Z plavieb chodí domov ako na dovolenku
Vysneným povolaním nejedného malého chlapca je okrem pilotovania lietadla určite aj riadenie lode. Plaviť sa po riekach či moriach, byť ošľahaný vetrom, vedieť si poradiť s vlnami a inými nástrahami, presne takto si to väčšina predstavuje. Lukášovi Kopkovi zo Senice sa tento chlapčenský sen splnil. Pracuje pre spoločnosť Slovenské plavby a prístavy, a z paluby lode spoznáva zaujímavé miesta sveta.
Že sa loď stane jeho druhým domovom, mal sudičkami dané hádam už do vienka. „Už ako dieťa som bol na lodiach viac, než doma. Moje druhé narodeniny som oslavoval na lodi na Dolnej zemi v bývalej Juhoslávii a v mojej rodine som už tretia generácia, ktorá sa plaví po riekach,“ prezrádza Lukáš.
Z deckmana strojník
Aj keď nie je kapitánom, jeho práca je nesmierne dôležitá a zodpovedná. „Zastávam funkciu strojníka, takže mám na starosti úplne všetky systémy. Mojou úlohou je zabezpečenie funkčnosti a prevádzky plavidla,“ vysvetľuje Lukáš. Zjednodušene povedané, Lukáš je ten, ktorý ručí za loď a za to, že bude schopná plaviť sa. Ak by ste si mysleli, že Lukáš je absolventom nejakej námorníckej školy, mýlili by ste sa. „U nás už škola pre toto povolanie neexistuje. Ja mám elektrotechnickú školu a ako elektrikár som sa zamestnal v bratislavskom prístave, vo firme, ktorá má na starosti opravy plavidiel. Keď sa mi naskytla možnosť plávať, tak som ju využil,“ vysvetľuje. Začínal ako deckman, čo je najnižšia funkcia na lodi, a postupne sa prebojoval až do strojovne. „V strojovni som zostal preto, lebo ako každý chlap milujem motory a výkon. Navyše, aj môj otec je strojník,“ s úsmevom priznáva Lukáš.
Občas môže ísť aj o krk
Život na lodi nie je jednoduchý, no určite má svoje čaro. Stačí, že sa na svet pozeráte inou optikou, akú ponúka pohľad zo súše. Lukáš sa plavil na nákladných aj výletných lodiach, a to pod slovenskou, holandskou aj francúzskou vlajkou. „Bol som v Belgicku, Holandsku, Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Srbsku, Bulharsku aj Rumunsku,“ vymenúva krajiny, ktorých vody brázdila jeho loď. Počas plavby zažil aj nebezpečnejšie situácie, kedy človeku skutočne nie je všetko jedno. „Stalo sa mi, že sme s loďou nabehli na breh kvôli výpadku kormidiel, a na brehu sme polámali 30-metrové topole. Padali doslova ako zápalky,“ spomína Lukáš. Nielen breh im dal poriadne zabrať: „Počas stretania na Mohan Donau kanáli sme raz nabehli na skaly, na lodi sa urobila diera a začala do nej tiecť voda. Našťastie, vďaka rýchlej reakcii sme zabránili potopeniu.“ Do tretice iné situácie, tentoraz súvisiace s počasím. „Na výletnej lodi sme sa v Bulharsku dostali do kosavy, čo je vietor, ktorý prekračuje rýchlosť 100 kilometrov za hodinu. A na Dunaji sme mali štvormetrové vlny, kedy nám z lode odfukovalo stoly a stoličky. Loď sa vtedy správala doslova ako nevyspytateľný had…“ Čas aj na rodinu
Natíska sa otázka, či sa Lukáš po takýchto skúsenostiach predsa len nebojí plaviť. Odpoveď od milovníka lodí a vody však ani nemôže byť iná: „Keby som sa bál, tak by som to nerobil. Je to povolanie ako každé iné, a ja ho robím veľmi rád.“ Na Lukášovu profesiu si zvykla aj jeho manželka, s ktorou spoločne vychovávajú malú dcérku. „Berie to úplne normálne. Keď si zoberiem všetky plusy, nie je o čom diskutovať. Odrobím si svoj turnus, a potom som doma. Keby som mal na Slovensku slušne zarobiť, musel by som robiť dvanásť hodín denne, k tomu ešte prirátať cestu do práce a z práce. Preč by som bol 15 hodín, a takto som rád, že mám dostatok času aj na rodinu,“ hovorí Lukáš. A dodáva: „Keď teraz prídem domov, je to pre mňa skôr ako taká dovolenka. A navyše ešte platená…“
