Marek Mach: Policajt s dušou fotografa
Fotografia ho fascinuje už mnoho rokov. Umožňuje mu zachytiť a uchovať to, čo čas neodvratne odnáša do zabudnutia. Marek Mach je riaditeľom okresného dopravného inšpektorátu, vo svojej práci sa teda striktne riadi faktami. Uzdu fantázii vo voľnom čase popúšťa s prstom na spúšti fotoaparátu, aby vyčaroval snímky, ktoré človeku potešia okoa pohladia dušu.
Kedy a ako ste sa dostali k fotografovaniu?
Prvýkrát som sa dostal k fotoaparátu ešte v detstve. Kúpil som si vtedy kinofilmový fotoaparát Smena a s ním som začal skúšať fotiť. Podmienky v tej dobe boli, samozrejme, diametrálne odlišné od dnešných možností. Dnes má už takmer každé dieťa či tínedžer mobilný telefón s fotoaparátom. Fotenie je dostupná a prirodzená súčasť dospievania. Toto sme my nepoznali. Čo a ako som vyfotil, som zistil až cestou z fotoslužby, kde som si bol vyzdvihnúť vyvolané fotografie. Postupne tento prvý elán vyprchal, prišli iné záľuby, povinnosti a na fotoaparát som na dlhšiu dobu ani nepomyslel. Zmena nastala až po narodeníprvého syna. Kúpil som si prvú zrkadlovku a opäť som sa začal baviť fotografiou.
Ten, kto sa rozhodne vo fotografickej tvorbe zakotviť, väčšinou hľadá možnosti a spôsoby, ako sa rozvíjať. Kde ste čerpali nové informácie, poznatky a skúsenosti?
V tomto sa môžem označiť za samouka. Informácie som prevažne získaval, a vlastne aj dnes získavam, z literatúry, internetu a z vlastných chýb. Zúčastnil som sa síce možno na dvoch-troch workshopov, ale podstatnú časť som si musel doštudovať sám. Fotografia, a zvlášť tá portrétna, sa v podstate nezaobíde bez rôznej miery postprodukcie. Niekedy menšej, niekedy výraznejšie. Takže nejde iba o pochopenie základných pravidiel fotografie, ako sú napríklad kompozícia, expozícia či znalosti technických parametrov používanej techniky, ale dôležité je aj preniknúť do procesov postprodukcie, teórie farieb a podobne. No a následne tieto znalosti vedieť aj aplikovať v praxi.
Vašou doménou sa stali portréty. Čím vás zaujali, prečo práve fotenie portrétov?
Ako som už spomínal, opäť som sa začal zaujímať o fotenie, keď sa nám narodil prvý syn. Fotil som všetko: krajinu, prírodu, zvieratá, a samozrejme aj rodinu. Vlastne som ako keby postupne hľadal cestu, kam sa uberať a kde zakotviť. A postupom času som zisťoval, že najbližšia mi je portrétna fotografia. Ako také zlomové by som označil asi tri momenty. Prvým bolo zriadenie vlastného ateliéru, druhým spolupráca s výbornou vizážistkou Enikou Kollárovou zo Senice a tým tretím prvé dosiahnuté úspechy. Vlastný ateliér MM-Foto mi rozšíril možnosti venovať sa portrétnej fotografii do takej miery, že som už vlastne nebol ničím obmedzovaný. Začal som sa viac zameriavať na vlastné projekty, a spolu s Eunikou ich aj realizovať. Prišli prvé úspechy v rôznych súťažiach, a potom aj ten doteraz najväčší: v roku 2015 som zaslal svoje fotografie do fotografickej súťaže orgánov presadzujúcich právo, ktorú organizoval Europol, čo je Európsky policajný úrad so sídlom v Haagu. Jedna z mojich fotografií uspela a bola uverejnená v kalendári Europolu na rok 2016. Toto všetko ma motivovalo k ďalšej tvorbe. A pri portrétoch som už zostal.
Okrem portrétov však fotíte aj svadby. To je asi trochu iná kategória…
Fotenie svadieb je momentálne pre mňa iba taká okrajová záležitosť. Pre kolegov, priateľov, známych. Je to asi najťažšia fotografická disciplína. Málokto si uvedomuje, akú zodpovednosť zažíva svadobný fotograf. Asi žiadna nevesta nebude mať pochopenie pre vetu „prepáčte, ale nepodarilo sa“. A na svadbe sa toho môže „pokaziť“ naozaj veľa. Či už ide o poruchu techniky, počasie, nezastihnutie toho správneho momentu… Od fotografa sa však, samozrejme, vždy očakáva, že to všetko vyrieši a dodá stopercentný produkt.
Keďže fotenie je vyslovene práca s ľuďmi, určite musíte byť aj dobrý psychológ a vedieť predvídať. Zažili ste pri fotení niečo výnimočné, zaujímavé, kuriózne či úsmevné?
Od nejakých pikošiek som bol zatiaľ ušetrený. Tým, že fotenie je pre mňa iba záľuba, v prevažnej miere si sám určujem, čo budem fotiť a s kým budem fotiť. Naplánujem si samotné fotenie, spolu s vizážistkou doladíme detaily a po výbere vhodnej modelky pristúpim k realizácii. Samozrejme, nie vždy ide všetko podľa predstáv, niekedy nepríde modelka, inokedy štrajkuje počasie, štípu komáre a podobne. Dôležité je predovšetkým navodiť pohodovú atmosféru, aby na fotení nevládlo napätie, ale uvoľnenápriateľská nálada.
Perličkou je určite skutočnosť, že povolaním ste dopravný policajt. Má vaša práca s vaším koníčkom niečo spoločné, dopĺňajú sa navzájom, alebo sú to naopak dva úplne odlišné svety?
Dopravná polícia a fotografia majú spoločné asi iba fotenie dopravných nehôd. Inak v tom nič spoločné nevidím. Pre mňa je fotografia skôr niečo ako psychohygiena. Pomáha mi odreagovať sa od bežných pracovných starostí, a prináša mi, samozrejme, radosť, keď sa fotky vydaria a páčia sa. Fotografia mi umožňuje zachytiť a uchovať to, čo čas neodvratne odnáša do zabudnutia. Vracia spomienky na prežité udalosti, zachytáva krásu okolo nás, ktorú inak často prehliadame. Je pre mňa potešením túto krásu a spomienky zachytiť a vo forme fotografie uchovať do budúcna.
