Pre ladnosť a krásu tanca treba občas trpieť
Tanec je spôsob, ako sa stretávať s ľuďmi aj bez toho, aby ste povedali jediné slovo v ich jazyku, pretože komunikujete svojimi telami. Nie je to pohyb, čo robí tanec krásnym, je to emócia v pohybe – tá ho robí krásnym. Ak chcete naozaj vedieť tancovať, musíte na to myslieť dňom i nocou, snívať o tom a priať si to. „Keď tancujem, nesúdim, nemôžem nenávidieť, nemôžem seba oddeliť od života. Môžem byť len šťastná a plná života. To je dôvod, prečo tancujem,“ hovorí nádejná baletka LENKA CINTULOVÁ zo Senice, študentka maturitného ročníka na Súkromnom tanečnom konzervatóriu Dušana Nebylu v Trnave.
Ako dlho sa venujete baletu, a prečo ste si vybrali práve tento druh tanca? Chceli ste byť baletkou už ako dievčatko?
Už ako malá som bola veľmi aktívne dieťa, ktoré sa rado hýbalo a stále niečo stváralo spolu so staršou sestrou. Bola pre mňa veľkým vzorom, takže keď som dovŕšila štyri roky, tak ako sestra, aj ja som začala navštevovať tanečný odbor na ZUŠ v Senici. Samozrejme, nebolo to len kvôli tomu, že som bola neposedná, ale vždy som obdivovala baletky, ich baleríny aj naše krásne slovenské ľudovky. Odvtedy sa stal tanec neoddeliteľnou súčasťou môjho života.
Ako vyzerá deň študentky baletnej školy? Čo všetko musíte za jeden deň stihnúť?
Škola mi začína každý deň 7:50 h, takže zväčša si privstanem, aby som stíhala všetky ranné povinnosti. Do školy prichádzam vždy skôr, aby som sa prezliekla do tanečného úboru, spravila si krátku rannú rozcvičku a ponaťahovala svalstvo, pretože ako prvý mi začína klasický tanec. Ďalej pokračuje vyučovanie, ktoré sa prelína so všeobecnými vyučovacími predmetmi. V škole som každý deň do 16. aj 17. hodiny. Je to z dôvodu, že všetky tanečné hodiny nám trvajú dve vyučovacie hodiny bez prestávky, t. j. 1,5 hodiny, takže máme rozvrh trošku dlhší. Po škole idem na internát, kde sa venujem prípravám do školy na ďalší deň alebo idem učiť deti do tanečného štúdia. Po takomto dni už večer iba relaxujem a veľakrát už o pol desiatej všetko odložím a idem spať, pretože na mňa doľahne únava z celého dňa a taktiež potrebujem načerpať sily na ten nasledujúci.
Kam sa pozeráte, keď robíte pri tanci otočky?
Veľmi dôležitou časťou tela pri točení je hlava. Keď začínam točenie, musím si nájsť jeden bod na úrovni očí, na ktorý sa počas celej doby pozerám. Hlava musí byť v tomto prípade veľmi ostrá. Pri točení sa hlava od svojho bodu odpichne posledná (po tele) a po otočení príde naspäť ako prvá (pred telom). Tento princíp mi docieli správnu techniku rotácie a tým pádom sa mi netočí hlava.
Vraví sa, že balet patrí medzi najťažšie tance. Vnímate to tak aj vy? Čo je pre vás na balete to najkrajšie, čím vás očaril? A naopak, čo je na ňom to najťažšie?
Áno, je to naozaj pravda. Samozrejme, že všetky druhy tancov sú veľmi náročné, ale pre balet to platí dvojnásobne. Má veľmi náročnú techniku, ktorú hocikto nezvládne. Niežeby ste si nevedeli zapamätať daný cvik alebo choreografiu. No nie každý sa narodí s telom a dispozíciami práve na tento štýl tanca. Predsa len sme každý nadaný na niečo iné. Balet si taktiež vyžaduje veľa hodín cvičenia, skúšania a driny, ktorú nie každý vydrží a zvládne. Každodenný tréning takisto vyžaduje energiu a výdrž, ktorú si musíme udržiavať vo veľmi dobrej forme. Všetky tieto veci je náročné spojiť, ale ak človek balet miluje a je preň zapálený, ide to. Všetka táto drina má aj svoje negatívum, a to je v podobe pľuzgierov, pádov aj bolesti. Čím ma balet očaril? Svojou ľahkosťou, ladnými pohybmi, a najmä tým, že ak prídete na akékoľvek predstavenie ako divák, vidíte tanečníkov, ktorí tancujú usmiati a s neskutočnou ľahkosťou bez náznaku bolesti.
Ako vyzerá váš jedálniček? Držíte nejaké špeciálne diéty, alebo sa v niečom výrazne obmedzujete?
To, že človek tancuje balet neznamená, že by mal dodržiavať špeciálne diéty. Snažím sa síce jesť zdravšie a vo svojom jedálničku obmedzujem mastné jedlá, ale taktiež som človek, ktorý rád občas zhreší nejakou dobrou čokoládou. Áno, tanec si vyžaduje určitý typ postavy, ale ak sa to nepreháňa, tak nevidím dôvod sa obmedzovať v tom, čo nám chutí.
