Veronika Horváthová: Žijem rovnako bohatý život, ako zdraví ľudia…

Holíčanka Veronika Horváthová je mladá žena, ktorá má množstvo záľub a aktivít. Hoci na bariéry a predsudky v živote naráža často, dokáže sa s nimi popasovať. Tvrdí, že človek zvládne čokoľvek, ak sám chce. A to aj vtedy, keď je jeho nerozlučným spoločníkom invalidný vozíček.

30-ročná Veronika trpí ochorením osteogenesis imperfecta, čo je lámavosť kostí. „Moje telo prijme vápnik, no nedokáže ho spracovať tak, ako by malo,“ vysvetľuje. Invalidný vozík je jej súčasťou už vyše 24 rokov.  Keďže do štrnástich rokov utrpela približne 40 zlomenín a musela absolvovať 16 operácií, veľkú časť svojho detstva strávila v nemocniciach. Bolo to náročné, napriek tomu fungovala vždy medzi zdravými deťmi a chodila do bežnej základnej školy. „Rodičia ma viedli k tomu, aby som všetko robila tak, ako zdravé deti. Naučila som sa preto bojovať a nikdy som sa neuzatvárala do seba,“ priznáva Veronika. Bojovať však musela nielen ona, ale aj jej blízki. V tej dobe totiž nebolo bežné, aby dieťa s hendikepom navštevovalo bežnú školu, neboli k tomu vytvorené podmienky. „Ak mama chcela, aby som sa vzdelávala ako ostatné deti, chodievala za mnou počas prestávok do školy a pomáhala mi. Musela jednoducho prebrať zodpovednosť namiesto školy. Bola to však naša voľba a dnes by sme sa rozhodli rovnako,“ zdôrazňuje Veronika.

Pomôž si, ako vieš…

Jednoduchšie to ale sympatická Holíčanka nemala ani počas štúdia na strednej škole. Tú navštevovala vo svojom rodnom meste a hoci ju výsledky zo základnej školy oprávňovali hlásiť sa na SŠ bez prijímačiek, skúšky robiť musela. A to ešte nie je všetko. „Škola si vyžiadala psychologické posúdenie, či som schopná zvládnuť štúdium. Musela som teda podstúpiť IQ testy,“ priznáva Veronika. Otvorene dodáva, že v spoločnosti sa často stretáva s podobnými predsudkami: „Ľudia si neraz myslia, že keď má človek telesný hendikep, ktorý je viditeľný, musí byť aj mentálne zaostalý. To je však nezmysel…“ Stredoškolské štúdium Veronika zvládla aj napriek tomu, že si s problémami musela poradiť sama, prípadne s ochotou spolužiakov a triednej učiteľky. „Škola mi to v ničom neuľahčila. Počas štúdia som vždy mala triedu na poschodí, a bolo len na mne, ako sa do nej dostanem. Takisto pri povinnej praxi sa nikto nestaral o to, či sú vo firme vytvorené podmienky pre človeka na vozíčku, jednoducho ma niekam priradili, a – pomôž si, ako vieš. Nechcela som, aby do toho rodičia zasahovali, všetko som si dokázala vyriešiť. Mala som, našťastie, dobrý kolektív, ktorý ma podržal,“ dodáva Veronika.

