Dominika Kováčová: Lovkyňa úsmevov

Stačí sa len usmiať, a celý deň môže odrazu vyzerať úplne inak. Presvedčila sa o tom fotografka a blogerka Dominika Kováčová zo Senice, ktorá fotí úsmevy ľudí v uliciach našich aj zahraničných miest. Projekt „Usmej sa a zmeň svet“ pôvodne predstavoval 90 dní, 90 fotiek a 90 úsmevov, dnes má ale Dominika na svojom konte už viac ako 1500 fotografií usmievajúcich sa ľudí.

Ako celý projekt „Usmej sa a zmeň svet“ vlastne vznikol?

Prvýkrát mi myšlienka fotiť úsmevy ľudí napadla, keď som objavila projekt jednej Češky. Tá sa rozhodla rok fotiť úsmevy ľudí, pretože sa podľa nej ľudia málo smejú. Prišlo mi to ako super nápad. Hovorila som si: To by som mohla spraviť aj ja. Ale potom som nad tým začala premýšľať. A moja hlava ma presvedčila, že to nie je až taký dobrý nápad. Veď nie som fotografka! Som introvertka, ktorá sa s neznámymi ľuďmi na ulici nebaví. A to ich mám ešte prosiť, či by som ich mohla odfotiť? Čo si o mne budú myslieť? Čo o mne budú hovoriť? A kde tých ľudí vôbec zoženiem? A to chcem robiť pravidelne? Každý deň? Ha-ha. To predsa nedám…  Všetky tieto myšlienky ma presvedčili o tom, že je to hlúposť. Ani som teda nezačala. Druhýkrát mi to napadlo v bývalej práci, ale tam som sa to neodvážila nahlas ani navrhnúť. Lebo ako vysvetlíte vo veľkej firme, ktorá rieši len čísla a ciele, že by im mohla pomôcť taká vec, ako fotiť úsmevy zamestnancov J? S projektom a fotením som začala až na tretíkrát, a to v rámci programu Tvorte nemožné. Tá myšlienka fotiť úsmevy sa mi pripomenula raz večer v sprche, kedy som rozmýšľala, aký „nemožný“ projekt si mám vybrať. Celý program je vlastne o tom, že si človek vyberá niečo, čo si absolútne nevie predstaviť, že by v rámci 90 dní vytvoril. Tak teda vznikol nápad – 90 dní, 90 fotiek, 90 úsmevov. Aj keď v skutočnosti som pravidelne každý deň úsmevy fotila vyše roka.

Kde ste nakoniec hľadali modelov a modelky, a aby ste ich vyberali a oslovovali?

Ľudí som si vyberala a oslovovala náhodne na ulici. Žiadne dohodnuté stretnutia. Dnes si to občas spestrím a vymyslím si nejaké kritérium, podľa ktorého človeka oslovím. Napríklad, aby to bol niekto v žltom, červenom, modrom… Alebo si poviem, že odfotím ženu, muža, dieťa, rodinu… Alebo naschvál oslovím niekoho, kto sa mračí. Mala som aj obdobie, kedy som vyhľadávala ľudí, ktorí čumeli do mobilu a nevšímali si, čo sa okolo nich deje. Občas si teda človeka vedome vyberiem podľa nejakého kritéria, ale väčšinou je to úplná náhoda.

Aké bývajú reakcie ľudí? Predsa len, nie je bežné, aby vás niekto na ulici požiadal o úsmev, s tým, že vás ešte cvakne foťákom…

Ľudia reagujú rôzne. Niektorých rozosmeje len názov toho projektu a zapoja sa okamžite. Iní sa pýtajú, prečo som si vybrala práve ich. Niektorých musím presviedčať, a sú aj takí, ktorí ma hneď odmietnu a idú rýchlo preč. Pri tých odmietnutiach je pre mňa vtipné to, že ľudia stále dookola opakujú tie isté výhovorky, prečo sa nezapojiť: nie som fotogenický, nie som namaľovaná, upravená, učesaná, nerád alebo nerada sa fotím, nechcem byť na facebooku. Alebo neviem sa usmievať – a to vám povie človek, ktorý sa na vás práve usmieva J. Ale mala som aj originálnu výhovorku, kedy ma jeden čašník odmietol s tým, že by som mu ukradla dušu. Fotím aj v zahraničí a musím povedať, že tam sú ľudia tomuto projektu ďaleko viac otvorenejší. A veľakrát sa mi podarí niekoho odfotiť, aj keď nehovoríme rovnakým jazykom. Ľudia na Slovensku sú viac nedôverčiví a mám tu viac odmietnutí.

