Nevidiaci spevák zo zboru Kúcané

Hrá na harmonike aj na klavíri a je súčasťou speváckeho zboru Kúcané.  Marek Gernát miluje folklór a napriek tomu, že je od narodenia nevidiaci, žije aktívnym životom, v ktorom má miesto rodina aj hudba. Práve vďaka prirodzenému hudobnému talentu sa s ním verejnosť mohla zoznámiť aj v populárnej televíznej šou Zem spieva.

Vyrastať odmalička so zrakovým hendikepom, to asi nebolo jednoduché detstvo…

Rozoznávam svetlo a tmu, inak nič. Vyrastal som v Bardejove v čase tvrdého socializmu a musím priznať, že to bolo veľmi ťažké. V tej dobe ľudia dávali postihnutých jedincov do ústavov. Ja som od rodičov často počúval: To nesmieš, tam nechoď, toto nemôžeš robiť… Aj neskôr starí rodičia hovorili: Neber si tú paličku, otec ťa tam dovedie. Skrátka, len aby nebolo vidno, že som hendikepovaný. Musel som s tým veľmi bojovať. V Levoči som  nastúpil na základnú školu pre nevidiacich a následne na  učilište pre zrakovo postihnutých, kde som sa vyučil za čalúnnika. Aby škola prežila, prijímala aj zdravých študentov, takže v ročníku som bol sám nevidiaci medzi jedenástimi zdravými. Áno, bolo nás ako apoštolov, ale tá dvanástka bolo všetko, čo nás s nimi spájalo.

Bolo to na strednej škole už lepšie? Alebo aj tam vám dávali pocítiť, že ste iný?

Spolužiaci ma brali, ale až keď som sa ukázal. Nebol som typický slepúch, ktorého keď postavia do kúta, bude tam stáť. Nebál som sa povedať svoj názor, nenechal som si skákať po hlave. V športe aj v praktickej výchove som patril k najlepším študentom. Samozrejme, vedel som byť aj lenivý, občas som zneužil to, že som hendikepovaný, ale určite som nebol z tých, ktorí by sa báli ísť do konfliktu.

Vašu lásku k muzike vraj ovplyvnil gramofón….

Odmalička ma to ťahalo tam, kde niečo hralo, kde som mohol niečím krútiť, niečo prepínať. Pamätám si, že som u jedných známych stál pri gramofóne a tancoval som na Žbirkov „Biely kvet“. Musím priznať, že Žbirka a jeho hudba je asi to prvé, na čo si z hudby svojho detstva spomínam, a dodnes ho veľmi rád počúvam. Ale čo mi zaimponovalo najviac, bol folklór, hlavne rusínsky, keďže otec pochádzal z tohto regiónu. Neskorším pátraním sa k tomu pridali aj ďalšie regióny. Už počas chodenia do učilišťa som vystupoval na rôznych školských a mimoškolských programoch, hral som na harmonike, a mojím partnerom na druhý hlas bol môj kamarát z detstva Michal Kušnirák. Popritom som sa snažil behať a trochu som vyskúšal aj bežecké lyžovanie, to som však rýchlo nechal kvôli bezpečnosti, ktorú mal na svojich pleciach môj navigátor. Predsa len, nie pre každého je šport prvoradým, a pre mňa to bolo obzvlášť ťažké, pretože som stále myslel na hudbu a svoje piesne, ktoré som mal tak rád.

Muzikantský chlebíček ste si vyskúšali aj za hranicami, v cudzine.  

