Anton Srholec: cesta kríža a víťazstva
Vo františkánskom kláštore v Skalici sa v stredu 19. apríla uskutočnila beseda s Alenou Čermákovou, autorkou filmu a knihy o Antonovi Srholcovi. Skaličania si tak mohli pripomenúť odkaz tohto rímskokatolíckeho kňaza, saleziána a významného rodáka. Využili sme príležitosť a autorku, ktorej sa veľmi autenticky podarilo zachytiť silný životný príbeh Antona Srholca, sme požiadali o rozhovor.
Kedy a ako ste sa zoznámili s otcom Antóniom?
S Antonom Srholcom sme sa stretli v roku 2003. Spievala so šansóny na odovzdávaní cien Slovenskej humanitnej rady, kde António dostal cenu za pomoc ľuďom v núdzi. Po skončení oficiálneho programu prišiel za mnou na recepcii, chytil mi ruku do svojich veľkých dlaní, pozrel mi úprimne do očí a povedal: „Napil som sa prameňa čistej vody. Kde ste boli doteraz?“ Chcel si kúpiť moje nové CD „Šansóny a iné piesne“. Darovala som mu ho a po týždni mi zatelefonoval, a povedal: „Pani Čermáková, už mi týždeň doma spieva slávik. Chcem sa opýtať, či by ste boli ochotná prísť mi zaspievať na moje 75. narodeniny, ktoré budem oslavovať v júni na budúci rok.“ Samozrejme, že som súhlasila. Tam sa začal písať náš príbeh krásneho a postupne vznikajúceho vzťahu. Chodieval k nám na raňajky, rozprávali sme sa o živote, o Bohu, o sociálnych problémoch sveta, o politike, o ľuďoch ako takých a aj o našich privátnych starostiach. Chodieval aj na naše koncerty a na dvoch z nich bol dokonca hosťom. U nás doma si nahrával aj piesne, ktorých text napísal pre svojich bezdomovcov, a text hymny Konfederácie politických väzňov Slovenska, kde skomponovanie hudby zveril môjmu manželovi a mne interpretáciu. Bolo to v roku 2007, vtedy som vytiahla homekameru a natočila si ho na pamiatku pre rodinný archív.
Vtedy sa zrodila aj myšlienka nakrútiť o Antonovi Srholcovi celovečerný film?
O filme som v tom čase vôbec neuvažovala, myšlienka nakrúcať film vznikla až v roku 2009. Sedela u nás doma priateľka lekárka, ktorá mi ju vnukla. A vtedy sa vo mne zobudila túžba opäť nakrúcať. Keď som Amtonovi Srholcovi povedala, že by som rada nakrútila film o ňom, odpovedal, že to je zbytočné. Ale keď som mu povedala, že nakrútime spolu film o živote, radostne súhlasil. Čo sa týka priateľstva, keď už bol chorý, telefonoval nám domov a môjmu manželovi povedal: „Ivan, telefonujem mojim priateľom…“ Tak sme sa dozvedeli, za koho nás považuje. Bola a je to pre nás pocta i vyznamenanie.
Na tvorbe filmu ste pracovali osem rokov a za ten čas ste mali možnosť dôkladne nazrieť do života Antona Srholca. Zistili ste o ňom niečo, čo ste dovtedy nevedeli? Akého človeka ste v ňom objavili?
O človeku, ani o tom najbližšom, sa nikdy všetko nedozvieme, a je to tak dobre. Každý máme svoju intimitu, kam nikoho nepustíme. A je to zrejme boží priestor, kam smie chodiť iba On, kde sa s človekom stretáva. Ako António povedal, a ja s ním súhlasím, v Bohu sa nesklameme. Na vysokú intimitu nie sme dostatočne pripravení. Nech sa snažíme milovať najviac, ako vieme. António mi povedal len to, čo chcel on, a ja som šla do hlbiny intimity len tam, kde som ja sama vládala ísť. Zistila som o ňom, že je nesmierne citlivý a nežný človek, plný lásky, schopnosti počúvať iných, človek so širokým otcovským srdcom. Ale človek autentický, ktorý vie rovnako plakať naplno a roniť krokodílie slzy a smiať sa až hrmí. Vie človeku s veľkou vážnosťou darovať kyticu kvetov, objať ho a pracovať až do morku kostí. Priateľ na život a na smrť, človek oddaný cirkvi, aj keď kritický, a verný Bohu. Človek, ktorý to, čo hovorí, aj žije. Múdry, rozhľadený, slobodný a slúžiaci. Milujúci rodičov a súrodencov. Spájač ľudí. Nádhera.
Ako sa vám s spolu pracovalo?
Spolupracovalo sa mi s ním naozaj skvelo. Bol stále v pohybe, na všetko mal názor, ani vo svojich 85 rokoch nemal vo zvyku príliš oddychovať. Vykupoval čas. Keď sme pracovali, tak sme pracovali, keď sme obedovali, tak sme obedovali, keď sme spievali, tak o život, a keď bol s rodinou, múdro viedol zábavu. So sestrou Ritou Carberry z Írska, s ktorou viedli spolu zariadenie RESOTY, boli perfektne zohraná dvojica skutočných priateľov podľa božieho srdca. Boli si oporou i koňmi v záprahu.