Majú to chlapci v balete jednoduchšie?
Myslím si, že to máme s nimi vyrovnané. Je pravdou, že nemajú špičky, na ktorých je náročné tancovať, ale na druhej strane je u nich veľmi dôležitá sila. Silu potrebujú na zdvíhanie dievčat do rôznych póz, čo nie je ľahké. Sú také typy zdvíhačiek, keď je tanečníčka na jednej ruke chlapca a ešte k tomu vo výške, takže žiadna sranda. Chlapci sú zameraní aj na skoky, ktoré majú oveľa náročnejšie ako dievčatá. Takže každý máme to svoje…
Existuje nejaký prototyp ideálnej baletky?
Myslím si, že žiadne ľudské telo nie je dokonalé. Niekto je vysoký a niekto nižší, niekto je geneticky chudý a niekto má možno málinko pevnejšie stehná, ale to neznamená, že by taký človek nemohol tancovať balet. Väčšina škôl, či súborov si žiada možno chudšie dievčatá, ale ak je niekto veľmi dobrý a cieľavedomý, tak niečo takéto nie je prekážkou. A samozrejme, vždy sa dá všetko zmeniť.
Je pravda, že baletné špičky sú niečo ako železná topánka? Ako dlho trvá, než si na ne noha zvykne?
V podstate by sa to tak mohlo nazvať. Pretože vnútri špičiek je sadra ktorá nám umožňuje stáť až na prstoch nôh. Už sú však aj špičky, do ktorých miesto sadry dávajú plast. My si na nohy dávame výplne, ktoré nám o čosi zmäkčujú státie. Je to pre nohu iný pocit, pretože celé ťažisko tela je na prstoch. V určitom slova zmysle sa na to zvyknúť dá, ale keď si ich po celom tréningu vyzujete a objavia sa otlaky či pľuzgiere, je to bolesť, ktorá nie je príjemná, ale zasa ani nič, čo sa nedá vydržať. Pre krásu sa predsa občas trpí.
V špičke stojíte na hrote prstov – najmä palec sa musí zdeformovať. Čo na to vaše nechty?
Pľuzgiere a otlaky sú každodennou rutinou. Pokiaľ ide o nechty, pre ne je typické lámanie. Ďalším veľmi častým problémom sú haluxy. Je to problém každého tanečníka, no každé povolanie má svoje nevýhody, hoci my ich máme možno o trošku viac.
Nohy však asi nie sú jediné, ktoré pri balete trpia…
Máte pravdu. Pri každodennom trénovaní sa to podpíše na bolesti celého tela. Časti tela, ktoré si to odnášajú najviac, sú kolená, chrbát a nohy. Veľmi časté sú aj kŕče. Týmto bolestiam sa dá však trocha predísť kompenzačnými cvičeniami a posilňovaním. Naše telo totiž potrebuje zmenu pohybu, vďaka ktorému sa uvoľní.
Pre oko diváka sú najkrajším zážitkom zdvíhačky a skoky. Dovolí vám pud sebazáchovy spoľahnúť sa úplne na partnera, ktorý vás drží, a dať mu absolútnu dôveru?
Zo začiatku je to veľmi ťažké, ale bez dôvery je to ešte ťažšie. Ak si partneri nedôverujú a neveria si, tak to medzi nimi nikdy nebude fungovať. Je to naozaj veľmi dôležitá vec. Ako za všetkým, tak aj za týmto je veľa tréningov a skúšania. Partner si musí zvyknúť na partnerku a naopak, ale zo skúsenosti to nie je také ťažké. Stačí, ak medzi sebou partneri komunikujú, pretože komunikácia je najdôležitejšia vec, vždy, všade a vo všetkom.
Teraz trochu zmeníme tému. Máte okrem baletu aj niečo iné čomu sa rada venujete?
Som veľmi všestranný človek, ktorý sa dá nahovoriť na hocičo. Veľmi rada skúšam a objavujem nové veci. Navštevovala som aj hudobný odbor na ZUŠ Senica – zobcová flauta. Neskôr som prešla na priečnu flautu, s ktorou som zabsolvovala prvý stupeň. Tiež mám rada športy akéhokoľvek typu. Na základnej škole som chodila na súťaže vo vybíjanej, futbale a dokonca aj vo florbale. Veľmi rada mám aj beh, pri ktorom si vždy najlepšie vyčistím myšlienky. Je to pre mňa asi ten najlepší druh relaxu.
Aké sú vaše plány do budúcnosti? Čo je vaším skutočným snom, ktorý by ste chceli v živote dosiahnuť?
Mojím snom je sa dostať na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, študovať ľudový tanec a skúsiť konkurz do SĽUK-u, prípadne do Lúčnice. Práve ľudový tanec je smer, ktorým sa chcem uberať, šíriť jeho krásu, zvyky, tradície a možno v budúcnosti založiť súbor práve doma v Senici. A moje veľké ďakujem za všetko patrí hlavne mojej rodine…
K. Chudá
Foto: archív LC
