Každý má šťastie, len ho treba neustále pokúšať…
Marek Zavadil je 35-ročný sympatický mladý muž. Čím je výnimočný? Cez týždeň síce pracuje v skalickom Grafobale, no počas víkendu mení šat a stáva sa z neho celkom iný muž: muzikant telom i dušou.
Kedy si sa začal venovať hudbe?
Hudba bola mojou srdcovkou odmalička. Chodieval som so súrodencami do kostola a raz ma istý pán kaplán oslovil, či nechcem miništrovať. Ponuku som s radosťou prijal a zhodou okolností v kostole mali aj spevokol. Ako som tak jednu nedeľu počas bohoslužby miništroval, vedľa mňa stál gitarista. Moje oči padli na gitaru a na jeho prsty, ktoré tancovali medzi strunami tak rýchlo, že som so zatajeným dychom na zlomok sekundy prestal vnímať svet. V tej chvíli som vedel, že aj ja chcem hrať na gitaru. Prvú gitaru som dostal od rodičov, keď som mal 8 rokov. Začal som navštevovať ZUŠ a prišli moje prvé gitarové lekcie. Pravdu povediac, čakal som troška niečo iné, jednoducho, nebolo to to pravé orechové. Učili sme sa iba noty a k tomu veľa teórie. Keďže som sa chcel učiť iba akordy a hrať piesne, v ZUŠ som vydržal len 4 roky.
Počas leta som začal navštevovať detské tábory, v ktorých bol naším vedúcim učiteľ gitary, čo bolo pre mňa ideálnou kombináciou. Celý náš tábor sa niesol v gitarovom duchu a ja som sa v hre na tento úžasný nástroj zdokonalil. Ako to v táboroch býva, spievali sme pri táboráku, hrali na gitare, zúčastňoval som sa na rôznych kultúrnych akciách, vďaka ktorým som sa naučil vystupovať pred verejnosťou. V škole som taktiež vystupoval na rôznych školských podujatiach, kde ma zaraďovali do programu ako gitaristu. Boli to krásne časy. Potom prišla puberta a s ňou aj čas, keď som zavesil gitaru na klinec. Vedy ma zaujímalo veľmi veľa vecí, hľadal som svoju vlastnú cestu životom. Dal som sa na šport a začal som sa venovať cyklistike.
Zdalo sa, že s gitarou si sa nadobro rozlúčil, kde teda prišiel zlom?
V osemnástich rokoch som dostal ponuku, aká sa neodmieta. Začal som hrať v známej skupine Vinohrad. Jej zakladateľom bol Ľudovít Bajza, ktorý už, bohužiaľ, nie je medzi nami. Bol to veľký hudobník, ktorý zložil a skomponoval 51 piesní, takže sme hrali prevažne svoj vlastný repertoár. Nahrali sme aj CD s rôznymi hudobnými hosťami, medzi ktorými bol napríklad aj folklórny súbor Skaličan. Na tieto piesne sme si vytvorili aj vtipné hudobné divadlo, s ktorým sme odohrali v Skalici a okolí asi 45 predstavení. Takto som sa dostal do divadla a muzikálu, skúsil som dosky, ktoré znamenajú svet. Takže bol zo mňa aj herec, hral som mladého podnikateľa, ale aj opilca v hostinci. Momentálne už 11 rokov v skupine Vinohrad nepôsobím, dal som sa totiž na vlastnú hudobnícku dráhu. Ak niekto chce skomponovať nejakú pieseň alebo nahrávať CD, môže si to vyskúšať v mojom malom nahrávacom štúdiu.
Ako dlho ti trvalo kým si si povedal, áno, v tomto som naozaj dobrý?
Povedať, že človek je v niečom dobrý, nie je dobré nikdy. Poznám muzikantov, ktorí hranie berú ako súťaž medzi sebou, že kto je lepší. Hudba je podľa mňa precítenie. Jeden z mojich najkrajších zážitkov je, keď som hrával asi pred dvomi rokmi so speváčkou Klárou Kudláčovou, ktorá je známa aj zo svojich vystúpení v súťažiach SuperStar a Česko-Slovensko má talent. Klára pochádza z Radošoviec a mali sme spolu taký menší hudobný projekt – akustické koncerty po kaviarňach. A čo sa mi najviac páčilo? Ľudia počas nášho koncertu ticho počúvali a vždy nás odmenili aplauzom. Keď sme po 15 minútach dali prestávku, kaviareň začala žiť, no ako sme začali opäť hrať, celá kaviareň opäť stíchla.