Film na DVD sa stal súčasťou knihy ANTON SRHOLEC a vy v ňom neprinášate len životopis Srholca, ale vyjadrujete aj hlbokú úctu tomuto človeku. Čo z jeho myšlienok a životných postojov by v nás malo stále rezonovať?
Do knihy som napísala, a asi by som to už nevedela lepšie sformulovať: „Je to predovšetkým výpoveď o životnej ceste človeka, ktorého si obľúbite, lebo má pred vami srdce na dlani. Je zraniteľne otvorený. V jeho prítomnosti je vždy konfrontované zlo vo vás. Objavíte v sebe veľa skrytých izieb, veľa tiem, ktoré sa rozhodnete vytlačiť von alebo ich statočne zadupete ešte hlbšie. António pomáha vyťahovať často skryté dobro vo vás, a vytiahne ho. Cez svoju lásku a vzťah k vám. Či ste bezdomovec, ateista, alebo praktizujúci veriaci. Človek, ak chce, pochopí, že je to boží spôsob, ako nás zachrániť, a pristúpi na tento proces. Premeny od tmy k svetlu. António hovorí, že v Ježišovej prítomnosti je každý človek uznaný, každý človek prijatý, aká si, taká si, daj si pozor, aby si si nekazila život.“ Najdôležitejšia téma Antóniovho života bola svätá sloboda. Sloboda s mantinelmi, ktoré si človek dobrovoľne určí, alebo si ich dá určiť. A téza? „Na našom živote je dôležité nie to, čo sme dosiahli, ale tá cesta, po ktorej sme šli“. Táto myšlienka je ústredným mottom filmu aj knihy. A tiež myšlienka, že do života vo všetkých úrovniach vedie len tá poctivá cesta. Úzka cesta. Široká cesta, cesta klamstiev a podvodov, vedie do pekla. A to peklo nie je za hranicou našej pozemskej existencie. To peklo je už tu. V srdciach ľudí, ktorí klamú, podvádzajú, kradnú, zabíjajú, zotročujú druhých ľudí. Je to zlo v srdciach ľudí, ktorí sú ochotní páchať zlo, aj keď z toho nič nemajú.
S akými reakciami na knihu a film ste sa stretli?
Reakcie sú väčšinou pozitívne. Ľudia sú dotknutí príbehom človeka, ktorý miloval ľudí a Boha až na smrť. Vzor mu bol Ježiš, ako sa skláňal k biednym. Jeho kňazská služba spočíva v službe, nie v kariére. Ani Ježiš nemal drahé oblečenie a zlaté prstene na ruke. Modlil sa, delil sa s priateľmi o všetko, vyslobodzoval ľudí zo zajatia, kriesil mŕtvych, uzdravoval a bol bezdomovcom medzi svojimi. Cesta kríža a víťazstva. António nasledoval Ježiša. Mal oblek, ktorý mu darovali známi, chodil medzi chudobných a tých liečil zo zranení, robil im otca, brata i priateľa. Modlil sa za chorých i za tých, kde už nádej nebola. Nikým nepohrdol, ale kritický bol. Rovnako ako Ježiš. Kríž si niesol až do konca. Chorobu prijal ako ticho, v ktorom bude s Bohom a s Ježišom v tichom spoločenstve, a dá si všetko v živote do poriadku. Nech hodí do Antónia kameňom každý, kto je bez viny – z cirkevného i sekulárneho priestoru. Chodíme po Slovensku na besedy. Minule nám v Rači zamestnankyne knižnice povedali, že boli za miestnym farárom a prosili, či by v kostole nevyhlásil, že bude beseda o Antonovi Srholcovi. Povedal, že to neurobí. V niektorých miestach na Slovensku sa boja besedu uskutočniť. Pýtam sa, prečo? Pre svet je Anton Srholec náboženská téma a pre „príliš svätých ľudí“ je rebel. Takže bezdomovectvo v katolíckom priestore zažívame s manželom na vlastnej koži a poriadne to bolí. Okrem sekulárneho priestoru nám ale na Slovensku otvárajú dvere evanjelické zbory, kde si Antónia ako božieho muža vážia. Ide o primárnu úctu. Ľudia vidia, že je to príbeh statočného človeka a veriaci, že ide o šírenie evanjelia. Tí, ktorí film videli, tlieskali v kinách. Také mám informácie – ľudia stoja a tlieskajú. Aj kniha sa predáva. Tam, kde o Antóniovi nevedia, a to je prevaha, tam sa teraz zoznamujú…
Režisér a vysokoškolsky pedagóg Martin Šulík ku knihe napísal:
„Kňaz Anton Srholec našiel v Alene Čermákovej pozorného poslucháča a partnera na rozhovor. Autorka a režisérka vystavala na pôdoryse jeho dramatického života intímnu výpoveď o základných veciach nášho bytia: rodine, vzťahu muža a ženy, priateľstve, viera, ľudskej slobode, smrti. Emotívny príbeh nám umožnil stretnúť kňaza so zmyslom pre humor, skutočného humanistu, človeka, ktorý miluje ľudí a život. Pretože ako hovorí: Život, to je druhé meno Boha“.
