Prvý Slovák, ktorý pokoril extrémnu Via Alpina

Ľuboš Pribila (51) z Moravského Svätého Jána je zrejme prvý Slovák, ktorý prešiel sám a bez podpory jednu z najťažších alpských ciest Via Alpina. Pre bežných ľudí neuveriteľných 2828 km zdolal v horách pešo sám a na ceste strávil štyri mesiace. K tomuto nezvyčajnému dobrodružstvu ho viedla najmä láska k prírode a túžba kochať sa jej krásou čo najdlhšie. Užiť si prírodu v jej divokej podobe a prejsť pri tom skutočný diaľkový trek.  Pešiu turistiku na dlhé trate má pritom Ľuboš v krvi. Začínal na Štefánikovej magistrále, ktorú si zamiloval, takže ju zdoláva každý rok, pričom strieda smer – raz ide z Devína na Bradlo a druhýkrát naopak. Po nej nasledovala Via Sacra, pútnická cesta v Rakúsku a akousi generálkou na Alpy bola Cesta hrdinov SNP, na ktorej si otestoval svoje telo aj výbavu.

Prečo ste sa rozhodli zdolať v samote a na vlastných nohách takú náročnú trasu, akou Via Alpina nepochybne je?

Táto cesta bola vlastne vyvrcholením mojej lásky k prírode, túžby byť v nej  a spať v nej čo najdlhšie. Tiež to bola túžba po poriadnom diaľkovom treku a dobrodružstve. Pôvodne som sníval o Pacifickej hrebeňovke v USA, ale čím viac sa blížil čas tejto cesty, tým menej som dokázal sám sebe vysvetliť, prečo sa ťahám na opačný koniec sveta. Na vysnívanú cestu som hľadal nádhernú divokú prírodu, pričom som chcel, aby bola dostatočne dlhá a mohol som si tak užívať aj istú dávku samoty. Vedel som, že také niečo máme určite aj v Európe. Tak som začal hľadať cestu, ktorá by mi všetky moje priania splnila. Keď som našiel Via Alpinu červenú, v tej dobe ešte starú trasu, ktorá dnes už neexistuje, vedel som, že je to presne ona.

Čím bola táto cesta zaujímavá?

Všetkým… Via Alpina červená sa začína v Terste a končí po prejdení celého alpského hrebeňa cez osem alpských krajín v Monaku. Trasa vedie cez celý hlavný alpský hrebeň z jednej jeho strany na druhú – začnete pri Jadranskom mori a skončíte  pri mori Stredozemnom. Uvádza sa, že má vyše 2500 km (v mojom podaní to bolo ešte trošku viac – 2828 km) a človek na nej 44x prekročí štátnu hranicu. Začína sa v Taliansku a vedie cez Slovinsko, Rakúsko, Nemecko, Lichtenštajnsko, Švajčiarsko, Taliansko a Francúzsko až do cieľa v Monaku. Celá trasa je zaujímavá divokou alpskou prírodou, ktorá patrí medzi to najkrajšie, čo v Európe máme. Krása hôr sa vám  mení pred očami každý deň a vždy ukazuje nové a iné podoby. A ako človek prechádza cez jednotlivé krajiny, tak súčasne vidí, ako sa mení aj mentalita ľudí, ich prostredie a zvyky. Túto krásu som si užíval nádherných 114 dní.

Musíte mať dobrú fyzickú kondíciu, keď ste dokázali zdolať takú dlhú a náročnú trať… Čo pre to robíte? 

Pred touto cestou som pripravoval telo tak, že som pravidelne behával s plne naloženým batohom v piesku. Okrem toho som chodil trikrát do týždňa trénovať v Malých Karpatoch chôdzu do strmého kopca. Hore-dolu, hore-dolu, dookola s plnou záťažou, aby si na ňu telo zvyklo. Mesiac pred odchodom na cestu som úplne vylúčil teplú a vlažnú vodu a používal som iba ľadovú, aby bolo telo zotužené a pripravené na to, čo ho čaká.

Čo bolo na tejto ceste najťažšie?

Vysvetliť jednu nevinnú fotografiu s dámou, ktorá vznikla v čase, keď som bol v horách niekoľko dní bez signálu a tá dáma ju zavesila na stránku Via Alpina. To sa po prechode na signál vysvetľovalo domov naozaj ťažko… Ale inak to boli určite každodenné výškové prevýšenia, extrémne náročné na fyzickú kondíciu. Kráčal som s batohom, ktorý vážil 13-15 kg. Niektoré dni, hlavne keď sa ozvali kolená, som si dal dennú kilometráž nižšiu, ale inokedy som zvládol za deň aj vyše 40 km pri prevýšení do  5000 m. Každý deň na tejto ceste bol iný, ale všetky boli nádherné a intenzívne.

Predsa len, ktorá časť Via Alpina je najnáročnejšia?

