Connect with us

Juraj Flamík pomáhal oživiť vinárstvo na Morave

Rozhovor

Juraj Flamík pomáhal oživiť vinárstvo na Morave

Juraj Flamík pomáhal oživiť vinárstvo na Morave

Narodil sa v Senici, vyrastal a študoval Bratislave, odkiaľ ho napokon osud zavial za rieku Moravu. Puto k rodnému Záhoriu však nezoslablo. Prázdniny strávené v objatí jemne sa vlniacich kopcov a borovicových lesov ho poznačili láskou k prírode. Jej ochrane zasvätil svoju kariéru, ktorá ho priviedla z jadra Verejnosti proti násiliu až do najväčšej českej environmentálnej nadácie Nadace Partnerství. Aj s prispením Juraja Flamíka sa vinárska Morava prebrala k životu a premenila sa na jednu z najvyhľadávanejších destinácií ČR…

Gabika Beregházyová

Príroda a jej ochrana vám boli vždy blízke, a kvôli nej ste sa ešte za socializmu nebáli aj riskovať…

Po ukončení  Slovenskej vysokej školy technickej som sa pustil do pracovného života. Najviac ma ovplyvnili roky strávené v štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrane prírody. V druhej polovici 80-tych rokov som patril do skupiny tzv. bratislavských ochranárov, ktorí sa zhŕkli okolo Mikuláša Maňa Hubu. Založil som s kamarátmi vlastnú organizáciu  Zväz ochrancov prírody a krajiny, čo ma v roku 1987 priviedlo k vydaniu knižky Bratislava/nahlas.  Obsahovala  kritiku zlého stavu životného prostredia v hlavnom meste a tajne sa šírila po celkom Československu i v zahraničí. Komunistom sa to vôbec nepáčilo, autorov označili za nepriateľov režimu a prisluhovačov imperialistov. Niektorým znepríjemňovali život výsluchmi a vyhadzovaním z práce.

Revolúciu môžu robiť len tí, ktorí si ju najprv spravili sami v sebe…

Presne tak som to vždy cítil. V mladosti medzi kamarátmi, a najmä neskôr medzi ochranármi, vždy som bol v komunite ľudí, kde pravda, spravodlivosť a zdravý rozum mali svoj skutočný význam. Revolúcia bola náhlou vlnou nádeje, že práve takto budeme bez komunistov žiť všetci v novom demokratickom štáte. Výzvu pracovať na tom som prijal s radosťou a v decembri 1989 som vhupol rovno do centra Verejnosti proti násiliu.

Československo si poradilo so zbúraním starého režimu a nastolením demokracie rovnako dobre, ak nie lepšie, ako ostatné postkomunistické krajiny.

Myslím, že všetky podstatné zmeny v spoločnosti, formulované v 12 bodoch programu VPN, sa podarilo presadiť už v prvom mesiaci, vrátane zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany, nastolenia občianskej slobody a práva. Potom nastúpila doba prechodu od totalitného režimu k demokracii. Veľmi si vážim ľudí, ktorí po celom Slovensku založili bunky VPN, pretože sa museli riadiť len svojím svedomím a odhodlaním stať sa dobrým občanom. Ani oni, ani my sme nemali žiadne skúsenosti s tým, ako sa riadi štát, ako funguje ministerstvo vnútra, ako sa velí armáde, ako zorganizovať prechod od plánovaného hospodárstva k voľnému trhu.

Dokázali sme sebe i svetu, že keď treba, vieme sa postaviť za demokratické princípy. Verejné obhajovanie demokracie a slušnosti, boj proti korupcii, lži a zneužívaniu moci, je u nás silné. Dnes dokonca silnejšie ako v Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, Rumunsku i Česku. To považujem za odkaz Nežnej revolúcie, ktorú u nás neriadili prefíkaní právnici, ani reformní komunisti. Som hrdý na to, že sa to Slovensku podarilo.

Rozdelenie Československa vás však už zastihlo v Brne.

Krivolaké sú cesty života… V roku 1992 som nastúpil na miesto vedúceho úradu Ústavného súdu ČSFR, ktorý sídlil v Brne. Kvôli práci a rodine som sa rozhodol zostať tam. V roku 1997 prišla ponuka pracovať pre Nadace Partnerství. Začal som so Zelenými cestami, konceptom známym predovšetkým v USA ako „Greenways“ a odtiaľ bol už len krôčik k Moravským vinařským stezkám, cyklistickej sieti EuroVelo, alebo službám pod značkou Cyklisté vítáni.

Pustili ste sa aj do mapovania moravských vínnych pivníc so snahou zachovať kultúrne dedičstvo spojené s prácou vinárov.

