V srdci mayského sveta
„Guatemala je prekrásna a mystická zem,“ tvrdí malacký horolezec Miloš Kuchárek, ktorý toho už pochodil skutočne veľa a môže teda porovnávať. Čím si ho táto stredoamerická sopečnatá krajina získala? To sa už dozviete z jeho rozprávania.
Mayovia, žijúci uprostred úžasných horských scenérií, si úzkostlivo strážia pradávne zvyky a tradičný spôsob života. Početné sviatky a slávnosti sa vyznačujú okázalosťou a na každotýždenných trhoch možno obdivovať pestrofarebnú zmes indiánskych krojov, čo je vďačným objektom pre fotoaparáty turistov. Predávajú tu tradičné sošky z obsidiánu, drevené masky, keramiku i domáce textilné výrobky. Rozloha Guatemaly je 108 889 kilometrov štvorcových a krajina má 13 miliónov obyvateľov. Viac ako polovicu (54 %) obyvateľstva tvoria Indiáni, 43 % sú miešanci zvaní latinos a len 3 % tvoria belosi, potomkovia európskych, najmä španielskych kolonizátorov – kreoli. Väčšina krajiny je pokrytá džungľou a džungľovým pralesom. Stredoamerickou Guatemalou ako chrbtica prechádza rozsiahly masív Kordillery. Tvorí hranicu medzi úrodnou a husto osídlenou nížinou na juhu a pralesmi provincie Petén na severe krajiny. Mohutný litosférický zlom pri pobreží Tichého oceána je zdrojom častých zemetrasení a jeho dôsledkom je aj to, že Guatemala je jednou z najsopečnatejších krajín sveta. Na jej území sa nachádza až 33 sopiek, z toho štyri sú stále činné. Najvyššou sopkou a súčasne najvyššou horou Strednej Ameriky je Tajumulco (4211 m). Napriek svojej ničivej sile sú sopky neoddeliteľnou súčasťou života prostých ľudí, ktorí si na ich svahoch našli svoj domov.
Qutzel vs. USD
Guatemalská mena dostala svoj názov od legendárneho vtáka Quetzala, ktorého Mayovia uctievali ako božstvo. Jeden Quetzal sa delí na 100 centavos. Platobné karty sa dajú použiť len vo väčších mestách. Na vidieku sa nimi platiť nedá, preto treba mať so sebou vždy hotovosť v miestnej mene. Ubytovanie v lacnejších hoteloch a penziónoch vyjde na 5-6 USD. Cestovné je tiež lacné – hodina cesty autobusom stojí približne 1 dolár. Lacnejšie sú tzv. slepačie autobusy. Prepravujú sa v nich totiž aj rôzne druhy zvieratstva. Sú to staré vyradené severoamerické autobusy, ktoré premávajú na kratšie vzdialenosti. Než šofér uvedie do chodu svoje vyzdobené a rôznymi farbami pomaľované vozidlo, stihnú cez jeho uličku prebehnúť ženy a deti ponúkajúce ananásy, banány, zmrzlinu a cukríky. Luxusnejšie, ale o niečo drahšie autobusy s WC, videom a klimatizáciou, premávajú na dlhších trasách.
