Po 65 rokoch: Takú sem si frajírečku zamiloval
Folklórny súbor Skaličan oslavuje 65. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti sa v piatok 8. novembra v skalickom dome kultúry uskutočnil nový komponovaný program „Takú sem si frajírečku zamiloval“, do ktorého boli použité staršie tance a piesne, ale aj úplne nové tanečné a hudobné čísla, nové kroje a viaceré prekvapenia. Skalica je na svoj súbor náležite hrdá, čo dokazuje aj fakt, že vstupenky na program boli v priebehu krátkej doby vypredané. O histórii, súčasnosti aj budúcnosti súboru sme sa porozprávali s riaditeľom FS Skaličan Petrom Michalovičom.
Folklórny súbor Skaličan začal písať svoju históriu v roku 1954. Čo viedlo k jeho založeniu?
Bezprostredným podnetom k založeniu FS Skaličan bolo spojenie speváckeho krúžku pôsobiaceho pod miestnou nemocnicou a cimbalovej hudby pod vedením primáša Miroslava Krupku. Ale už predtým, po roku 1952, príležitostne vystupovala cimbalová hudba utvorená na hudobnej škole v Skalici. Korene uvedomelého vzťahu Skaličanov k folklórnym tradíciám, piesňam a tancom, často zo širokého okolia – zo severného Záhoria aj nášmu srdcu blízkej susednej Moravy – musíme však hľadať ešte oveľa skôr. Už na začiatku 20. storočia v Skalici veľmi výrazne pôsobila miestna pokroková inteligencia na čele s Pavlom Blahom, Ľudovítom Okánikom, Jozefom Novákom a ďalšími, ktorej kultúrno-osvetové aktivity sa rozhodujúcou mierou pričinili o udržanie, resp. záchranu viacerých prvkov miestnej ľudovej tradície. V Skalici sa pri divadlách, ľudových zábavách, jarmokoch, majálesoch, ale i svadbách často objavovali na pozvanie sedliacki ľudoví muzikanti z rázovitých záhorských obcí, gajdoši z Gbiel a sobotištských a myjavských kopaníc, sláčikové a cimbalové hudby z Mokrého Hája, Borského Sv. Jura, Borského Mikuláša, Moravského Sv. Jána a ďalších obcí. Osobitou súčasťou kultúrno-spoločenského podhubia Skalice je od roku 1945 až po súčasnosť spolok Bratstvo sv. Hurbana. Práve títo skalickí rodáci inšpirovali národného umelca Janka Blaha k zozbieraniu ľudových piesní zo Záhoria a následne pomohli aj pri samotnom vydaní spevníka Záhorácke pjesničky, z ktorého čerpali aj hudobní upravovatelia, choreografi a muzikanti pri práci vo FS Skaličan.
Ako by ste charakterizovali dnešný FS Skaličan? Čo všetko sa zmenilo oproti začiatkom?
V tých zásadných otázkach sa toho asi nezmenilo veľa, sme totiž stále na amatérskej scéne, len fungujeme ako občianske združenie, čo má výhody hlavne v tom, že môžeme cez rôzne projekty a fondy získavať peniaze na svoju činnosť. Máme približne 50 členov v troch zložkách – tanečnej, hudobnej a speváckej. Vekový rozdiel je značný, najmladších tanečníkov máme 17-ročných, tí sa aj najviac generačne striedajú, no napríklad niektorí speváci sólisti majú už vyše 70 rokov. Ale čo už, keď je to s nimi ako s vínom: čím staršie, tým lepšie… Alebo aspoň vzácnejšie! A hudobníci, tí hrajú s minimálnymi zmenami v dnešnej zostave takmer 40 rokov.
V súbore sa stretávajú ľudia rôznych profesií a záľub. Ako sa vám darí zladiť sa?
Tak to je asi najtvrdší oriešok v celej našej činnosti. Každý má svoje zamestnanie, tí starší rodinu, takže obetavosť na jednej strane a tolerancia na strane druhej sú veľmi často a ťažko skúšané pojmy. V prvých rokoch fungovania bola v cimbalovej hudbe väčšina lekárov, a preto sa jej hovorilo medzi ostatnými folkloristami „doktorská muzika“. Veď aj prvý oficiálny názov súboru znel „Súbor ľudovej umeleckej tvorivosti pri OÚNZ v Skalici“ – to bol náš prvý zriaďovateľ. Pamätám si ešte časy, keď stačilo ukázať v práci alebo škole potvrdenie, že reprezentujeme mesto, resp. našu krajinu a išlo sa na vystúpenie. Samozrejme, dnes to už neplatí, a o to sú naše stretnutia, nácviky, sústredenia a účasti na zájazdoch zložitejšie. Nácviky máme viac-menej delené, teda tanečníci dva až trikrát do týždňa, muzikanti so spevákmi raz do týždňa, alebo príležitostne podľa potrieb i viackrát, ako napríklad pred prípravou výročia.