Fotografovanie a zdravý životný štýl

Už počas základnej školy bola Veronika aktívna, patrila k deťom, ktoré sa na vyučovanie tešili. „Bavila ma príroda, vymýšľanie hier, na sídlisku som sa bežne hrávala vonku s ostatnými. Neskôr som začala s priateľmi chodiť aj do kina a na koncerty, hlavne punk-rockové,“ hovorí s úsmevom. Po absolvovaní stredoškolského štúdia bolo jasné, že pôjde ďalej. Jej snom bola psychológia, no keďže vyštudovala odbor ekonomika poľnohospodárstva a chýbali jej znalosti z biológie, gymnazistom sa nemohla vyrovnať a nakoniec sa rozhodla pre politológiu. Bakalárske štúdium absolvovala na detašovanom pracovisku Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Malackách, magisterský stupeň dokončila v Bratislave na Paneurópskej vysokej škole. „Dochádzala som každý víkend – autobusom, alebo ma odviezli mamka či brat. Hoci mám aj sama vodičský preukaz, zatiaľ som si na dlhšie jazdy netrúfla,“ vysvetľuje. Počas štúdia Veronika vždy pracovala, venovala sa napríklad modelácii gélových nechtov. V súčasnosti je zamestnaná, pracuje v ekonomickej oblasti. Aj keď sa pôvodne chcela zamestnať v odbore, vhodnú prácu nenašla. So svojím životom je však spokojná. „Rada fotografujem, predovšetkým kamarátov a známych. Som v tom síce laik, ale baví ma to, a mám radosť, keď môžem iným ukázať ich vlastnú krásu, ktorú si sami mnohokrát neuvedomujú,“ prezradila. K ďalším Veronikiným záľubám patrí čítanie, návšteva rôznych besied, prednášok a workshopov, a neustále vzdelávanie sa v oblastiach, ktoré sú jej blízke. Zaujíma sa tiež o alternatívne spôsoby liečby a zdravý životný štýl, raz by si dokonca rada otvorila obchodík – prírodnú lekáreň s liečivými kameňmi, esenciálnymi olejmi a podobným sortimentom. „Mám mnoho snov a cieľov, bez nich by som nedokázala ísť ďalej. Ak sa však aj vyskytne situácia, že ich musím zmeniť, nevzdávam sa, posúva ma to vpred. Myslím si, že neúspech je len zle zvolená cesta,“ dodáva Veronika, ktorá rovnako ako väčšina mladých žien raz túži po vlastnej rodine a domčeku.

Problémom sú predsudky v nás

K témam, ktoré Veroniku zaujímajú, patrí aj sila pozitívneho myslenia. Sympatická Holíčanka doslova žiari optimizmom a elánom, určite aj preto ju majú priatelia radi. „Chodievam často von, som rada v spoločnosti. Priatelia ma berú takú, aká som. Skôr ma niekedy zaráža prístup cudzích ľudí, ktorí mi dávajú najavo, že by som mala byť vďačná, keď sa mi kamaráti venujú a trávia so mnou čas. To je však pomýlené – s priateľmi sme preto, lebo si máme čo povedať, máme rovnaké názory, hodnoty. Oni mi pomôžu s vozíkom, ja im možno svojím optimizmom a nadhľadom. Každý niekedy potrebujeme pomoc od toho druhého, u mňa je to iné len tým, že pomoc, ktorú dostávam, je viditeľná na prvý pohľad…“ A Veronika rúca aj ďalšie mýty: „Ľudia majú pocit, že každý človek na vozíku potrebuje pomoc non-stop. Ja mám mamku a brata, keďže o otca som prišla pred 10 rokmi, a mám aj priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Keď však mám prispôsobené prostredie, som schopná zvládnuť bežnú starostlivosť o seba aj domácnosť. Mnohí napríklad nevedia, že rada pečiem, varím a milujem vysávanie.“ Veronika priznáva, že v spoločnosti je veľa bariér – tých technických, ktoré vozíčkarom bránia dostať sa napríklad do verejných budov (paradoxne ani zdravotnícke zariadenia nie sú vždy prispôsobené vozíčkarom), ale aj tých ľudských. Vie však, že fňukať nad osudom a dopredu sa vzdávať s tvrdením, že toto nezvládnem, je hlúposť: „Treba hľadať cesty, ako dosiahnuť to, čo chcem. Neplánujem ďalekú budúcnosť, lebo neviem, čo bude, ale keď má človek chuť žiť a užívať si život, tak by to jednoducho mal robiť.“ Veronika je presvedčená, že treba ísť za svojím cieľom, aj keď je človek na vozíku.   Vozík totiž nie je problém – problémom sú predsudky v nás. „Neľutujem, že sa vozík stal mojím spoločníkom, a že sa denne potýkam s rôznymi situáciami. Verím, že som svoju energiu, chuť, pozitívny nadhľad a dar slova nedostala náhodou, ale možno práve preto, aby som zmenila vnímanie ľudí s hendikepom, a predovšetkým pohľad na ženy na vozíku, ktoré sa v mnohom dokážu vyrovnať tým zdravým,“ dodáva Veronika.