Antigua Guatemala – medzi tromi vulkánmi
Letíme z Ekvádoru s medzipristátím v Kolumbii a pristávame v dvojmiliónovom hlavnom meste Guatemaly – Ciudad Guatemala. Keďže toto mesto nie je až také turisticky zaujímavé, nasadáme pred letiskom na autobus a o 45 minút sa ocitáme v meste Antigua Guatemala (Stará Guatemala). Je to jedno z najstarších a najkrajších miest Strednej Ameriky. Pôvodne bola Antigua hlavným mestom všetkých stredoamerických španielskych kolónií. V roku 1773 ju však zničilo rozsiahle zemetrasenie a z doterajšieho hlavného mesta krajiny zostali iba ruiny. Hlavné mesto sa presťahovalo do Ciudad Guatemala. Po rozsiahlej rekonštrukcii získala Antigua svoj neobyčajný pôvab späť. Tento starobylý koloniálny šperk je dnes zapísaný do zoznamu Svetového dedičstva ľudstva UNESCO. No ešte i teraz sú mnohé kostoly v takom stave ako po zemetrasení. Je to veľmi nevšedný pohľad na holé obvodové múry, medzi ktorými sa povaľujú obrovské kusy kamenných klenieb a stĺpov. Mesto obkolesujú tri sopky. Dve z nich menom Acatenango a Agua (Voda) sú vyhasnuté. Tretia sopka Fuego (Oheň) sa ľahko pozná podľa červeného svitu a dymu na jej vrchole. Veľmi populárna a navštevovaná je vzdialenejšia sopka Pacaya. Často sa stáva, že začne chrliť lávu spolu so žeravými kameňmi. Boli tu zaznamenané aj smrteľné úrazy. Na túto sopku organizujú každodenné výlety početné cestovné kancelárie. V centre mesta sa turista nemusí ničoho báť. No periféria sa hemží kriminálnymi živlami a boli tu časté prepadnutia cudzincov. Preto bola zriadená špeciálna turistická polícia, ktorá na požiadanie výletníkov sprevádza. Vyhľadávaný je hlavne Vrch Kríža, odkiaľ je krásny výhľad na celé mesto a na sopku Agua. Zaujímavý je aj hlavný cintorín na okraji mesta, kde sú vzácne starodávne hrobky a náhrobné kamene ozdobené vencami a exotickými kvetinami.
Najtvrdší jadeit na svete
Najpozoruhodnejším kostolom v Antigue je La Merced z roku 1548. Niekoľkokrát ho poškodilo zemetrasenie. Uprostred vnútorného nádvoria sa nachádza najväčšia fontána Strednej Ameriky. Jej štyri kamenné rebrá sa zbiehajú v stredovom podstavci. Priemer fontány je 27 metrov. Navštevovaný je aj meštiansky dom z roku 1636 – Casa Popenoe. Dom je zreštaurovaný a zariadený pôvodným nábytkom a obrazmi. Turista si tu môže spraviť veľmi dobrý obraz o tom, ako v Antigue bývali vznešené rodiny v 17. storočí. Antigua je mestom spracovania vzácneho kameň – jadeitu. Tento kameň Mayovia už dávno spracovávali na šperky, sochy a obradné masky. Obchodov, ktoré ponúkajú bezplatnú prehliadku svojich dielní aj s výkladom, je tu veľké množstvo. Do jedného takého sme vošli aj my. Hneď na začiatku sme sa dozvedeli, že v Guatemale je najtvrdší jadeit na svete. Má tvrdosť medzi siedmym a ôsmym stupňom Mohsovej stupnice, preto sa opracováva diamantovými nástrojmi. Mayovia však jadeit opracovávali a brúsili riečnym pieskom. V Guatemale má jadeit 25 farebných odtieňov, od slabo ružovej cez odtiene zelenej až po čiernu. Okrem šperkov majú v obchode vystavené aj repliky pamiatok z jadeitu, ktoré sa našli pri mayských vykopávkach.
