Vlaďka Bolebruchová (33) precestovala 33 krajín…

„Cestovanie nie je nikdy otázkou peňazí, ale odvahy,“ povedal Paulo Coelho.

Vladimíra Bolebruchová je sympatická mladá žena, ktorá by odvahu mohla rozdávať. Pochádza z Borského Mikuláša, študovala na Súkromnej strednej škole podnikania v Senici a po maturite ju vietor zavial do Írska. Cestovanie podľa nej dáva človeku krídla a voľnosť,  preto už ako malé dievčatko vedela, že to, čo ozaj chce, je vidieť svet.

Kristína Chudá

„Bola to skôr zhoda náhod, v správny čas som bola na správnom mieste,“ hovorí Vlaďka.  Sama so sebou mala veľké plány. Chcela ísť na vysokú školu študovať nemčinu a po ukončení štúdia plánovala  nájsť si prácu v Rakúsku.  Na nemčinu je nevzali, a pre ten prípad mala pripravený variant B –  pedagogickú fakultu. „Niežeby som nemala rada pedagógov a deti, len to jednoducho nebolo pre mňa to pravé orechové. Chcela som sa vydať vlastnou cestou,“ hovorí Vlaďka. A tak musela rýchlo niečo vymyslieť. „Asi ma niekto tam hore má rád a riešenie prišlo s bratrancami, ktorí sa vrátili z Írska na pár dní domov.  Ani už poriadne neviem ako, len si pamätám, že som jedného dňa rodičom oznámila, že odlietam s bratrancami do Dublinu. Otec sa najprv smial, ale keď som sa po týždni z Írska nevrátila domov s plačom, pochopil, že to myslím vážne. A v Írsku už žijem 13 rokov.“

Nezabudnuteľná  jazda autobusom

Najťažšie boli začiatky. Bývali až na okraji mesta, asi 45 minút cesty autobusom.  Keď išla prvýkrát do centra, bratranec jej ukázal, kde je zastávka MHD, ale keďže sa tam jazdí po druhej strane, sadla si na autobus, ktorý išiel von z mesta. „Keď sa mesto začalo strácať v nedohľadne, napadlo mi, že som asi zle nastúpila. Takmer po hodine cesty už v autobuse  neostal nikto, iba ja a šofér. Zastavil ďaleko za Dublinom, kde bolo asi len 8 domov,  so slovami last stop.  Bolo mi jasné, že som v peknej kaši! Moja angličtina bola vtedy ešte veľmi slabá a jediné, čo mi napadlo povedať šoférovi, bolo: som lost. Šofér bol najprv veľmi milý a snažil sa mi vysvetliť, kde chytím autobus nazad. No po tejto skúsenosti som sa bála, že to môže dopadnúť ešte horšie. Šofér bol neodbytný, nástojil, aby som vystúpila. Už mi to vysvetľoval aj rukami-nohami, v ten deň to bola asi jeho posledná jazda, a mne už bolo naozaj do plaču. Keď si vypýtal moju adresu, ktorú som našťastie mala napísanú na kuse papiera, myslela som si, že mi zavolá taxi. No on si sadol za volant a pohli sme sa. Napadlo mi, že ma vysadí na najbližšej zastávke a ponechá napospas osudu, ale keď som zrazu zazrela dom, kde som bývala, nevedela som, čo spraviť od radosti.  Najlepšie na tom všetkom bolo, že šofér sa  zrazu usmieval a odmietol aj tých pár drobných, čo som mala u seba. Odvtedy som chodila do mesta zásadne električkou,“ spomína Vlaďka.

Dublin nikdy nespí, vždy vie prekvapiť

Zlom nastal, keď sa Vlaďka presťahovala priamo do centra Dublinu. Spoznala tam ľudí, ktorí už budú pre ňu navždy jej írskou rodinou. Skrátka,  Írsko jej po čase  prirástlo k srdcu. Zelený ostrov s neobmedzenými možnosťami má svoje jedinečné čaro. Sú krásne pláže, dych berúca krajina, hory, útesy, úžasná história, a hlavne, aspoň podľa Vlaďky, asi tí najlepší ľudia na svete. Írsko ma veľa podôb, je to multikultúrny svet. Vlaďka tu spoznala ľudí z rôznych kútov planéty a s rôznymi životnými príbehmi. Íri, hlavne ti starší, sú vraj veľmi vďační, nezávidia si a nemajú problém si vzájomne pomôcť. Počas štúdia sa jej nikdy nestalo, že by niektorý z jej írskych spolužiakov riešil, čo má oblečené, ako vyzerá, alebo čo práve obeduje. No na Slovensku sa s tým stretáva bežne. „V Írsku nik nerieši, že prídete do prace neučesaná, nenamaľovaná alebo v papučiach, pokiaľ nemáte daný nejaký dress code. Nikto sa vám nevysmieva, že vaša gramatika nie je perfektná a že vaša angličtina má nedostatky, skôr naopak.“  Vlaďka sa vraj nikdy nestretla s úradníčkou, ktorá by ju odbila, keď lámavou angličtinou chcela niečo vybaviť, ani s policajtom, ktorý hľadá čokoľvek, len aby vám mohol dať pokutu. A hlavne, nikto sa tu za ničím neženie. Áno, Írsko má aj zlé stránky, ako napr. dlhé čakania na vyšetrenie, alebo veľa zdrogovaných ľudí pred obchodnými centrami, ktorí môžu byť dosť otravní. Ale to je skôr celosvetový problém veľkých miest. Jednoducho,  Dublin je iný: rôznorodý,  farebný, bláznivý, zamračený, pomalý. Nikdy nespí a vždy vie prekvapiť.

