Divadelná režisérka Alexandra Bolfová: Mala šťastie, že ju do Bratislavy neprijali…

Do Českej republiky odišla študovať pred piatimi rokmi a odvtedy sa jej „doma“ delí na dve. „Jedno mám na Záhorí, kde žijú moji rodičia, ktorých tu navštevujem, a druhé v Brne, kde aktuálne žijem,“ hovorí mladá divadelná režisérka Alexandra Bolfová, absolventka JAMU. Už počas štúdia pracovala na viacerých zaujímavých projektoch a množstvo divadelnej práce ju čaká aj v najbližších mesiacoch, dokonca aj na Slovensku. Nielen o svojej láske k divadlu nám viac prezradila v rozhovore.

 Spomenuli sme, že vaše korene sú na Záhorí. Odkiaľ presne pochádzate?

Narodila som sa v Skalici a do svojich 12 rokov som vyrastala v Kopčanoch. Moji rodičia sa pred pár rokmi presťahovali do Gbiel, kde v súčasnej dobe žijú. Mama však pochádza z Kopčian a otec je z Holíča.

 Už na základnej škole sa u vás prejavil vzťah k divadlu, ktorý sa počas štúdia na gymnáziu ešte umocnil…

Na základnej škole som sa začala zaujímať o divadlo, ale len prostredníctvom literatúry. V 9. triede som sa hlásila dokonca na Štátne konzervatórium v Bratislave. Tam som sa, našťastie, nedostala. I keď som v tej dobe bola sklamaná, dnes to vnímam ako veľké šťastie. Keby som sa totiž pred 9 rokmi dostala na konzervatórium, nebola by som tam, kde som. Po skončení ZŠ som išla študovať na Gymnázium F. V. Sasinka v Skalici, kde som hneď v 1. ročníku založila Divadelný spolok Františka Krištofa Veselého. Tam som sa začala venovať divadlu aktívne. Spolu s ďalšími spolužiakmi sme pravidelne každý rok naskúšali jednu inscenáciu a tiež sme sa angažovali v ďalších pridružených akciách, ktoré sa v Skalici a okolí konali. Bola to pre mňa obrovská škola divadelnej praxe, ktorú som neskôr pri štúdiu na JAMU veľmi zúročila. Všetky aktivity viažuce sa na divadelný spolok som organizačne aj umelecky zabezpečovala, čím som sa systematicky pripravovala na štúdium na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Už vtedy som vedela, že po skončení gymnázia chcem ísť študovať práve tam.

Z gymnázia teda vaše kroky viedli na JAMU. Ako si na toto obdobie spomínate?

Na JAMU som sa dostala hneď na dva odbory. Rozhodla som sa pre štúdium divadelnej dramaturgie v bakalárskom študijnom programe, ale pretože som inklinovala od začiatku k réžii, na magisterský program som bola prijatá na odbor divadelná réžia. V tej dobe som mala za sebou už niekoľko menších školských a profesionálnych réžií a bola som aj režisérkou bakalárskej inscenácie. Prvé dva roky na JAMU boli naozaj ťažké. I keď nás do ročníka zobrali troch, ešte stále sme museli pedagógom dokazovať, že naozaj máme výdrž a silu na to, aby sme sa mohli tomuto poslaniu venovať a v budúcnosti ho i vykonávať. Zámerne nehovorím o povolaní, ale poslaní. Celý systém výučby je nastavený tak, že sa musíte chcieť predovšetkým vy niekam posúvať a vyvíjať čo najväčšiu iniciatívu, a to nielen v predmetoch, ale aj na praktických seminároch a odborných konzultáciách. Prvé tri roky musíte zbierať informácie, načítavať knihy, vypracovávať koncepcie, chodiť do divadla prakticky každý večer. Až potom si uvedomíte, že už niečo viete, a začínate sa učiť praxou. Avšak nie tým, že len pozeráte pod ruky iným režisérom, ale učíte sa na vlastných inscenáciách. To nevydrží každý. Ja som mala to šťastie, že som sa dostala do Ateliéru réžie a dramaturgie prof. Josefa Kovalčuka, kde som sa naučila naozaj veľa, ako po odbornej stránke, tak aj z hľadiska etiky a prístupu k divadlu, kritického myslenia o divadle i o svete, kontextoch, filozofických presahoch a témach, o ktorýchtreba prostredníctvom divadla hovoriť. Som rada, že som mala možnosť učiť sa od najlepších. Od 1. ročníka som bola asistentkou réžie legendy českého divadla J. A. Pitínského, neskôr Kamily Polívkovej. Prešla som obrovským množstvom workshopov s rôznym zameraním, v rámci ktorých som sa stretla s osobnosťami nielen českého, ale i medzinárodného kontextu (nemecký režisér Thomas Zielinsky, poľská herečka Teresa Nawrot, český mím Ctibor Turba a i.). Postupne sa z niektorých mojich učiteľov stali moji kolegovia a spolupracovníci. JAMU človeku veľa zoberie, ale i veľa dá. Ak sa naozaj ponoríte do práce, zoberie vám osobný život. Na druhej strane vám dá obrovskú dôveru, zázemie, nadštandardný individuálny prístup, obklopí vás inšpiratívnymi ľuďmi, ktorí sú špičky vo svojom odbore, a aj napriek tomu, že sa vo vás snaží budovať zmysel pre zdravé konkurenčné prostredie, ktoré čaká tam vonku, nikdy nezabudne na to, že primárny je pocit rodinného zázemia, bezpečia a priateľskej komunity.