Oblasť vysočiny Quiché, od Antigui smerom k mexickým hraniciam, je známa mestečkom Chichicastenango a jeho štvrtkovými trhmi. Chichi je obklopené vysokými horami a hlbokými údoliami. Od dávnych dôb bolo dôležitým obchodným centrom a jeho trhy sú vyhľadávané dodnes. Už deň pred ich konaním sem mayskí obyvatelia okolitých dedín prinášajú na chrbtoch svoje výrobky. Miestni obyvatelia sú známi svojou oddanosťou k predkresťanským náboženským poverám a zvykom. Kostol Iglesia de Santo Tomás bol postavený v roku 1540. Hoci je to katolícky kostol, stáva sa často svedkom starých mayských rituálov. Schody pred vchodom sú veľmi strmé a fungujú asi ako schodiská, ktoré viedli na mayské pyramídy. Na schodoch horí veľký oheň a hore kňaz s kadidelnicou, v ktorej dymí balzamové kadidlo, odrieka magické mayské formulky. Vnútri na dlážke horia sviečky a medzi nimi sú poukladané obetné dary – kvety, kukurica a borovicové vetvičky. Príslušníci indiánskych rodín sedia na zemi okolo a modlia sa. Cez uličky preplnené stánkami a tovarom sa prepletáme na námestie. To je vlastne jeden jediný veľký zakrytý stánok. Nájdete tu obrovské vývarovne, kde sa dá za lacný peniaz veľmi dobre najesť. Okrem zeleniny, ovocia, odevov a výšiviek tu miestni predávajú aj pestrofarebné masky z dreva, používané Indiánmi pri rôznych slávnostiach a obradoch.
Najkrajšie jazero?Lago de Atitlán!
Guatemalská vysočina je jednou z najkrajších oblastí krajiny. Hovorí sa jej tiež zem večnej jari. Vysoké kopce pokrýva smaragdovozelená tráva a ihličnaté lesy. Obyvatelia tu hovoria v prvom rade mayskými dialektmi, úradný jazyk španielčinu je až na druhom mieste. Jedným z najpozoruhodnejších miest celej Strednej Ameriky je druhé najväčšie guatemalské jazero Lago de Atitlán. Ide vlastne o zrútený vrchol sopky, plný priezračnej vody dosahujúcej hĺbku až 320 metrov a rozlohu 128 kilometrov štvorcových. Nadmorská výška jazera je 1500 metrov. V čistej vode sa zrkadlia okolité štáty a krajine dominujú tri sopky Tolimán (3158 m), Atitlán (3537 m) a San Pedro (3020 m). Nie bezdôvodne domáci obyvatelia hrdo hovoria, že ide o najkrajšie jazero sveta.
Malým motorovým člnom sa plavíme krížom cez jazero do dedinky Santiago Atitlán, ktorá leží v pokojnej lagúne medzi sopkami Tolimán a San Pedro. Jej obyvatelia z mayského kmeňa Tzutuhil stále lipnú na tradičnom štýle života a obliekania. Je piatok a my máme opäť šťastie, že sa tu koná tradičný trh. Na námestí a v bočných uličkách sa nachádza veľa stánkov a ľudí. Turistov nevidno, tunajší trh je totiž zameraný viac na produkty potrebné pre bežný život dedinčanov. Predávajú tu kukuricu, zemiaky, rajčiny, mandarínky, banány a tiež nasolené ryby z jazera Atitlán. Zo živých zvierat ide na odbyt hlavne hydina, ale aj mačiatka a šteniatka. Hlavne ženy sú oblečené v indiánskych krojoch. Asi každá dedinka v okolí má iný kroj. Vidíme to na pestrom oblečení sviatočne vyobliekaných Indiánov. Ani v tejto dedinke nechýba starodávny kostol, ku ktorému vedie opäť strmé schodisko, ako k mayským pyramídam. Zvláštnosťou je, že drevené sochy svätých v kostole dostávajú každý rok nové šaty.
