Na strechu Mexika: Pico de Orizaba

Pri vyslovení slova Mexiko sa väčšine ľudí vybavia planiny pokryté kaktusmi, aztécke pyramídy či dokonalý mayský kalendár. Len v predstavách milovníkov hôr sa táto pre nás exotická krajina Mexiko spája s mohutnými horskými chrbtami a nebotyčnými vulkánmi. Málokto vie, že sa tu rozprestiera napríklad Pico de Orizaba (5 675 m), najvyššia  hora medzi aljašskými šesťtisícovými velikánmi na severe kontinentu a ekvádorskou sopkou Cotopaxi, ktorá sa nachádza 80 km na juh od rovníka. Práve na túto najvyššiu horu Mexika sa rozhodol vystúpiť aj horolezec Miloš Kuchárek z Malaciek, ktorý sa s nami podelil o svoje dojmy a zážitky.  

Do Mexika sa dostávame trocha netradične, a to preplávaním širokej rieky Usumacinta v srdci divokého pralesa, na hraniciach medzi Guatemalou a Mexikom. Z domorodej loďky vystupujeme v ospalom pohraničnom mestečku Frontera Corozal v spolkovom štáte Chiapas. Musíme sa riadne obracať, aby sme našli colníčky variace doma nedeľňajší obed, a nakoniec dostávame vytúžené pečiatky do pasov. S tvrdo vybojovanými ,,štempľami“ nasadáme do autobusu a po troch hodinách jazdy sa ocitáme v Palenque, ktoré patrí k najznámejším a najpozoruhodnejším mayským archeologickým náleziskám v krajine.

V Chráme nápisov

Palencque leží na strmom vrcholku na okraji rozsiahlej Yucatánskej roviny a je obklopené kopcami porastenými bujnou vegetáciou. Komplex zaberá plochu 16 kilometrov štvorcových, avšak zo zajatia tropického pralesa bola vyslobodená len jeho časť. Okolo sa rozprestiera krásny národný park plný divej zveri a zaujímavého rastlinstva. Okrem vonkajších exteriérov chrámov a palácov sa dá vojsť aj do ich vnútra, ba dokonca aj do podzemia. V srdci Chrámu nápisov sa nachádza hrobka kráľa Pakala, ktorá bola v roku 1952 prvým objavom svojho druhu na celom americkom kontinente. Nefritová posmrtná maska a iné cennosti z hrobky sú dnes uložené v Antropologickom múzeu v Mexiko City. Vnútri chodieb sú obrovské kamenné stoly, ktoré slúžili Mayom na krvavé obetné obrady.

Najhlbší kaňon na svete

Prehliadke tejto lokality sme venovali jeden deň a večer odchádzame autobusom do mesta San Cristóbal. Mesto bolo založené v roku 1528 španielskymi conquistadormi ako španielska bašta proti útokom Indiánov a ešte aj dnes si zachoval jedinečný koloniálny šarm. San Cristóbal je okrem svojich starobylých katedrál a kostolov známy aj jantárom. Všade v meste sa nachádza množstvo klenotníctiev s krásnymi šperkárskymi výrobkami. Na rozdiel od jantáru, ktorý sa v Európe nachádza na brehu Baltského mora, mexický jantár sa doluje v baniach vysoko v horách. Táto fosílna živica vznikla zo živice ihličnatých stromov pred viac ako 50 miliónmi rokov, keď boli stromy zasypané horúcim sopečným popolom. Jantár sa doluje v údolí Simonojovel a v San Cristóbale je dokonca aj malé múzeum s jeho zbierkami. My sme sem však prišli za veľkou prírodnou zvláštnosťou. Naším cieľom je údajne najhlbší kaňon sveta Sumidero. Neviem, či je naozaj skutočne najhlbší na svete, ale je fakt impozantný. Kolmé steny, ktorými preteká rieka Grijalva, sú miestami až 1000 metrov vysoké. Z ich vrcholkov sa vrhali Indiáni do hlbiny. Mnohí z nich volili radšej smrť, než zajatie španielskymi dobyvateľmi…