FS Skaličan má vo svojom repertoári rôzne tance a folklórne pásma. Ktoré patria medzi najpopulárnejšie a najžiadanejšie?
Pokiaľ ide o komponované hudobno-tanečné programy, FS Skaličan vychádzal najprv z miestnych folklórnych zdrojov, napr. zo skalickej svadby, a najmä zo zvykov a scénok z repertoáru svadobného družbu strýca Ferenca Buchtu. Tie si svojpomocne upravili samotní tanečníci a hudobníci a nacvičili pásmo s témou skalickej svadby, ktoré už v roku 1956 predviedli v skalickom nemocničnom parku a v amfiteátri v Bratislave. K ďalším programovým blokom pribudli pásma „Veselo na Záhorí“ a „Rozlúčka s regrútama“ – toto pásmo, autorsky upravené do konečnej podoby vtedajším vedúcim súboru Pavlom Fürstenzellerom, bolo s veľkým úspechom nakrútené v roku 1960 aj v Slovenskej televízii. V 60-tych až 80-tych rokoch 20. storočia si Skaličan prizval na spoluprácu aj profesionálnych choreografov a folkloristov, napr. Klimenta Ondrejku, Stanislava Dúžeka, Jána Klima, Cyrila Zálešáka, Jána Blaha či Helenu Jurasovovú-Blahovú. Ale najviac práce ako tanečná pedagogička a choreografka odviedla Antónia Chaloupková, v civilnom zamestnaní učiteľka, ešte dodnes obdivuhodne pôsobiaca na ZUŠ-ke pri Skaličánku i Skaličane – senioroch. Žezlo po nej prebrali Radovan Timko a najmä Marcela Michalovičová. Nejdem teraz vymenovávať všetky choreografie a programové bloky, pretože je ich vyše 50, ale dodnes sa tancujú napríklad Skalické svadobné tance, tance z Vrboviec, Mokrého Hája, Brodského, z novších Neborácke či Vinohradnícky. Takisto muzika má viaceré staršie čísla z pera nezabudnuteľného folkloristu Františka Zemánka, ktorý upravoval tiež hudbu k viacerým tancom zo skoršieho obdobia.
Počas svojej 65-ročnej existencie súbor absolvoval množstvo vystúpení doma aj v zahraničí, pochodil rôzne festivaly snáď po celom svete. Ktoré vám najviac utkveli v pamäti?
Na zahraničné zájazdy sa vždy dlho spomína, najmä na úsmevné príbehy, ktorých je medzi folkloristami veru dosť. Každá generácia má tie svoje zájazdy, ale úplne prvý sa konal do Maďarska v roku 1958 a viem, že tí najstarší „súborani“ si spomínali radi na Anglicko a Belgicko. Moja generácia má zasa v živej pamäti Cyprus, ktorý sme navštívili dokonca dvakrát, v roku 1982 a 2017. Viackrát sme boli napríklad vo Francúzsku i Švajčiarsku. Z posledných rokov spomeniem Grécko (2014), Maďarsko (2015), Chorvátsko (2016), Cyprus (2017) a tento rok sme boli v Slovinsku. Sú to všetko veľmi kultúrne krajiny, stačí sa pozrieť na ľudí, pred ktorými vystupujeme, ako prijímajú náš folklór, ako načúvajú našim piesňam. Viacerí z nás si v týchto krajinách našli celoživotných priateľov a nezabudnuteľné zážitky.
S akými ambíciami súbor vstupuje do ďalších rokov?
Myslím, že programy a akcie, ktoré sme v posledných rokoch zorganizovali (tanečné domy, besedy pri cimbale…), nám naznačili, že naša tvorivá práca má svojich početných fanúšikov a patričnú odozvu u nich. Dôležité je, aby sme v týchto dosť hektických dňoch, aspoň čo sa politiky a bežného života týka, nachádzali dosť síl na to, aby sme ako jedno z mála telies udržiavajúcich folklórne tradície Záhoria prinášali radosť, ušľachtilú zábavu a snáď i trocha poučenia a hrdosť na kraj, kde žili generácie našich predkov.
Foto: archív FS Skaličan
