Skejťák Robert Háberl: „Skateboarding je životná filozofia…“

Umenie jazdy a akrobacie na skejtborde – skateboarding si po celom svete získava stále viac priaznivcov. Čaru drevenej dosky s kolieskami podľahol aj 26-ročný Seničan Robert Háberl, ktorý patrí nielen k uznávaný skejťákom, ale aj znalcom tejto komunity a podmienok, ktoré má (alebo často skôr nemá) pre svoj šport vytvorené. Ochotne sa s nami porozprával aj o tom, ako to vyzerá na Záhorí.

Prezraďme, že si vyučený kuchár. Kedy a ako si sa dostal ku skateboardingu?

Bolo to približne v roku 2000. Pôvodne som chcel byť hokejista, ale nemali sme na to peniaze. Skateboarding ma uchvátil v dobe, kedy som sa chodil hrávať na III. základnú školu a pozoroval som starších chalanov v skejtparku, ktorý tam vtedy sídlil. Nadchlo ma to, a tak veľmi, že som prosil doma o skateboard. Moja prvá doska bola začiatočnícka, ak sa to tak dá nazvať. Bola kúpená v Senici a bola na nej nálepka s výstrahou „Len na rekreačné účely“. V praxi to znamenalo, že bola určená len na vozenie, čo malo za následok, že som ju do dvoch týždňov zlomil. Prvé pokusy som absolvoval na starom sídlisku za mojou bytovkou na ihrisku. Raz za čas som na skejtborde zašiel na tretiu základnú, ale tak veľmi som sa hanbil, že som sa neodvážil pred chalanmi vystúpiť. Takže som v skejtparku vlastne len čerpal inšpiráciu. Dnes sa s niektorými z tých chalanov stretávam a chcel by som sa im aj touto cestou poďakovať. Sú to hlavne Dušan Konečný, Vlado Závodský a Dalibor Durlák – cheers!

Takže v súčasnosti sa skateboardingu venuješ už celých osemnásť rokov. Ako sa táto tvoja záľuba vyvíjala a aké najcennejšie úspechy si v tomto športe dosiahol?

Áno, skejtujem už 18 rokov a nerozmýšľam o tom, že by som prestal, aj keď už bolo veľa úrazov. Rozhodol som sa pre túto cestu, lebo skateboarding mi dáva toľko slobody, koľko som nikde inde nedostal. Chodieval som ako mladší na skateboardingové súťaže a dosiahol som aj mnoho pekných výsledkov. Získal som viacero ocenení a výhier v lokálnych súťažiach od východného Slovenska až po západ. Pamätám si, ako som skončil na prvom mieste, aj keď sa to totálne líšilo od disciplíny a od ostatných súťažiacich. Ja som totiž odmalička veľmi kreatívny, a aj na skejte jazdím celkom inak ako ostatní. Mnohých skejťákov veru hnevalo, že som to vyhral… V súčasnosti súťaže ignorujem, lebo čím dlhšie skejtujem, tým viac si uvedomujem filozofiu skateboardingu. A to ma momentálne veľmi odrádza od stáda, ktoré sa predvádza na súťažiach. Za svoj najväčší životný úspech považujem, že som sa dostal do svetovej scény, medzi skejťákov, ktorí pokračujú v pôvodnej myšlienke tohto športu. Rozprávame sa o legendách, ktoré stáli pri zrode aktivít, čo robia skateboarding skateboardingom. Väčšina z nich je z Kalifornie, kde skateboarding vznikal. Dostalo sa mi od nich uznania a dokonca ma podporujú. Naposledy mi prišiel od nich celý nový skateboard, priamo z Huntington Beach. V súčasnosti patrím do skupiny zvanej DAGGER, ktorá tiež sídli v Huntington Beach, ale ide o medzinárodný tím. Toto je pre mňa strop, o dosiahnutí ktorého sa mi ani len nesnívalo.

Skateboarding je pomerne mladý šport, no počty jeho priaznivcov narastajú. Aké sú podľa teba podmienky pre skejťákov na Slovensku, a hlavne na Záhorí?

Podmienky sa v poslednom čase zlepšili, čo sa týka celého Slovenska. Stavajú sa nové skejtparky – síce pomaly, ale už je to lepšie Máme aj také, ktoré sa približujú svetovej úrovni, ale pokiaľ ide o Záhorie, tak je to veľmi slabé. Momentálne najlepšie miesto, a jediné, ktoré má úroveň, je skejpark  v Malackách. Bližšie k Senici nie je nič, preto musíme za jazdením často cestovať. Podpora samospráv je takmer nulová. Môj názor je, že sa vedeniu miest neoplatí skejtpark postaviť, pretože to nie je zisková záležitosť, nič z toho nebudú mať. Jednoducho to nie je žiaden kšeft. Na jednej strane to chápem – je stále málo tých, ktorí by skejtpark využívali. No verím, že nová generácia by prišla veľmi rýchlo a čaká sa práve na tento krok.

Predpokladám, že vo svete je to celkom iné ako u nás. Mnohí skejťáci aj zo Slovenska jazdia vo veľkých metropolách a využívajú tamojšie možnosti…

Presne tak, vo svete je to celkom iné. Ak mesto nepostaví skejtpark, partia skejťákov sa zloží na cement a postavia si svoje miesto sami v nejakej odľahlej zabudnutej lokalite niekde na okraji mesta. Celá Európa je prakticky plná takýchto diy spotov, aj keď tých skejtparkov  je tam tiež oveľa viac ako u nás. V zahraničí je výhoda aj to, že niektoré prvky mestskej architektúry kopírujú tvary skejtparkov, aj keď je tam zasa problém s verejnosťou a políciou, preto sa na takých miestach nedá jazdiť dlho. Ja som bol najďalej skejtovať na veľmi zaujímavom a veľkom skejtparku v poľskom Rezsowe, no najviac sa mi doteraz páčilo vo Viedni v Rakúsku, kde sú podmienky pre skejťákov doslova na každom rohu. Tam skateboarding doslova žije! Na Slovensku sa mi najlepšie jazdí v Hlohovci, v tom skejtparku som doslova vyrastal.

Už si spomínal, že v tomto športe je pre teba dôležitá jeho filozofia. Čo ti teda skateboarding dáva?

Ako som už povedal, skateboarding je pre mňa absolútnou slobodou a útekom od všetkých hlúpostí naokolo. Skejtujem pôvodným štýlom, tak ako prví skejťáci. Žijem pre skateboarding a presadzujem jeho pôvodnú myšlienku, ktorou je rebélia voči konzumnému teroru okolo nás a smrti ľudskosti. Ide v podstate o spôsob života, životný štýl, ktorý sa vymyká akýmkoľvek normám. Na skejtborde si môžeš robiť čo len chceš, neexistujú v podstate žiadne pravidlá, a že ho spoločnosť nazýva športom, bude asi len tým, že je tam veľa pohybu. Ja momentálne vlastním značku na ložiská do skejtbordu a obchodujem s tým so zahraničím. Najbližší plán je cesta do Kalifornie, kde som pozvaný a kam letím ešte tento rok. Chcem totiž zažiť skutočný skateboarding v komunite, ktorá ma v tomto naplno podporuje.