Cigarety a rum pre boha Mašimóna
Santiago Atitlán je aj sídlom boha Mašimón, uctievaného v celej tejto horskej oblasti. Je to vlastne kombinácia mayských božstiev, podoby conquistadorov a biblického Judáša. Jeho soška je vždy umiestnená v dome nejakého významného človeka, do ktorého potom za mierny poplatok vodia zvedavých turistov. Soška vyzerá ako šašo s dlhým vyplazeným jazykom. Ako obetné dary mu prinášajú cigarety a rum…
Fiesta s ohňostrojom
Na spiatočnej ceste loďkou pristávame ešte v dedinke San Juan La Laguna. Aj v nej sa v čase nášho príchodu práve konala veľká slávnosť – fiesta. Pestrofarebne oblečení tanečníci na tvárach s drevenými maskami tancujú na uliciach. Do rytmu im hrajú bubny a píšťaly. Od prizerajúcich sa ľudí sa dozvedáme, že masky znázorňujú španielskych conquistadorov a pestré oblečenie s blýskavými sklíčkami a plieškami zasa to, čo Španieli ponúkali pri prvom stretnutí domorodcom, teda zrkadielka a koráliky. Pri dverách miestneho kostola sa medzitým sformoval sprievod. Na nosidlách trónia miestni svätí a všade dookola vybuchujú delobuchy, ktoré sú v Guatemale obľúbené pri všetkých oslavách. Sú to jednoduché, asi pol metra dlhé hrubostenné rúrky zo železa, s priemerom okolo 10 cm. Postavia ich kolmo k nebu, nasypú do nich výbušninu, zapália a o zábavu je už postarané.
Divoká jazda
Z dedinky sa do Antigui vraciame autobusom. Cesta na hranu zrúteného krátera stúpa serpentínami tak prudko, že autobus musí miestami cúvať, aby ich vybral. Okrem toho si treba dávať pozor na zosuvy pôdy a kameňov, ktoré sú to veľmi časté. Pomocník za jazdy vyskočí, odhodí pár kameňov, za jazdy opäť naskočí a pokračuje sa ďalej. Kolesá autobusu v bahne miestami prekĺzavajú, a tak sa musíme všetci nahrnúť do jeho zadnej časti, aby sme ju zaťažili a kolesá mali lepší záber. Večer sa z Antigui presúvame na autobusovú stanicu. Naším cieľom bude jazero Petén na severe Guatemaly.
Cesta do Tikalu, magického pralesného mesta Mayov, nám trvala 8 hodín. Krajina je tu úplne odlišná od chladných horských vysočín, v ktorých sme boli doteraz. Túto rozsiahlu oblasť pokrýva hustá džungľa, z ktorej sa strmo týčia k nebu mayské pyramídy Tikalu.
Pozor, jaguár!
Malebné hlavné mesto provincie Petén – Flores leží na ostrove na rovnomennom jazere Petén. S pevninou je spojené hrádzou. Mesto založil kmeň Itza, ktorý sem prišiel z Yucatánskeho polostrova. V roku 1524 tu pristál aj Hernando Cortés na svojej ceste do Hondurasu. Vo Flores si zabezpečujeme ubytovanie. Naším cieľom je návšteva Národného parku Tikal. Z Flores je Tikal vzdialený 30 km. Po ceste nás zaujali dopravné značky, ktoré u nás poznáme ako „Pozor na zver“ s namaľovaným jeleňom alebo kravou. Tu sme však v červenom trojuholníku videli jaguára, tapíra, opicu, hada a iné exotické zvieratá…
Pritiahol ich pazúrik
Národný park Tikal, od roku 1979 zaradený do zoznamu Svetového dedičstva ľudstva UNESCO, sa rozprestiera na ploche 576 km². Svetoznáme vykopávky mayského mesta Tikal sú najväčším archeologickým náleziskom v Amerike. Mayovia sa na tomto mieste usídlili už okolo roku 700 pr. n. l. a posledný nápis na jednej z kamenných stél pochádza z roku 869 n. l. Dôvodom, prečo sa tu Mayovia usadili, bol dostatok rohovca, zvaného pazúrik, ktorý sa používal na výrobu zbraní a nástrojov, ba dokonca sa odtiaľto aj vyvážal. Archeológmi odkrytá časť mesta má zhruba 20 km² a skladá sa z vyše 4000 stavieb. Ak chce človek vidieť všetky hlavné komplexy, musí prejsť pešo okolo 10 kilometrov. Zvyšok mesta je pokrytý bujnou vegetáciou zahmleného pralesa. V dobách najväčšieho rozkvetu žilo v meste okolo 50 tisíc obyvateľov.