Peniaze nie sú všetko…

A  čo Dublin Vlaďku naučil? „V prvom rade som sa naučila postarať sama o seba. Rozhodnutie presťahovať sa do zahraničia bol tvrdý vpád do môjho reálneho života.“  Táto zmena jej dala možnosť cestovať, vidieť kus sveta aj za neuveriteľných 8 eur za spiatočnú letenku. Naučila ju pomáhať ľuďom, vážiť si ich a neodsudzovať nikoho,  pretože nikdy nikto nevie, aké bremeno si ten dotyčný so sebou nosí. Naučila sa nebáť sa požiadať o pomoc, keď treba, a že ľudia vlastne vôbec nie sú zlí, len ich treba viac poznať a pochopiť. Uvedomila si, že peniaze nie sú najdôležitejšie  na svete a že si treba viac užívať a cestovať.  No a život v Dubline ju naučil najmä vážiť si svojich blízkych, lebo nikdy nevieme, kedy ich vidíme naposledy.  „Pracujem pre sociálne média, z dôvodu ochrany nemôžem hovoriť, kde presne, ale tato práca je len takou medzizastávkou. Zistila som, že z veľkých korporácii ma akurát tak bolí hlava, je to novodobé otroctvo, kde byť INÝ nie je IN. Druhá práca, či skôr brigáda, ma napĺňa viac. Je to blogging, čo znamená online marketing pre webjuice, ted web-design/marketing company. To je práca, ktorej sa chcem v budúcnosti naplno venovať,“ hovorí Vlaďka.

Objať svet…

Vlaďka však nesedí len v Írsku, vo svojich 33 rokoch má na konte už 33 krajín, ktoré navštívila – takmer celú Európu, niečo z Ameriky aj Ázie. Pravdou je, že v Amerike v každej reštaurácii či bare očakávajú od zákazníka tringelt aspoň 20 %, a ak im ho nedáte, prestanú vás obsluhovať alebo sú nepríjemní.  Čo ju prekvapilo, boli ceny. Či už služby alebo produkty, sú bez dane. V Thajsku nie je problém stretnúť Slováka na ulici, hlavne v turistických oblastiach. Cestovanie autobusom je tu však taký menší adrenalín, keďže autobus  nikdy nechodí načas a niekedy mešká aj hodiny.  Vnútrozemie Thajska je vraj oveľa krajšie  ako niektoré známe oblasti na pobreží. „Napriek tomu mojou srdcovkou stále zostáva Chorvátsko. Mám naň spomienky už ako dieťa,“ priznáva Vlaďka.  Na Chorvátsku miluje nádherné pláže, priezračné tyrkysové more, cikády, jedlo, históriu, ľudí – skrátka všetko. Mimo Európy sa jej do duše vryla Srí Lanka. Napriek tomu, že je to chudobná krajina, nestretla tu nahnevaného či smutného človeka. Príroda je tam neskutočne pestrofarebná, slona pokojne stretnete aj cestou do práce. Ľudia sú úprimní a veľmi milí. Niektoré pláže na Srí Lanke sú až nekonečne dlhé a môže sa stať, že jediní ľudia, ktorých tam stretnete, budú miestni rybári. Výstup na Adam’s Peak bol neskutočný zážitok: 2245 metrov nad morom alebo 5500 schodov. Je to pútnické miesto, kde sa stretávajú všetky vierovyznania, aby sa mohli pozrieť na najkrajší východ slnka na svete. „Budhisti tvrdia, že na vrchole tohto kopca je odtlačená Budhova stopa, moslimovia, že Adamova a hinduisti veria, že je to stopa Shivu. Na Adam´s Peak sa väčšinou chodí v noci. „Je to naozaj krásny zážitok, keď sa spoza hôr vynárajú lúče a za ním hneď Slnko. Človek má pocit, že môže objať celý svet. A tento pocit mi v duši ostane až do konca života,“ hovorí Vlaďka.

Koncom tohto roku by chcela navštíviť Filipíny.  Plánuje si znovu cestu na Balkán, vidieť chce hlavne Bosnu a Hercegovinu, Srbsko a Albánsko. No a s otcom by si chcela požičať karavan a prejsť Severnú Ameriku od New Yorku až po Los Angeles…