Hneď, ako sa po skončení školy dalo, zbalil som si svojich sedem slivák a išiel som do hlavného mesta. Bratislava, to bol veľký svet. Pre chlapca, ktorý žil v meste, kde premával jeden autobus MHD, to bol aj riadny šok. Už vtedy som sa poznal s dnes veľmi známym muzikantom Mariánom Bangom a jeho manželkou. Práve on ma hudobne veľmi ovplyvnil, s Bangovcami som spieval snáď pätnásť rokov. Maroš začal spievať, aby uživil rodinu, a chodil hrávať do Viedne na ulicu. „Ukecal“ som ho, aby ma vzal so sebou, a tak som privoňal k tomu vtedy tak krásnemu mládeneckému životu. Vybavil som si povolenie a robil som to, čo som mal rád – folklór na ulici. Postupom času sme si vytvorili piesne na tri hlasy, spolu s Marošom a jeho manželkou Alexandrou, a boli sme tak veľmi zaujímavá zostava, ktorá, myslím, už tak skoro vo Viedni nebude. Raz, keď sme stáli na zastávke autobusu a poriadne na nás pršalo, dali sme si meno „Ambrelo“. Ale musím povedať, že sme spievali tak netechnicky, že nám postupne odchádzali hlasy, až som úplne prestal spievať. Vtedy mi napadlo urobiť si masérsky kurz, a bol som šťastný, keď sa mi po jeho skončení hlas opäť vrátil. Zakrátko som sa spoznal so študentmi konzervatória, ktorí mi „vyčistili žalúdok“, a usmernili ma, ako spievať, a pritom si šetriť hlasivky. V roku 2008 sme spolu s Bangovcami začali pracovať na projekte s názvom „Pozerajte našimi očami“, no Bangovci po dvoch rokoch od projektu odstúpili a zotrval som v ňom po malých zmenách s inými ľuďmi dodnes. Marián Bango  išiel svojou vlastnou cestou a ja som tiež vo Viedni trochu zmenil svoj repertoár, aby som ho prispôsobil dnešnej dobe a vkusu poslucháčov.

 Popri ľudovkách spievate napríklad aj piesne F. K. Veselého, moderné pesničky však vo vašom repertoári chýbajú…

František Krištof Veselý mi učaroval svojimi veselými a rytmicky ladenými piesňami. Musím však priznať, že ja hudobne nie som veľmi zdatný, chýba mi to technické vzdelanie. Hrám ako počujem, a kým sa naučím niečo nové, trvá mi to dlho. Aj preto sa modernej hudbe nevenujem.

Z Bratislavy ste sa presťahovali do Kútov a v súčasnosti je z vás teda Záhorák. S miestnymi dokonca pôsobíte v speváckom zbore Kúcané.

Úplný Záhorák ešte nie som, no ešte rok, a už určite budem J.  Ale vážne: nápad založiť spevácku skupinu vznikol v roku 2013 na posedení pri cimbale. Iniciátori tejto myšlienky rozmýšľali, či by sa podarilo dať dokopy aspoň osem mladých chlapcov, ktorí vedia spievať. A keďže išlo o malý zázrak, lebo dnes sa už ľudia nechcú prezentovať spevom verejne,  vznikol mužský spevácky zbor Kúcané. Do zboru bol zavolaný kamarát Emil Pribil, a ten si dal podmienku, že pôjde, ale jedine aj so mnou. Tak som sa stal súčasťou tohto zboru. Ambície spočiatku neboli veľké, no podarilo sa mi presadiť spev na tri hlasy. Niektorí sa najskôr bránili, ale už vtedy som povedal, že ak chceme ísť do umeleckejšieho prednesu a robiť niečo kvalitnejšie, bez toho to nepôjde. A mal som pravdu, spevácky zbor Kúcané dnes už prekračuje hranice obce aj regiónu a účinkuje na mnohých zaujímavých podujatiach. Len málokomu sa podarí po troch rokoch účinkovania dostať na festival do Východnej.

Vy ste sa stali známym na celom Slovensku vďaka šou Zem spieva. Vraj by sa tam mali objaviť aj Kúcané.   

Účasť v šou bola pre mňa zaujímavá skúsenosť. Som rád, že Slovensko tam môže spoznať aj spevácky zbor Kúcané. Verím, že sa nám podarí dostať aj do semifinále, pretože sme naozaj dobrí. Hovorím to so všetkou skromnosťou. Pesničky sa snažíme robiť v takej tónine, aby to sedelo každému hlasu, a aby to zároveň malo aj šmrnc.

Máte v hudbe nejaké ďalšie ambície?

Ambície nemáme žiadne, beriem život tak, ako ide. Rozhodujem sa spontánne – ak mi niečo robí radosť, idem do toho. V súčasnosti je mojou radosťou polročná dcérka Ema Natália, syn Jakub, ktorého vychovávam, a priateľka Zitka s jej dcérou Dominikou. Som vďačný za to, že môžem v pokoji žiť, a a byť pre niekoho prospešný.