Lovec krabov zo Senice chce napísať druhú knihu: Troška politiky, troška života, troška filozofie…   

Seničana Slava Slaného možno pokojne označiť za svetobežníka. Typickou črtou jeho povahy bola odjakživa slobodomyseľnosť a túžba cestovať, pretokrátko po škole zodvihol kotvy a zamával Slovensku. Teraz sa však po rokoch vrátil späť. Ešte silnejšie ako volanie diaľok, je totiž preňho otcovské puto.

Keď ešte ako dieťa hltal romány Verneho, Londona či Coopera, možno už niekde v kútiku duše cítil, že ani jeho životu nebude chýbať dobrodružnosť. V senickej učňovke sa vyučil za kuchára a čašníka, a len čo si odkrútil vojenčinu, už sa mu tu zdalo príliš tesno. „Vždy som obdivoval jedincov, ktorí nezapochybovali o svojich činoch a išli si za svojím cieľom. Chcel som byť jedným z nich. Túžil som po slobode, cestovať, spoznávať nové kultúry, učiť sa cudzie jazyky. A takisto si niečo zarobiť,“ priznáva otvorene. Jeho prvou krajinou bol Izrael, potom nasledovali talianske Alpy, Kanada, USA. Vyskúšal si nielen prácu kuchára, ale aj stavbára, zvárača, pokrývača, pekára či sťahováka. Nie vždy sa mu vo svete darilo, raz bol hore, inokedy padol na dno. Boli chvíle, kedy nemal z čoho zaplatiť ani lístok na autobus, a doby, kedy si mohol kúpiť motorku aj auto. „Ja znesiem veľa a prehry si nepripúšťam. Naopak, neúspech ma ešte viac motivuje. Riadim sa presvedčením, že čo ma nezabije, to ma posilní. A kto sa bojí šplhať hore, ten je slaboch,“ vysvetľuje Slavo svoju životnú filozofiu, ktorá sa mu doteraz vždy osvedčila.

Najnebezpečnejší džob na svete

Nenahraditeľnou životnou skúsenosťou sa pre Slavomíra Slaného stala Aljaška. Vždy chcel ísť niekam, kam sa bežne necestuje, a keď sa mu naskytla táto možnosť, nezaváhal. Kým si však splnil tento sen, prešiel na motorke v USA 5000 km z Floridy až do Kalifornie. Na Aljaške, ktorá ho očarila panenskou prírodou, pracoval ako lovec krabov. „Lov krabov v Beringovom mori je najnebezpečnejšie povolanie na svete. Ste 350 km od pobrežia a do mora nahadzujete klietky s návnadou ťažké až 250 kg. Všetko sa kýve a trojmetrové vlny sú tam len pokojnou hladinou. Nebezpečné je všetko – pád do vody, úraz na navijaku,“ prezrádza Slávo. Posádka bola medzinárodná a pracovala 20 hodín denne bez oddychu. Úľavu neprinášal ani spánok, zdriemnuť sa nedalo dlhšie ako na 2 hodiny.  Je to logické – sezóna, keď je povolený lov krabov, trvá len tri dni a tri noci v roku. „Postup musí byť vopred precízne naplánovaný a načasovaný priam na sekundy. Popritom loď skáče ako splašená koza. Klietka visiaca na žeriave sa hojdá na všetky strany a pre vietor a hukot vody nepočuť povely kapitána a žeriavnika. Periférny pohľad zakrýva kapucňa plášťa. Voda tečie po palube, špliecha z boku lode. Všetko je mokré a šmykľavé. Na chrbte cítite pot a do tváre vám naráža mrazivý vietor,“ vysvetľuje Slavo. Presne týmito slovami najnebezpečnejší džob na svete popísal aj vo svojej knihe Lovec krabov, ktorú vydal v roku 2013.

Šťastie na severe

Slavo miluje drsnú prírodu, sever je mu blízky. Svojimi skúsenosťami a zážitkami z tohto kúska planéty by sa pokojne mohol vyrovnať románovým hrdinom z detstva. Napríklad pri hľadaní zlata na Aljaške či pri ťahu lososov v zálive pri meste Haines, kde sa nakrúcal aj film Biely tesák. Sympatický Seničan s úsmevom hovorí, že na 61. rovnobežke sa mu vždy darilo, tam mu vždy išla karta. Možno aj preto na niekoľko rokov zakotvil v Nórsku, kde pracoval ako kuchár. Bol tu spokojný a šťastný, akoby tam patril odjakživa. A nebolo to len krajinou, ale aj ľuďmi, ktorí žijú v súlade s prírodou. Sú možno rovnako drsní ako ona, no o to viac si dokážu navzájom pomáhať.

