Na potulkách svetom vo dvojici
Pre mladých ľudí je dnes cestovanie bežnou súčasťou ich životného štýlu. Hranice pre nich neexistujú a návšteva každej ďalšej krajiny im neuveriteľne rozširuje obzory. K vášnivým cestovateľom patrí aj Seničan Ivan Príkopa (31), ktorý pracuje ako projektový manažér v oblasti nehnuteľností v Mníchove. Na cestách mu robí spoločnosť priateľka Sabina Šíková, ktorá takisto žije v Mníchove, a pracuje v poisťovníctve.
„Spoločnú vášeň pre cestovanie sme objavili už v začiatkoch nášho vzťahu počas štúdia na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, kde sme študovali medzinárodný obchod. Na magisterský stupeň zameraný na investície do nehnuteľností som si odbehol na European Business School do nemeckého Wiesbadenu,“ hovorí Ivan. Dvojica cestuje dvomi spôsobmi: „Na vlastnú päsť ideme do krajín, vyznačujúcich sa bezpečnosťou, solídnou infraštruktúrou a dobrou dostupnosťou zdravotnej starostlivosti. Čas a energia investovaná do plánovania našich ciest nám prináša nielen radosť, ale aj veľké množstvo nových informácií o cieľovej krajine. Služby cestovných kancelárií pre zmenu radi využívame pri cestách do menej navštevovaných krajín, v ktorých by neznalosť miestnej kultúry mohla ohroziť našu bezpečnosť či zdravie,“ vysvetľuje Sabina.
Na bicykli cez Alpy až do Benátok
Počas štúdií na vysokej škole začínala naša dvojica doma, spoznávaním Česka a Slovenska. Na svoje prvé väčšie dobrodružné putovanie sa vydala v roku 2014 do Nórska. Neskôr spoločne navštívila Švédsko, Fínsko, Španielsko a Slovinsko. „Pomerne dobre máme zmapovanú tú časť Álp, ktorá sa rozprestiera na rozhraní Nemecka, Rakúska a Talianska. V Alpách sa radi venujeme cyklistike a lezeniu na zaistených lezeckých trasách – ferratách. Jedna z našich najkrajších dovoleniek bola cesta, ktorú sme absolvovali na tandemovom bicykli len s malou cyklotaškou. Cesta viedla z Mníchova cez Alpy až k Stredozemnému moru. Počas 600-kilometrovej trasy do Benátok sme zažili niekoľko peripetií, na ktoré dodnes spomíname s úsmevom: brodenie snehom na úpätí Álp, či búrku v Brenerskom priesmyku, počas ktorej sme premokli do poslednej nitky. Odmenou nám však bolo príjemné jarné počasie v Taliansku a pohľad na kvitnúce jablone,“ spomína Ivan.
Blúdenie v horách a útek pred komármi
Prvá už spomenutá dobrodružná výprava do Nórska bola zameraná na spoznávanie južnej časti krajiny a rozhodnutie vycestovať tam prišlo úplne spontánne. „Počas druhej nórskej výpravy sme už boli o čosi odvážnejší, putovali sme až po polárny kruh. Tretiu nórsku výpravu sme zakončili až v ďalekom Nordkappe,“ prezrádza Ivan. Nórsko dvojici skutočne učarovalo. „Krajina sa vyznačuje červenými drevenými domami, extrémnym počasím a veľmi rozmanitou prírodou. Očarili nás zelené kamenisté pláne a hory tiahnuce sa do diaľky,“ hovorí Sabina. Najintenzívnejšie zážitky mali naši cestovatelia z národného parku Jottunheimen, z Nordkappu a zo súostrovia Lofoty. „V Jottunheimene sme trocha poblúdili po horách. Síce sme sa snažili sledovať turistickú trasu, no o turistickom značení v našom ponímaní či vychodenej ceste nebolo ani chýru. Kráčali sme cez sedlo plné močiarov, sprevádzal nás hustý dážď, ktorý nás často nútil zastaviť, pretože sme nevideli ani na krok. Sem-tam sme museli prejsť cez rieku. Navyše, cesta viedla k ľadovcu a nám chýbalo potrebné vybavenie. Rozhodli sme sa však pokračovať ďalej. Po štyroch dňoch sme začali stretávať ďalších turistov a úspešne sme dorazili k horskej chate. Prevádzkarka chaty nám povedala, že trasa nie je značená, pretože je považovaná za nebezpečnú, a z toho dôvodu sa už asi 20 rokov nepoužíva,“ spomína Ivan. Na Nordkape a za polárnym kruhom si dvojica užívala slnka, ktoré nikdy nezapadne. Na bicykloch preskúmala okolie Nordkappu a priľahlé rybárske dediny. Na najsevernejšom cípe Európy zažila polnočné slnko a sprevádzaná denným svetlom o tretej hodine ráno dorazila napäť k svojmu autu. „Pred našou cestou na súostrovie Lofoty sme sa zastavili v švédskom národnom parku Abisko. Namiesto oddychu sme celý deň a noc utekali s bicyklami na chrbtoch cez močaristú krajinu pred jej neodbytnými obyvateľmi – komármi. Na Lofotách sme si však konečne užili zaslúžený oddych,“ dodáva Ivan.