Zažili ste počas fotenia aj niečo nezvyčajné, nečakané?

Ono, keď niečo robíte už takmer dva roky, tak zažijete hocičo. Napríklad, keď som bola v Portugalsku a išla som fotiť po práci, tak som sa vo výťahu stretla s jednou sympatickou slečnou. Podarilo sa mi ju presvedčiť na fotenie priamo vo výťahu. Bolo to bleskové fotenie. Po chvíľke rozprávania z nej vyšlo, že je to známa indická herečka, ktorá tam teraz natáča nový film. Alebo som zostala sama bez auta na pláži, kolegyni som sa nevedela dovolať a potrebovala som sa nejako dostať späť do hotela. V okolí žiadne taxíky, tak premýšľam, čo spravím. Vtom zbadám nemecký pár, ktorý som hodinu predtým fotila, a pýtam sa ich, či ma vezmú späť do hotela. A oni súhlasili, a odviezli ma. V Bosne ma zasa ozvali na večeru univerzitní profesori, ktorých som stretla na kúpalisku. V Miláne pred najväčšou pamiatkou som oslovila dve dievčatá, a jedna z nich bola Slovenka. Jednu mamičku som išla fotiť domov, lebo odmietala fotenie na ulici. Raz sa mi podarilo získať úsmev vo vlaku v tichom vozni, a to dokonca aj s odkazom. A stáva sa mi, že znovu oslovím niekoho, koho som už fotila. Ja si to veľakrát nepamätám, musia mi to oni pripomenúť. Čosi podobné sa mi stalo aj nedávno, keď som oslovila jedného pána v obchoďáku. On sa fotiť nechcel, ale hneď mi

povedal, že som fotila jeho dcéru v lese. Bolo to jedno z úplne prvých fotení. Jeho som síce na fotenie nepresvedčila, ale odfotila som aj druhú dcéru.

Po dosiahnutí čísla 90 ste teda s fotením neprestali a fotky usmievajúcich sa ľudí zbierate ďalej. Neuvažovali ste dostať ich nejako viac na verejnosť, napríklad usporiadať výstavu?  

Jasné, že som nad tým rozmýšľala a nejaké nápady aj mám, len tá realizácia mi trvá dlhšie.

Čo vám účasť na tomto originálnom projekte dala? Naučila vás niečo o iných alebo dokonca o sebe? 

Mne ten projekt dal veľa a zmenilo sa mi všetko. V prvom rade som sa začala viac usmievať, a tiež je zrazu okolo mňa ďaleko viac usmievavých ľudí. Prestala som brať tak vážne seba a výmysly v mojej hlave. A to teda moja hlava vie vymyslieť rôzne katastrofy a drámy J. Zistila som, že je možné jednoducho a ľahko priviesť na svet aj tie najnemožnejšie a najšialenejšie nápady. Uvedomila som si, že absolútne nezáleží na tom, či sa nám niečo chce robiť, či máme náladu, či máme tie správne pocity, myšlienky – celé je to len o tom, zdvihnúť zadok a ísť to robiť. Aj keď nevieme, prečo to robíme, aj keď nevieme, čo z toho celého bude. Aj keď sa nám nechce. Jednoducho stačí zostať v hre. A hovoriť nápadom ÁNO. Vďaka ostatným som si všimla, že my, ľudia, si žijeme vo svojich bublinkách a nevšímame si, čo sa deje okolo nás. Ideme si svoje. A všimla som si aj to, ako sa všetko rýchlo mení. Hlavne, keď fotím deti. Tie sú neposedné, živé, a keď stlačím spúšť, už majú veľakrát úplne iný výraz a stoja na úplne inom mieste. Našlo by sa veľa ďalších vecí, ktoré mi ten projekt dal a čo som si vďaka nemu uvedomila, ale úplne TOP je pre mňa asi zistenie, že ľudia sú super, že si môžem vo svojom živote robiť všetko, čo len chcem, a že sa môžem usmievať v každej situácii, pričom je úplne jedno, ako hororovo to v tej chvíli vyzerá v mojej hlave.