, a pokiaľ berieme vážne, čo sme si kedysi sľúbili, potom nebudeme vymieňať, ale opravíme. Myslím, že toto je pravá láska.