Kde a ako sa rodia nápady?
V závere minulého roka Ivan so Sabinou v Senici prezentovali svoje cestovateľské zážitky nielen z Nórska, ale aj z najredšie osídlenej krajiny sveta, hraničiacej na severe s Ruskom a na juhu s Čínou. Mongolsko, vnútrozemský štát v strednej Ázii, rozhodne nie je typickou dovolenkovou destináciou Slovákov, napriek tomu – alebo možno práve preto – je jeho návšteva nezabudnuteľným zážitkom. „Výpravu do Mongolska sme si vymysleli v priebehu jednej z mnohých 6-hodinových ciest zo Senice do Mníchova. Sabina rada efektívne využíva čas a plánuje veci v dostatočnom časovom predstihu. Myšlienka dobrodružnej cesty do Mongolska sa jej natoľko zapáčila, že už počas našej spiatočnej cesty do Mníchova začala zisťovať potrebné informácie,“ vysvetľuje Ivan.
Púšť Gobi aj Ulanbátar
Po prílete do Mongolska sa dvojica autobusovou dopravou presunula do oblasti Hatgal, kde ju miestny sprievodca ubytoval u seba na dvore. Počas dovolenky sa Ivan so Sabinou rozhodli cestovať autom značky UAZ až na juh Mongolska. Ich poslednou zastávkou bola púšť Gobi, z ktorej sa vybrali na spiatočnú cestu do hlavného mesta Ulanbátar. „Zdalo sa nám, že náš šofér Tumru mal za sebou kariéru profesionálneho automobilového pretekára, pretože za každých okolností udržiaval rýchlosť 80-90 km/h, bez ohľadu na to, či sme išli práve po ceste, alebo mimo nej. Po anglicky síce vedel iba áno a nie, no i tak sme ho dokázali naučiť hrať karty,“ s úsmevom prezrádza Ivan.
Hlavné mesto Ulanbátar je obrovské, rozlieha sa v zelených údoliach obklopených pahorkami. Pretína ho dravá rieka Tuul, ktorá je pre Mongolov posvätná tak, že ju volajú „Kráľovná“. „Ulanbátar má na jednej strane charakter moderného mesta, no na strane druhej tu cítiť závan komunizmu. Pomerne vkusné výškové budovy susedia so starými panelákmi, medzi ktorými sa týčia budhistické chrámy. Kúsok od centra už nenájdete vyasfaltované cesty a ľudia bývajú v jurtách,“ prezrádzajú sympatickí cestovatelia.
A kam budú ich kroky smerovať nabudúce? „Pôvodne sme plánovali navštíviť Irán, vzhľadom na bezpečnostnú situáciu sme sa ale zatiaľ našej cesty vzdali. Veríme však, že sa situácia zlepší a nám sa podarí do Iránu vycestovať,“ dodáva Ivan, ktorý s priateľkou koniec roka 2019 oslávil v Ománe – v krajine, ktorú nazývajú Nórskom Stredného východu.
Foto: archív IP+SŠ