Loďkou sa plavíme popri jaskyniach. Z ich stropov visia až k hladine vody mohutné kvaple. Kajmany sa vyhrievajú na slniečku v zátočinách rieky. Väčšie z nich majú až trojmetrovú dĺžku. Všadeprítomné pelikány lovia okolo nás ryby. Zo skalných stien padajú vodopády a na hladine vody sa kolíšu fialové kvety vodných hyacintov. Raz sme dokonca medzi množstvom hyacintov uviazli a trvalo nám pol hodiny, kým sme loďku z ich zovretia vyslobodili.

Relax v prístave

Večer sa vraciame do prístavu v dedinke Chiapa de Corso a pokračujeme ďalej k pobrežiu Tichého oceána. V noci prechádzame cez Tehuantepeckú šiju, ktorá tvorí hranicu medzi Strednou a Severnou Ameikou. Šiju tvorí len 210 km široký pruh zeme medzi Tichým a Atlantickým oceánom a kedysi sa na tomto mieste plánovalo vybudovanie prieplavu medzi týmito dvoma oceánmi. Skoro ráno vystupujeme z autobusu v prístave Puerto Escondido, kde sme si naplánovali deň odpočinku. Trávime ho na piesočnatej pláži vo veľmi peknej zátoke. O pár dní nás čaká výstup na najvyššiu horu Mexika „Pico de Orizaba“ a tak teraz relaxujeme v teplých vodách Tichého oceána.

Po oddychu na pláži v čarovnej zátoke mierime do vnútrozemia, do mesta Oaxaca, ktoré bolo centrom starých indiánskych kultúr Zapotékov a Mixtékov. Mesto sa rozprestiera v širokom plochom údolí vo výške 1600 metrov. Španielsky dobyvateľ Cortéz bol krásou tejto krajiny taký uchvátený, že sa honosil titulom oaxackého markíza. Dodnes tu žije pätnásť rôznych pôvodných etník a na vidieku sa hovorí domorodými jazykmi. Celú oblasť preslávili bohaté tradície pôvodných obyvateľov.

Krutá hra pelota…

Tristo metrov nad zeleným údolím sa vypína zapotécky Monte Albán, založený v roku 500 pred naším letopočtom. Je z neho krásny pohľad na celé Oaxacacké údolie a ešte aj dnes jeho chrámy a pyramídy vzbudzujú neskrývaný obdiv a úctu. Monte Albán je výsledkom práce staviteľov, ktorí majstrovsky ovládali svoje remeslo. Okolo udržiavaného námestia stoja veľmi pekne zreštaurované budovy so zachovanými reliéfmi a kamennými stélami. Nachádza sa tu aj obradné miesto pre loptovú hru pelota. Pri tejto hre sa lopta musela prehodiť cez kamenný kruh v stene ihriska. Lopty sa hráči pritom mohli dotýkať len lakťami, kolenami, bokmi a ramenami. Kapitán porazeného družstva bol obetovaný bohom.

Tequila, mezcal, soľ a čili

Oaxacké údolie je typické pestovaním kaktusu agáve, z ktorého sa vyrába tequila, ale aj mezcal. Nebol nám celkom jasný rozdiel medzi týmito dvoma nápojmi a tak sa zastavujeme v jednej továrničke na výrobu mezcalu v dedinke Mitla. Ide vlastne o malú pálenicu, kde sa v jedinej miestnosti drví agáve v kamennom mlyne, nakladá sa do drevených kadí a po vykvasení sa páli nad otvoreným ohniskom v medených kotloch, utesnených chlebovým cestom. Mezcal potom zreje niekoľko rokov v sudoch z dreva kanadského bieleho duba. Teda rozdiel medzi mezcalom a tequilou je asi taký, ako u nás medzi domácou slivovicou a slivovicou vyrobenou priemyselne. Tequila sa v Mexiku pije inak ako u nás, čiže s citrónom a soľou. V krajine jej pôvodu používajú zmes soli s čili a nápoj pijú bez citrónu.

