Mladá spisovateľka a blogerka Dominika Elizabeth Hladíková: Z viet si skladám vlastný svet…

Má len 23 rokov, no už sa o nej dá povedať, že „sa našla“. Jej svetom sa stalo písanie poézie a prózy, blogovanie o živote a knihách i propagovanie slovenskej literatúry. Dominika Elizabeth Hladíková z Brodského je príkladom toho, že keď človek chce, dokáže vzdorovať osudu a ísť za tým, čo ho napĺňa a robí šťastným.   

 Kedy ste v sebe pocítili potrebu písať, dať svoje myšlienky na papier?

Istým spôsobom som sa písaniu venovala odmalička. Svoju prvú väčšiu poviedku som napísala v desiatich rokoch. Potom vznikali kratšie poviedky, ale písanie som vtedy nebrala nejako veľmi vážne. Len ma bavilo vymýšľať si rôzne situácie a postavy. Prelom prišiel až v mojich štrnástich rokoch. Začalo sa moje veľmi negatívne obdobie života, kedy sa problémy na mňa sypali, a do toho sa pridala ešte aj pubertálna prvá láska. Pod náporom rôznych emócií som raz napísala svoju prvú vážnejšiu báseň. Predtým boli moje básničky len klasické detské rýmovačky o jari a prírode. No v tom okamihu som napísala presne to, čo sa vo mne odohrávalo. Potrebovala som to nejakým spôsobom dostať von. A písanie mi v tomto ohľade poskytlo ten najlepší spôsob ventilovania emócií. Odvtedy čokoľvek, čo ma trápi, pretavím do tvorby. Myslím si, že to je na písaní to najlepšie, a práve pri najväčšom citovom vypätí vznikajú tie najlepšie verše či príbehy.

Napriek tomu, že ste mladá, máte na svojom konte už tri vydané knihy…

V roku, kedy som maturovala, som vo vydavateľstve Art Floyd vydala svoju prvú básnickú zbierku s názvom Slovo je nádych. Obsahuje niekoľko básní, ktoré som napísala v priebehu približne dvoch rokov. Väčšinou sú to melancholické básne, ale je v nich množstvo emócií. Už viacero čitateľov mi písalo, že sa v mnohých básňach našli. Viem, že melancholickosť zbierky nemusí sadnúť každému, ale všetci občas prežívame negatívne chvíle, a tak moje básne môžu ľuďom povedať, že v tom nie sú sami. Necelý rok po básnickej zbierke mi takisto vo vydavateľstve Art Floyd vyšla druhá kniha, tentoraz próza  – Odtiene dúhy. Keďže ma životom sprevádza zrakový hendikep a v dospievaní som prežila niečo, o čom sa často nehovorí, rozhodla som sa napísať svoju autobiografiu. Je o boji s depresiou, prvých láskach, o tom, ako som začala s blogom. Všetko, čo ma v živote ovplyvnilo, je zahrnuté v tejto knihe. Istý podiel na nej má aj moja mamka, pretože pomohla napísať medzikapitoly.  Rozpovedala v nich o tom, ako vnímala môj hendikep a priebeh mojej depresie. Vložila som do knihy posolstvo, ktoré chcem, aby sa ľudia dozvedeli. A chcela som touto knihou dodať odvahu tým, ktorí trpia podobným problémom, s akým som bojovala ja, aby o tom otvorene hovorili. Zatiaľ moja posledná, tretia kniha, vyšla v decembri 2018 vo vydavateľstve Magna Publishing a volá sa Na krídlach noci. Je to trochu iný žáner, ako predchádzajúce dve knihy, ide o  fantasy pre mládež aj dospelých. Rozpráva príbeh dvoch anjelov smrti. Hlavná hrdinka chce zachrániť svojho priateľa, ktorý má zomrieť. A tak sa vydáva na strastiplnú cestu, ktorej cieľom je aj oslobodenie seba samej. Pomáha jej v tom jeden anjel smrti, ktorý k nej však prejaví city, a tým sa ich cesta dosť komplikuje.

Na čom pracujete v súčasnosti?

Je toho celkom dosť. Moja druhá básnická zbierka s názvom Kvety duše je momentálne u vydavateľky a verím, že tento rok uzrie svetlo sveta. Okrem toho, tento rok sa vydá na púť vydavateľstvami kniha Medzi riadkami nie je len bielo – to je zatiaľ len pracovný názov a pre knihu aktuálne hľadám vydavateľa. Rozpísaných mám niekoľko ďalších vecí, ale intenzívne sa venujem najmä jednej poviedke s názvom Poetka, ktorú publikujem po častiach na svojom osobnom blogu. A pracujem tiež na pokračovaní fantasy knihy Na krídlach noci, to je v súčasnosti moja priorita. Okrem prózy stále píšem aj poéziu.

Už ste spomínali, že sa venujete aj blogovaniu, v rámci ktorého píšete o svojom živote a knihách. Dokonca ste sama založili web Podporujeme slovenských autorov. Prezraďte o tom niečo viac.

Môj osobný blog sa volá Elizabeth píše… a nájdete ho na adrese http://elipise.wordpress.com. Sem dávam všetko, čo ma v živote postretne. Publikujem tu svoju tvorbu, články o písaní, sem-tam pridám niečo o knihách, no najčastejšie sa venujem článkom zo života. Projekt Podporujeme slovenských autorov (www.projektpsa.net) som založila v decembri 2016, takže funguje už dva roky. Ako autorka som si uvedomovala, aké ťažké je propagovať svoju tvorbu tak, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí. Na slovenskej internetovej scéne som nenašla veľa takých projektov, ktoré by propagovali autorov. A nielen tých začínajúcich. Z okolia viem, že mnohí nečítajú slovenskú tvorbu, pretože si myslia, že náš literárny trh pozostáva len z „evitoviek“. Jednoducho, nepoznajú slovenskú tvorbu a radšej siahnu po zahraničnom autorovi, pretože sú presvedčení, že len zahraničná tvorba dokáže byť dobrá. So svojím projektom sa snažím túto myšlienku vyvrátiť. Naše motto je: „Aj slovenská literatúra môže byť kvalitná!“ A ona taká aj skutočne je. Mojím cieľom je ukázať slovenským čitateľom, aké skvosty máme. Za tie dva roky som spoznala množstvo úžasných a talentovaných autorov. Prečítala som neskutočne veľa slovenských kníh, ktoré sa stali mojimi obľúbenými. A nie je to ani tak, že najkvalitnejšie knihy sú napríklad od Dominika Dána, Vasilkovej či Kariku. Existuje tu množstvo kníh, ktoré nie sú bestsellermi, ale sú skvelé, a je veľká škoda, že im ľudia nevenujú takú pozornosť, ako knihám od známych autorov.        

Aké plány máte do budúcnosti?

Chcem pokračovať v písaní a vydať knihy, ktoré som už spomínala. Priala by som si aj to, aby  bola niektorá z mojich kníh preložená do češtiny. Okrem toho sa plánujem ďalej venovať blogovaniu a projektu propagácie slovenských autorov. Prácu na projekte milujem a veľmi ma napĺňa.  V písaní vidím zmysel svojho života. Venujem sa však aj kresleniu abstraktných obrazov, takže by som chcela svoje práce predávať a tešiť tým ostatných. No a som tiež dobrovoľníčka v projekte HendiKup, takže zvyšok svojho voľného času budem určite venovať dobrovoľníčeniu. Skrátka, plánov je veľa a neviem, čo mi život prinesie. Isté však je, že chcem stále robiť to, čo ma baví. Presne tak, ako som to robila doteraz.