Ako dostať svalovicu?
Čaro Tikalu však nespočíva len v historických pamiatkach. Po vetvách starých stromov skáču opice a žije tu 280 druhov vtákov – rôznofarebné papagáje, kolibríky a tukany vám doslova prelietavajú nad hlavami. Všade cítiť silnú vôňu pôdy a vegetácie. Pokoj a zvuky zvierat prispievajú k úžasnej atmosfére, ktorú žiadne iné dostupné nálezisko nemá. Dominantou mesta je päť chrámov, ktorých štíhle stupňovité siluety čnejú nad okolitou džungľou. Na ich vrcholoch sú postavené svätyne. Chrám dvojhlavého hada má výšku 70 m. Jednotlivé chrámy sú sprístupnené pomocou strmých drevených schodov alebo rebríkov. Niektoré sú také strmé, že ľudia, ktorí vyšli ako tak hore a majú problémy s výškou, sa nedokážu vrátiť späť. Veľká pyramída má 72 kamenných schodov, ktoré sú veľmi vysoké a príkre. Výstup hore je síce náročný, ale nadol väčšina ľudí zostupuje tak, že si na vrchný schod sadne, potom spustí nohy na spodný schod, a tak pokračuje až dolu. Na Veľkom námestí stoja oproti sebe Chrám veľkého jaguára a Chrám masiek. Tieklo tu aj veľa krvi pri rituálnom obetovaní porazených nepriateľov. Z nehorázneho tepla, vlhka a pobehovania po strmých schodoch dostávame svalovicu. Keďže Tikal je veľmi rozsiahla archeologická lokalita a v džungli neexistujú žiadne možnosti občerstvenia, treba si so sebou zobrať aj dostatočnú zásobu vody a potravín.
Čikle do žuvačky
V národnom parku Tikal rastie zvláštny strom, zvaný Sapodila. Z jeho šťavy sa získava hmota podobná latexu – čikle. Čikle sa používalo od roku 1890 ako hlavná prísada do žuvačiek, až v roku 1940 boli objavené jeho umelé náhrady. Aj dnes však v Peténe trávia zberači čikle v džungli celé mesiace. V kôre stromu spravia zárezy a z nich potom vyteká tmavá elastická hmota. Zmrzačený strom však zahynie do desiatich rokov, preto sa zber čikle dnes veľmi obmedzuje. Kedysi mal strom aj iné využitie. Mayovia jeho tvrdé drevo používali na výrobu trámov.
Hor´sa do Mexika!
Nasledujúci deň sa po prašnej ceste vo veľmi zlom stave dostávame k rieke Usumacinta, ktorá tvorí hranicu medzi Guatemalou a Mexikom. Šírku má asi ako náš Dunaj a je najdlhšou riekou Guatemaly, ktorá ústi do Mexického zálivu. Za výstupnú pečiatku do pasu platíme 5 USD, nasadáme do motorovej domorodej loďky a po polhodine plavby po kalnej hladine rieky sa ocitáme na území Mexika pri ľudoprázdnej colnici mestečka Frontera Corozal. Keďže potrebujeme pri odlete z Mexika mať v pase vstupnú pečiatku do krajiny, nezostávalo nám nič iné, než colníkov nájsť. Po dlhšom hľadaní po dedine sme objavili dve ženy, ktoré práve pripravovali nedeľňajší obed. Nie veľmi ochotne sa nakoniec obliekli do uniforiem a išli s nami na stanicu. Museli sme si ešte v nejakej brožúre nájsť, že nepotrebujeme mať pri vstupe do Mexika víza a konečne dostávame do pasov vytúžené pečiatky…