Hierve el Aqua

Vysoko v horách nad Mitlou sa nachádza mimoriadne zaujímavá prírodná pamiatka „Hierve el Agua“, ktorú by som mohol prirovnať snáď len k tureckému Pamukale. Ide o obrovské, asi 200 m vysoké travertínové terasy bielej a hrdzavej farby. Na ich vrcholkoch sú minerálne pramene, ktoré vytvárajú jazierka. Ich voda bohatá na minerálne soli modeluje túto nádhernú scenériu. V jazierkach sa dá v teplej siričitanovej vode aj vykúpať a pritom sledovať hlboko v údolí agávové políčka.

Citlaltépetl – Hviezdna hora

Nasledujúci deň sa cez mesto Puebla blížime k Atlantickému oceánu. V horách neďaleko pobrežia, v nadmorskej výške 2600 metrov, sa nachádza dedinka Tlachichuca, ktorá je východiskom k výstupu na Pico de Orizaba. Jeho pôvodný indiánsky názov bol Citlaltépetl – Hviezdna hora. Je to perfektne vytvarovaný vrchol v tvare bielej homole cukru, čnejúci viac než 3000 metrov nad okolitú krajinu. Z hľadiska geológie sa radí k sopečnému typu stratovulkánov a posledné geologické prognózy naznačujú, že táto zdanlivo neškodná sopka sa môže znova prebudiť k životu. Je najvyššou sopkou a zároveň treťou najvyššou horou Severnej Ameriky, a to hneď po Mt.McKinley (6194 m) a Mt.Loganom (6050 m).

Ďalší deň vystupujeme cez sýtozelené borovicové lesy, prechádzajúce postupne v horské lúky, ku kamennej horskej chate Octavio Alvarez vo výške 4260 metrov. Chata je neútulná. Nedá sa v nej kúriť a na spanie sú v nej k dispozícii len drevené prične. K dobrému pocitu neprispieva ani počasie, ktoré sa popoludní  veľmi pokazilo.

Skoro ráno, ešte za tmy, začíname s výstupom v hustej hmle a mrholení. Postupujeme nepríjemnou pohyblivou sutinou a potom skalami potiahnutými tenkou glazúrou ľadu. Po prekonaní zľadovatených skál sa terén stáva miernejším a my traverzujeme k vrcholovému ľadovcu, ktorý sa začína tisíc výškových metrov nad chatou. Obúvame si mačky a krátko pred obedom stojíme na najvyššom bode Mexika. Je tu silná víchrica a mračná nám znemožňujú výhľad, preto rýchlo zostupujeme do bezpečia. Krátko pred zotmením sa ocitáme opäť v dedinke Tlachichuca.

Cestou do Mexiko City nás čaká návšteva ďalšieho centra predkolumbovskej indiánskej kultúry, mesta Cholula. Žije v ňom 100 tisíc obyvateľov a v minulosti bývalo veľkým náboženským a politickým centrom.

Pyramída zasvätená Quetzalcoatlovi

Nenecháme si ujsť príležitosť a zavítame do najväčšej pyramídy na svete, ktorou je Veľká cholulská pyramída. Nie, nie je to omyl. Svojou výškou 66 metrov je síce nižšia ako egyptské pyramídy, ale každá jej hrana meria až neskutočných 350 metrov, čím táto pyramída prekonáva hrobky faraónov svojím objemom. Pyramída bola pravdepodobne zasvätená okrídlenému bohu Quetzalcoatlovi. V roku 1519, keď sem dorazil Cortés so svojimi španielskymi vojakmi, však už bola zarastená trávou, preto sa mnohí bádatelia domnievajú, že Cortés ani nevedel, že ten kopec, na ktorom nechal postaviť katolícky kostol, vôbec nejakú pyramídu ukrýva.

