Gabriela Kvasňovská našla prácu aj domov v Rakúsku: Život na lepšom brehu Dunaja…
Narodila sa v Skalici a je šťastnou mamou troch detí. Po absolvovaní školy vymenila slobodné kráľovské mesto najskôr za Bratislavu a neskôr za Rakúsko. Gabika Kvasňovská súčasnosti pracuje vo viedenskej nemocnici ako zdravotná sestra na oddelení intenzívnej starostlivosti a v Kitsee si s rodinkou postavili domček. Ako sa líši život a práca v mestách vzdialených od seba len niekoľko desiatok kilometrov, ktoré sa však zároveň nachádzajú v dvoch rozličných krajinách? Aj to sme sa dozvedeli vďaka jej ochote podeliť sa s nami o svoje dojmy, skúsenosti a zážitky.
Gabika vyštudovala Strednú zdravotnícku školu v Skalici, v roku 2006 promovala na Trnavskej univerzite po úspešnom absolvovaní magisterského štúdia v odboreOšetrovateľstvo a v roku 2008 absolvovala špecializačné štúdium v odbore Anesteziológia a intenzívna medicína na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave. V Rakúsku si svoje vedomosti rozširovala na kurzoch a prednáškach, napríklad na tému ošetrovanie rán, kinestetika či komunikácia a zvládanie kritických situácií pri ošetrovaní chorých. „Môj odchod do Rakúska sa vlastne zrodil už po maturite, keď som sa vybrala pracovať ako óperka do nemeckej rodiny v Bruseli. Do rodnej Skalice som sa už nevrátila a zakotvila som v Bratislave,“ spomína Gabika.
Podarilo sa jej zamestnať na oddelení ARO v bratislavskom Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH), vydala sa a narodili sa jej dve dcérky. „Práca v NÚSCH bola zaujímavá a vysoko odborná. Ošetrovala som pacientov po operácii srdca a ciev. V roku 1998 sa uskutočnila prvá transplantácia srdca na Slovensku a ja som sa starala o tohto pacienta i o veľa ďalších. Z ARO som prešla pracovať na operačné sály ako anestetická sestra a bola som priamou súčasťou operačného a neskôr transplantačného tímu. Vrtuľníkom alebo lietadlom sme lietali do slovenských nemocníc alebo Prahy pre srdce od darcu. Bolo to krásne obdobie a rada naň spomínam. Veľa som sa naučila a nadobudla som nezaplatiteľné skúsenosti a vedomosti,“ priznáva Gabika. Trápilo ju však, že z roka na rok slúžili viac a viac hodín mesačne a peňazí nepribúdalo. „Veľa mojich kolegov, sestier i lekárov, odišlo do zahraničia,“ konštatuje Gabika. A tak sa za nimi pobrala aj ona…
Nikto nie je viac ani menej
Gabika v súčasnosti pracuje na JIS v KrankenhausGöttlicherHeiland vo Viedni. „Na mojom pracovisku sú piati lekári, s ktorými som pracovala už v NÚSCH v Bratislave. Poznám ich dvadsať rokov a sú to moji kolegovia aj priatelia zároveň. Vďaka nim boli moje začiatky vo Viedni ľahšie,“ zdôrazňuje Gabika. Práca na intenzívke v Rakúsku sa podľa jej slov po odbornej stránke v ničom nelíši od práce na Slovensku. „Tie isté prístroje, lieky, diagnózy, princípy, liečby. Snáď len v tom je rozdiel, že sa starám o pacienta sama, bez pomoci sanitárky. Sama pacienta umývam, kŕmim, ošetrujem mu rany, mobilizujem ho… Niekto by namietal, že je to náročnejšie, ja to však vníma ako prednosť. Poznám totiž svojho pacienta od A po Z, viem zhodnotiť jeho stav a manažujem si ošetrovateľskú starostlivosť okolo neho,“ vysvetľuje Gabika.
V Rakúsku si sestry a lekári väčšinou tykajú, tvoria jeden tím, nikto tam nie je viac ani menej. „Názor každého sa berie do úvahy a cení. Nedávno som a zúčastnila na etickom konzíliu u pacienta ako zástupca ošetrovateľského tímu. Sedela som pri jednom stole s lekármi, z toho dvaja boli primári, a všetci pozorne načúvali môjmu pohľadu na aktuálny stav pacienta. K mojej práci mám všetky potrebné pomôcky, materiál, a keď niečo chýba, platí rakúske „keinproblem“, a objedná sa,“ hovorí Gabika. Rakúski pacienti a príbuzní sú podľa jej slov k cudzincom vďační a tolerantní. „Nestretla som sa s diskrimináciou, možno je to tým, že ovládam nemčinu i svoju prácu. Som si vedomá svojich schopností a ceny pre naše oddelenie,“ dodáva Gabika. Finančné ohodnotenie radšej nechce konkretizovať, pretože nechce uraziť podhodnotené slovenské sestričky, ktoré rovnako ťažkú prácu, žiaľ, vykonávajú za sotva štvrtinový plat.
Pre slušných ľudí slušný život
K dvom dcéram – Kristínke a Klaudike – pribudol v Gabikinej rodine pred dvoma rokmi ešte synček Adamko. Rodina žije v malej dedinke Kittsee. „Je to dedinka približne 15 kilometrov od Bratislavy. Má nemocnicu, banku, nákupné centrum, a je tu oveľa väčší pokoj ako v Bratislave. S Adamkom chodím na ihrisko do zámockého parku, je tu čokoládovňa, futbalové ihrisko a v neďalekom Hainburguan der Donau býva moja sesternica s rodinou. Dom v Kittseestojí toľko, ako väčší byt v novostavbe v Bratislave. A cestovanie smerom do hlavného mesta je oveľa lepšie ako zo Záhoria či z juhu, bez kolón. Susedia sú samí Slováci – ako raz vtipne jeden môj známy podotkol: Ak sa v Európe niečo zomelie, budeš na lepšom brehu Dunaja,“ hovorí Gabika.
Rakúsko považuje za perfektne fungujúcu krajinu, so silným sociálnym systémom, zameraným na človeka a rodinu. „Pracuješ a si slušný, zaslúžiš si teda slušný a šťastný život. Niekedy sa hnevám na prílišnú byrokraciu a precíznosť na úradoch zrejme ešte z čias monarchie, ale systém funguje na jednotku s hviezdičkou a nakoniec vždy dostanem všetko, na čo mám nárok. A policajti mi neprekážajú, ľudí treba kontrolovať,“ dodáva Gabika. V budúcnosti by možno rada pracovala v nemocnici v Kittsee, pretože cestovanie do Viedne autom za každého počasia je náročné. „Moja budúcnosť sú moje šikovné deti. Skalicu milujem, mám tam rodinu a priateľov. Myslím však, že sa tam už nikdy nevrátim, aj keď platí – nikdy nehovor nikdy,“ zdôrazňuje Gabika.