A robím to dodnes. Organizujeme desiatky akcií ročne, spolupracujeme so stovkami vinárov a podnikateľov v turistike v celej ČR. Takže moja cesta bola kľukatá, ale cieľ a hodnoty – ochrana kultúrneho a prírodného dedičstva, zostali stále rovnaké. Moja práca je mojou vášňou. Navyše, s vinármi je veselo. Minule mi kamarát vinár Franta vysvetľoval, že jeho profesionalita vychádza z toho, že pije víno už od troch rokov…

Pracovali ste aj na projektoch vinárskej turistiky na Slovensku, no rozdiel vás vraj poriadne zarazil…

Slovenské vinárske rajóny prišli po roku 1990 o viac ako polovicu viníc. Ani štát, no ani vlastníci nemali záujem o ich udržiavanie. Na druhej strane Česko nastavilo účinný a jednoduchý program Obnovy vidieka, z ktorého čerpali obce i spolky financie na rozvoj turistiky. Z týchto peňazí sme aj my vybudovali celú sieť Moravských vinařských stezek. Založil sa Vinařský fond, ktorý podporoval správu a výsadby viníc, veľmi regulovaných zo strany EÚ, a neskôr i marketingové projekty samotných vinárov. Naša nadácia chodila po dedinách a presviedčala vinárov, aby do toho išli. Možno najdôležitejším faktorom úspechu bolo, že v rozhodujúcich rokoch sme všetci ťahali za jeden koniec povrazu.

Moravania milujú folklór, udržujú tradície a tie sú spojené vždy s vínom.

Vinári sa nakoniec chytili a dnes sú motorom turistiky na južnej Morave. Rozširujú vinice, modernizujú technológie, stavajú penzióny, hotely aj reštaurácie. Už dávno neplatí ani to, čo som všade hovorieval, že kto peniaze nemá, tomu sklep padá a kto ich má, tak ho prestavbou zničí. Zažil som obrovský bum v kvalite aj ponuke služieb vínnej turistiky. Neopakovateľné a nezabudnuteľné časy! Keď sa dnes povie južná Morava, každý si predstaví slnko, cykloturistiku, víno a pamiatky…

V Česku pribúda milovníkov vína a má dvakrát viac obyvateľov ako Slovensko.

Zároveň tu vládne  moravský vínny patriotizmus,  nakrúcajú sa filmy o vinároch a každý Pražan má svojho vinára na Morave. Takže je to o veľkosti trhu, o celkovej popularite regiónu, ale aj o štátnych a regionálnych štruktúrach a fondoch.

Ako milovník prírody si stále viac ceníte malebné, ale neobjavené spiace miesta.

Lednicko-valtický areál ani Mikulov už netreba propagovať, ale chrániť. Ešteže mám čisté svedomie a nikdy som žiadnu masovú turistiku nepropagoval. Najradšej mám cesty na bicykli tam, keď všade okolo mňa vidieť len vinice a takých miest na Morave veľa nie je. Ale po väčšinu roku ma poteší aj pokoj v sklepnej uličke v Chvaloviciach alebo v Búdach pod Achtelem vo Vlkoši. Cinkanie pohárikov v sklepoch, pozdravenia miestnych ľudí, smiech, zvony kostola, vetrík vo vinohrade… Pohoda. A ešte mám rád Brno. Žiadny super rozvoj v centre ho nezničil. Žije sa v ňom dobre.

A čo Slovensko a Záhorie?

Väčšinou chodím za kamarátmi do Bratislavy a za mamou do Koválova. Mal by som zbúrať starú šopu, skôr než spadne sama, a postaviť novú.

Načrime do iného súdka. Dopočuli sme sa, že ste na Morave pátrali po UFO a záhadných kruhoch…            

(Smiech)… Požiadala ma o to jedna známa. Nad rybníkom pri Pouzdřanech vraj miestni ľudia videli opakovane UFO a v rákosí sa objavili záhadné kruhy. Vyspovedal som očitých svedkov, ktorí mi vzrušene opisovali,  ako sa svetelný disk obrovskou rýchlosťou prirútil, zakrúžil nad rybníkom a zasa zmizol. O kruhoch v rybníku tvrdili, že tam nikdy predtým neboli. Zbuntošil som majiteľa ultra-light lietadielka a za dramatických poveternostných podmienok sme nafotili kruhy zhora. Z člna som odobral vzorky pôdy na dne rybníka. Nič. Všetko sa zdalo byť v normále. Po pár mesiacoch prišla z Mikulova správa. Miestny nadšenec chcel disky vyfotografovať, ale keď sa priblížil, zistil, že UFO je v skutočnosti laserové delo z diskotéky. Záhada kruhov sa však vyriešila až o rok. Zamestnanec miestneho rybnikárstva si poklepal na čelo a vysvetlil mi, že keď pokosia šáchor, navŕšia ho na kopy. Keď kopa sadá a zospodu tlie, po obvode sa objavuje medzikružie čistej hladiny, pretože  nové rákosie tam ešte nevyrástlo, kým okolo už áno…

Aké miesto má vo vašom srdci Záhorie a čo odkážete svojim rodákom?

Milujem Záhorie a Záhorákov. Piesky, voňavé borovice, dubáky a kozáky v koválovskom borníku, chytanie rakov v Myjave na Osuskom za humnami. A ludé sú tu veseuí odjákživa. Ale pre Slovensko aj pre Bratislavu je to až kdesi za horami, skoro na Morave. Morava má Brno, veľké ako Bratislava, kde žije 80 tisíc študentov. Bratislava však k Záhoriu nepatrí. To neznamená, že Záhorie nemôže ašpirovať na to stať sa malou Moravou Slovenska. Skalica to v menšom meradle už dokázala. Je to o ľuďoch.

 

Čítajte ďalej
Tiež sa Vám môže páčiť…

Viac v téme Rozhovor

To Top