Iné, vierohodnejšie teórie však hovoria, že Cortés nechal kostol postaviť práve na tomto starom pohanskom svätom mieste preto, aby podporil nadvládu kresťanov nad pohanmi. Dnes je Cholulská pyramída s kostolíkom navrchu vďačným turistickým cieľom. Z diaľky vyzerá ako zarastený pahorok. Archeologické vykopávky sa totiž zatiaľ realizujú len na jej úpätí. Vnútri pyramídy však archeológovia odhalili systém chodieb v dĺžke 8 km. Len menšia časť z nich je prístupná verejnosti. Bočné tunely odhaľujú časti starých chrámov a strmých obradných schodísk. Miestami sa tu človek cíti, ako keby na chvíľu vstúpil do filmu o Indiana Jonesovi.

Pamiatky – Mexiko City

Cez pahorkatinu porastenú borovicovými lesmi sa dostávame na okraj obrovskej panvy s rozmermi 100×60 km, obklopenej horami, ktorá leží v nadmorskej výške 2400 metrov. Dominujú jej zasnežené vrcholy päťtisícových sopiek Popocatépetl a Ixtaccihuatl. Ako schádzame do údolia, otvára sa pred nami pohľad na hlavné mesto krajiny – Mexiko City. Počet jeho obyvateľov  dosiahol okolo 30 miliónov, čo z neho robí najväčšie mesto sveta. Z autobusovej stanice sa dostávame metrom na obrovské ústredné námestie – Zócalo. V jeho strede veje na stožiari gigantická mexická zástava. Prvá stavba, ktorá návštevníkovi udrie do očí, je katedrála. Jej stavba bola začatá v roku 1573 a ide o najväčší kostol na území Latinskej Ameriky. Vnútri je obrovský 27,5 m vysoký a pozlátený „Oltár kráľov“.

Večer je na Zócale živo. Na krytej tribúne sa striedajú tanečné súbory, ktoré predvádzajú ľudové tance. O kus ďalej aztécki Indiáni za zvukov bubnov tancujú svoje tance. Neďaleko nich ľudoví liečitelia vyháňajú z pacientov rôzne neduhy. Na blízkom námestí Plaza Garibaldi sa zhromažďujú skupinky spevákov a hudobníkov Mariachis. Všetci sú oblečení do tesných, striebrom vyšívaných čiernych oblekov a na hlavách majú veľké sombrerá. Ich hudobný repertoár závisí jednak od želania zákazníka, ale hlavne od hĺbky jeho peňaženky.

Tajomný a slávny Teotihuacán

Na okraji Mexiko City sa nachádza slávny Teotihuacán. Nikto nevie, akí ľudia v roku 200 pr. n. l. toto staroveké mesto založili. Jeho rozkvet trval až do roku 650 n. l. Aztékovia, ktorí do Mexickej panvy prišli okolo roku 1345 n. l., našli mesto už v pokročilom štádiu rozpadu. Pre Aztékov to však vždy bolo posvätné miesto a práve od nich pochádza jeho dnešný názov, ktorý v preklade znamená „Miesto, kde sa z ľudí stali bohovia“.  Obrovské rozmery a impozantnosť mesta na nás spravili veľký dojem. Napríklad Pyramída Slnka je treťou najväčšou pyramídou na svete po pyramíde v Cholule a Cheopsovej pyramíde v Egypte.

V Mexiko City sme navštívili ešte veľa pozoruhodných miest. Videli sme najväčšie antropologické múzeum sveta, plavili sme sa po aztéckych „plávajúcich záhradách“, navštívili sme aztécky štadión, kde sa dvakrát konali majstrovstvá sveta vo futbale, a tiež známe pútnické miesto – Baziliku Guadalupe. Náš čas odchodu sa však rýchlo priblížil a tak plní dojmov opúšťame Mexiko – krajinu s množstvom prírodných krás a obdivuhodných historických pamiatok.