Neskutočne silný zážitok mám aj z väznice, kde sme hrali pre väzňov divadlo na tematiku o dílerstve, drogách a kriminálnych zločinoch. Počas divadelného predstavenia sa všetkým väzňom kotúľali po tvári slzy ľútosti, pretože si naplno uvedomili svoje zločiny. Na konci predstavenia nás odmenili obrovským potleskom.
Akú hudbu počúvaš?
Mám rád každý žáner, no najviac asi džez. Eric Clapton, Phill Collins, niekedy si na vybláznenie pustím aj Horkýže Slíže, alebo naopak aj Mozarta. Trochu som vysadený na štýl heavy metal, no i tam hľadám umenie. Hudbu beriem ako psychoterapiu. Chodievam aj na koncerty, no najviac zo všetkého milujem komorné koncerty, kde si sadnem s priateľmi na pohárik skvelého vína a vychutnávam si hudbu. A môj idol? Slovenský gitarista Juraj Burian. Je to neskutočný gitarista, pretože keď on hrá na gitaru, znie to, ako keby hrali naraz traja.
Keď tvoríš hudbu, na akú strunu sa musíš naladiť, aby zo seba vydal maximum?
Ako sa hovorí, človeka musí kopnúť múza. Sú dni, keď sa človek zamyslí nad životom, zhodnotí veci, začne mať negatívne pocity, a v tom si povie dosť, takto by som sa len trápil. Vtedy začínam hľadať v živote to pozitívne a ovládne ma dobrá nálada. No najviac umeleckých nápadov dostávam v práci. Robím pri stroji a keď mi ide práca od ruky, kopne ma zrazu múza a musím si hneď vytiahnuť papier, pero a zapisovať myšlienky. No múza ma kopne aj doma, napríklad pri varení si pustím skvelý koncert, chytí ma dobrá nálada, začnem si podupkávať, otvorím si k tomu fľašku dobrého vína, vypnem varenie, vezmem gitaru a začnem hrať s nimi. Po čase ich vypnem a hrám si vlastné melódie.
Vieme, že robíš aj starejšieho na svadbách. Máš z tohto súdka nejakú zaujímavú príhodu? Neušla vám ešte nevesta od oltára?
Niežeby ušla, no vtipné príhody som zažil. Robil som napríklad svadbu, na ktorej mama ženícha nechcela, aby si jej syn bral nevestu. Nedokázala sa totiž zmieriť s tým, že jej synáčik je už dospelý a ide sa ženiť. No vzali sa saj napriek maminmu nesúhlasu. Ďalšia svadba bola okorenená roztrhnutím nevestiných šiat na tom najnevhodnejšom mieste a na tanečnom parkete. Snažila sa rýchlo si zakryť všetko, čo sa dalo a bežala sa rýchlo prezliecť. Zaujímavé je, že už podľa správanie ženícha a nevesty na svadbe vidno, ako bude ich manželstvo vyzerať. Pri tradičnom rozbíjaní taniera zametá ženích a nevesta pridržiava lopatku. No videl som už aj takých novomanželov, že nevesta dala ženíchovi aj lopatku aj zmetáčik a ešte aj ukazovala a rozkazovala, kde má pozametať… Na inej svadbe sa mi stalo, že kameraman vyhľadával nedokonalosti na ľuďoch a potom ich rád ukazoval. Pri mojej gratulácii novomanželom sa mi podarilo povedať miesto „krásne manželstvo“ „kravské manželstvo“, no ihneď som sa opravil. Kameraman si myslel, že aj toto sa mu podarilo nakrútiť, ale pretože sa tak veľmi smial, toto mu nakrútiť nestihol… V dnešnej dobe sa ľudia snažia zo svadby spraviť nóbl záležitosť, platia predraženú výzdobu, miestnosti, a zabúdajú na hudobníkov, vďaka ktorým má vždy svadba atmosféru, akú má mať. Svadba je však ľudová rodinná tradícia a ľudia sa majú baviť.
Bol si aj na svadbe, kde si ženích a nevesta nepovedali spoločné áno?
To sa mi ešte nestalo. Ale mám takých kolegov, ktorí mi rozprávali svoje zážitky zo svadieb a veru boli niekedy veľmi radi, že svadba sa už skončila. Mám za sebou tri takéto svadby, kde i ja som bol rád, že už idem domov. Za 12 rokov mám na svojom konte približne 65 svadieb. Máš sen, ktorý si chceš splniť?
Moje sny sa postupne plnia. Ľudia by mali veriť v seba, vo svoje sny a dobro ako také. Keď budú veriť v dobro, bude sa im aj diať. Jeden môj kamarát mi raz povedal: „Každý má šťastie, len ho treba neustále pokúšať,“ a tento výrok som si vzal k srdcu.
Kristína Chudá
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