Na akých zaujímavých projektoch ste pracovali po skončení školy, resp. posledný rok?

Na množstve zaujímavých projektov som pracovala ešte počas svojho štúdia na JAMU. Za posledný rok je to predovšetkým absolventská inscenácia hry Sarah Kane „Faidřina láska“ v Studiu Marta v Brne, Trollové mezi námi v Šandovom divadle na Smíchove, ďalej monodráma Martina Kolářa „Je možné, že jsme tak báječní?“ a druhá, pomerne čerstvá monodráma, inšpirovaná životom Zdeny Werichovej s názvom „WER ICH?“. V lete som sa zúčastnila na Art Campe divadla Pôtoň v Bátovciach, na medzinárodnom stretnutí  mladých umelcov, kde vybrali vždy niekoľkých zástupcov 5 krajín, ktorí sa zapojili do kreatívnych workshopov, ale aj do spoločnej tvorby inscenácie. V divadle X10 som režírovala v rámci projektu The 24 Hour Plays hru mladého českého autora Davida Košťáka s názvom „Prenatál“. Tiež som mala možnosť zapojiť sa do Climate Change Theatre Action, v rámci ktorej som režírovala rozhlasovú hru Alistera Emersona „Dnes ráno spadlo z nebe šest ledních medvědů“, ktorá bola súčasťou vizuálno-akustickej inštalácie v divadle BuranTeatr.

Aké výzvy máte teraz pred sebou, čo vás čaká v najbližšej dobe?

Od februára sa vraciam na JAMU, no tentoraz ako pedagóg Hereckej výchovy Ateliéru divadla a výchovy prof. Silvy Mackovej. V najbližšej dobe sa chystám na niekoľko scénických čítaní súčasnej svetovej drámy, predovšetkým v Divadle J. K. Tyla v Plzni a Východočeskom divadle v Pardubiciach. Na Otáčivém hledišti v Týne nad Vltavou pripravujem Senecovu Medeu, ale vo vlastnej úprave, premiéra by mala byť na konci júna. Predtým ma ešte čaká scénické čítanie súčasnej českej hry „Zappa v jahodách“ v BuranTeatri, ktorej premiéra sa uskutoční pri príležitosti 15. výročia divadla v máji. Niekedy v jeseni budem mať s najväčšou pravdepodobnosťou premiéru v brnianskom BuranTeatri, kde pracujem od augusta 2019 ako kmeňová režisérka. Na toto divadlo sa teda logicky viaže moja ďalšia kontinuálna celoročná práca, akou je zostavovanie budúcej sezóny v divadle, ale i ďalšie pridružené aktivity, ako organizácia Noci divadiel, festivalu Náplava a množstvo iných. Keďže ide o najväčšie brnianske nezávislé divadlo so zameraním na novú činohru, fyzické divadlo a hraničné divadelné formy, rozptyl umelcov i všetkých umeleckých aktivít je tu naozaj široký. Na december pripravujem premiéru opäť v Brne, v Studiu Marta, kde by som rada inscenovala dramatizáciu súčasnej maďarskej prózy, ktorej názov zatiaľ nechcem prezrádzať, pretože divadlo je stále v rokovaní s agentúrou a autorom ohľadom autorských práv. V druhej polovici sezóny 2020/2021 sa chystám na Slovensko do bratislavského nezávislého divadla GAFFA. Okrem toho pripravujem i ďalšie rozhlasové experimenty, ktorých realizácia zatiaľ nemá presne určené termíny.