Náročná je celá trasa, ale je to vrchovato odmeňované tou krásou okolo. Nenapadá mi úsek, ktorý by bol najťažší. Azda iba finančne, ale to bolo celé Švajčiarsko. Pán Boh mu nadelil nesmiernu krásu prírody, ale ceny sú pre našinca vysoké.  Bola to finančná úľava opustiť túto krajinu a môcť si dovoliť znova sa lepšie najesť… Inak boli náročné hlavne hrebeňové úseky v časoch dažďov. Vtedy sa šmýkalo a musel som byť veľmi opatrný, pretože pošmyknutie by dopadlo veľmi zle. Taktiež boli náročné niektoré vrcholové časti, kam nechodilo až tak veľa ľudí, navyše, chýba tam turistické značenie. Turistické značenie, aké máme u nás a v Čechách, je naozaj úžasné a svet sa v tomto má od nás čo učiť.

Zažili ste nejakú nebezpečnú situáciu?

Určite áno, ale v horách ste relatívne v bezpečí. Tam je to hlavne o vašej pripravenosti a o počasí. Ak používate zdravý rozum a nebezpečenstvu sa snažíte predchádzať, ste v pohode.  Inak som zažil zaujímavú situáciu vo francúzskom Nice, kde ma obstúpila skupinka emigrantov,  ktorí ma chceli obrať o všetky veci. Musel som si poradiť.  Aj na tejto ceste sa mi potvrdilo, že čím ste v horách vyššie, tým je koncentrácia dobrých ľudí väčšia. V civilizácii prídete do problémov  možno skôr ako v horách.

114 dní vysokohorskej turistiky… Kde ste spávali?

Asi 90 percent cesty vo vlastnom stane. Párkrát som prespal v cenovo dostupných kempingoch, z ktorých som si potom robil krátke výlety po okolí. Tak tomu bolo napr. vo francúzskom vysokohorskom lyžiarskom stredisku Chamonix, kde som si potreboval doplniť zničený výstroj (našťastie aj tam majú cenovo dostupný Decathlon). Bol som sa tam pozrieť aj na práve prebiehajúce preteky UTMB, čo bolo úžasným zážitkom, rovnako ako samotné Chamonix. Podobné zastavenie som mal aj vo švajčiarskom mestečku  Gstadt, kde sa práve konali preteky historických áut značiek Porsche a Ferrari. V Gstadte sm sa bol pozrieť aj miesta, na ktorých nakrúcali film Ružový panter. Niekoľkokrát som použil aj chaty, hlavne počas záverečnej časti cesty, kde mi kvôli sezónnej uzávere nastal problém so zháňaním jedla.

Ozaj, ako ste sa na takej dlhej ceste stravovali?

Moje bežné raňajky boli musli zaliate vlažnou vodou a doliate olivovým olejom kvôli energií. Na obed najčastejšie konzerva rybičiek v oleji a tortilla alebo kúsok chleba. Prípadne tortilla s nutelou a hrozienkami, alebo so salámou a syrom. Na večeru väčšinou kuskus dochutený nejakou krémovou polievkou. Keďže som mal obmedzený finančný rozpočet, pripravoval  som si pred cestou vlastnú sušenú stravu. Usušil som si 3 druhy mäsa a pripravil 7 druhov vlastného dehydrovaného jedla, ktoré mi pomohlo znížiť náklady, hlavne v drahom Švajčiarsku.  Moje vlastné dehydrované jedlo síce nechutilo tak dobre ako kupované, ale telo z neho dokázalo fungovať na jednotku. Jedlo som nikdy nevaril do zovretia, ale iba tak, aby som vo vode dokázal udržať prst a zalial som jedlo, ktoré som nechal pár minút v teple napučať – tak som šetril plyn na varenie. V závere mojej cesty nastal aj koniec turistickej sezóny so zatváraním obchodov s potravinami v dedinách. Bolo teda treba hľadať, kde je blízko trasy dedina s ešte otvorenými potravinami alebo nejaká vysokohorská chata  a občas ju kvôli jedlu využiť. V tej dobe som robil aj najväčšie denné porcie kilometrov, aby som čo najskôr prekonal vzdialenosť medzi dvomi zdrojmi potravín…

Na trase Via Alpina ste boli úplne sám alebo občas ste mali občas aj spoločnosť?  

V Slovinsku som kráčal asi 3-4 dni s kamarátom Christophom z Francúzska, ktorý šiel tiež Via Alpinu, ale v ten rok iba jej prvú polovicu. V rakúskych Alpách som stretol Rakúšanku Sabrinu, ktorá si zvolila trasu z Viedne do Nice, spolu sme šli  asi tri dni. Približne šesť dní som kráčal s Francúzom Jeanom Marcom a asi tri dni s Francúzom Brunom, obaja šli Via Alpinu. Okrem týchto pár dní som bol sám. Ja však rád  chodím tam, kde je krásna príroda, kopce, hory a málo civilizácie.
Láka vás iba náročná vysokohorská turistika?

Vysokohorská turistika je určite moja srdcová záležitosť, ale mám rád aj dlhšie pútnické cesty, ktoré dávajú tej ceste aj krásny duchovný rozmer.

Čo vám turistika a aktívny pohyb dávajú?

Telesné zdravie, duševný pokoj, nadhľad, pocit naplnenia a úžasu nad krásou prírody. Dáva mi cítiť, že žijem a ja žijem rád.