Domov za Matúškom

Zmenu vo Slavovom živote prinieslo narodenie syna Matúška. Za ním ho to neustále ťahalo domov. Nórsko vymenil za Švajčiarsko, aby mu bol bližšie, no ani odtiaľ sa nedostal na Slovensko tak často, ako by si želal. A tak dal svetu zbohom a v decembri 2017 sa natrvalo vrátil do Senice. Jeho syn má 10 rokov a Slavo je naňho hrdý. Chce tu byť preňho. „Človek v živote veľa nepotrebuje, len mať rodinu a byť spokojný. Vo svete sa môžete cítiť dobre, ale ak ste tam sám, nie je to domov,“ priznáva.

Bez maturity to nejde…

Návrat domov nebol jednoduchý. „Zatiaľ sa stále hľadám, snažím sa tu nejako zakotviť. Minimálne  7-8 rokov, kým bude syn dospelý, chcem doma zostať,“ hovorí presvedčivo. V súčasnosti pracuje na bitúnku. Je to síce náročná a občas aj nebezpečná práca, no Slavovie, že dokáže robiť čokoľvek. „Mrzí ma len to, že nejaké predpisy sú na Slovensku dôležitejšie, ako to, čo človek naozaj vie,“ konštatujeSlavo. Naráža na svoj záujem pracovať v hasičskom zbore. Ľuďom pomáha rád, je darcom krvi. No nemá maturitu. „Hovorím im – mám potápačský preukaz, preukaz na ropný vrt, ovládam cudzie jazyky. Dajte mi IQ test a rozhodnete sa. Ale vraj nie, bez maturity to nejde. Vo svete to pritom takto vôbec nefunguje. Tam vám dajú šancu ukázať, čo je vo vás, a keď sa osvedčíte, práca je vaša. Ja som napríklad v nórskom hoteli chcel dva dni robiť zadarmo, len aby som majiteľa presvedčil, že som dobrý kuchár. Nakoniec ma skutočne zobral, a zaplatil mi aj za tie dva dni,“ spomína Slavo.

Rozmýšľať a diskutovať

Slavova prvá kniha Lovec krabov mala podtitul „Skutočný príbeh nielen o love krabov a hľadaní zlata na Aljaške, ale i zatajených udalostiach spadnutých mrakodrapov v New Yorku“. Slavo sa v nej totiž dotkol aj udalostí z roku 2001 a zamýšľal sa nad tým, ako to všetko bolo v skutočnosti. Jeho vnímanie politiky možno mnohých zaskočí, no on je presvedčený, že má na tieto veci v sebe akýsi radar. „Je to inštinkt, vďaka ktorému dokážem rozlíšiť, čo je klamstvo a čo pravda, čo je dobré a čo zlé. Ten inštinkt ma nikdy nezradil, a ak som ho niekedy ignoroval, vždy som oľutoval…“

Keďže jeho prvá kniha mala úspech (v ankete Kniha Záhoria sa dokonca spomedzi asi 40 kníh umiestnila na 4. mieste), Slavo uvažuje, že napíše ešte jednu. Už roky si zapisuje nielen svoje zážitky, ale aj všetky postrehy a myšlienky, ktoré považuje za dôležité. „V spoločnosti a v politike je veľa demagógie, ľudia už nevedia, čomu veriť. Sú zaplavení informáciami a často nedokážu posúdiť, či je to realita, alebo len sponzorované bludy. Aj o tomto by mala byť moja kniha. Určite v nej nebudú chýbať cestovateľské zážitky, no bude tam aj troška politiky, troška života a troška filozofie,“ prezrádza nádejný spisovateľ.  Dodáva, že jeho cieľom nie je to, aby si ľudia knihu prečítali a odložili ju na policu, ale aby ich prinútila rozmýšľať, prehodnocovať, diskutovať. „Určite to nebude za rok, ani za dva, kým ju napíšem. Ale len čo sa trocha usadím a nájdem svoj vnútorný pokoj, začnem si utrieďovať zápisky,“ sľubuje Slavo.