Eva Mauritz vymenila Senicu za Viedeň

Urobiť za niečím hrubú čiaru a odísť žiť do zahraničia je vždy veľké rozhodnutie. Podstatne ľahšie sa však realizuje, keď má človek dvadsať, než po štyridsiatke, keď už má vytvorené určité zázemie. Evka Mauritz to napriek tomu riskla. V novembri 2008 sa rozhodla odísť za svojím druhým manželom – Rakúšanom – do jeho vlasti a po dvadsiatich rokoch práce v banke úplne zmeniť svoj život.

„Nebolo to jednoduché rozhodnutie, ale už by som nemenila,“ zdôrazňuje Eva, dnes mama troch dospelých detí a babička šiestich vnúčat, ktorej by aj oveľa mladší ľudia mohli závidieť množstvo energie a elánu.

Prácu našla rýchlo, miestni ju podporovali

Rozhodnutie presťahovať sa do cudziny je vždy len prvým krokom. Za ním nasleduje realita každodenného života, ktorá nebýva vždy jednoduchá. Evka sa ale adaptovala na nové prostredie pomerne ľahko. „Základy nemčiny som mala ešte zo strednej školy, gramatiku som si pamätala, ale i tak som chodila na súkromné doučovanie, rovnako ako moje deti. Najviac som sa však jazyk naučila až tu. Byť priamo v prostredí, kde sa po nemecky rozpráva, je tá najlepšia škola,“ hovorí Eva. Prácu si našla veľmi rýchlo a neužila si ani mesiac voľna, ako pôvodne plánovala. Pri hľadaní zamestnania jej poradila suseda. „Ide o firmu, ktorá ponúka servis, údržbu a čistenie kožených odevov, a pracuje pre známe módne predajne, ako napr. Prada či DKNY. Nastúpila som v decembri 2008, takže som tu už viac než desať rokov,“ prezrádza. Tak ako bola zvyknutá v banke, aj v tejto práci dochádza do styku s klientelou. „Veľmi ma teší, že aj keď sú to pomerne nároční zákazníci a musím popri administratíve zvládať rôzne situácie a reklamácie, je táto práca úplne iná, ako v prípade bankovej úradníčky. K bývalému zamestnaniu by som sa už nevrátila, ale všetky získané skúsenosti využívam v súčasnej práci a darí sa mi celkom dobre,“ konštatuje Eva. Dodáva, že jej zákazníci sú veľmi milí a plne jej dôverujú, čo je pre ňu obrovský záväzok. „Samozrejme, aj tu som musela prejsť školeniami a začiatky boli dosť náročné, kým som si zvykla na tunajší prízvuk. Ľudia okolo mňa ma však veľmi podporovali a chválili, ako plynule rozprávam po nemecky, a to mi dodalo sebadôveru.“ Veľkou výhodou podľa Evky je, že dva dni v týždni má v práci voľno, takže často môže zavítať do Senice, kde má deti, rodinu aj najlepšie kamarátky.

Nebáť sa komunikovať!

Okrem rodiny a práce sa Eva venuje aj športu. Začala s tým ešte v Senici, a po príchode do Rakúska v športových aktivitách pokračovala. „Dopracovala som sa až k jumpingu a po práci fungujem naplno ako jumping inštruktorka už päť rokov. Mám svoju skupinu, v ktorej pribúdajú stále noví členovia, a to ma veľmi teší aj baví,“ prezrádza. V súčasnosti žije na predmestí Viedne a keď jej je smutno za Senicou, jednoducho vycestuje na Slovensko, alebo deti prídu za ňou. Stopäťdesiat kilometrov predsa nie je až tak veľa… Za veľkú výhodu pri svojej adaptácii na nové prostredie považuje, že jej manžel je „tunajší“, pozná susedov, má v mieste bydliska vybudované vzťahy. „Veľmi veľa som sa od neho naučila, ale aj tak je to vždy o ľuďoch, ako všade vo svete. Hlavne sa netreba báť – človek musí dať hlavu hore a ísť si za svojím. Ja sama som prekvapená, že ma ľudia majú za vzor napríklad v práci či v športe, mladé dievčatá sa ma pýtajú, ako cvičiť a ako sa stravovať. Pritom nie som žiadny profesionál, ale verím si, a to je podstatné,“ zdôrazňuje Eva. Život v Rakúsku považuje za jednoduchší a hlavne spokojnejší, než pozná zo Slovenska. „Je tu úplne inak nastavený sociálny systém. Veľký ohľad sa berie na deti – mamičky majú úplne inú pracovnú dobu, nemusia pracovať osem hodín denne, piatky majú obyčajne voľné. Deti sú tu na prvom mieste, až potom je zamestnanie. Podstatné je, že si takýto život rodiny môžu dovoliť,“ dodáva Eva.

Pre tých, ktorí zvažujú podobnú životnú zmenu, akú zvládla ona, má jednu radu: „Moja 6-ročná vnučka, keď sem príde, prepne automaticky na nemčinu. Zo začiatku sa pýtala na slovíčka, teraz už vôbec. My, Slováci, sme veľmi šikovní, nesmieme sa však báť rečovej bariéry. Treba čo najviac komunikovať, nebáť sa rozprávať. Máme na viac, len to musíme vedieť predať. Každý, kto sem príde, nejako začína, a my sa učíme rýchlo a vieme pohotovo reagovať. Verte, že títo ľudia to vedia oceniť…“