Malačianka Zuzka Došeková pomáhala deťom v Ugande
„Dobrovoľníctvo mi dáva motiváciu a silu“
Má 26 rokov a rozhodla sa svoj život nepremrhať. Malačanka Zuzka Došeková vyštudovala strednú pedagogickú školu, šesť rokov pracovala ako učiteľka v škôlke a externe začala študovať na Univerzite Komenského. Potom ju však oslovila ponuka dobrovoľníckej práce v Afrike a vybrala sa do Ugandy pomáhať deťom. Vďaka tejto skúsenosti dnes vie, že na Slovensku máme obrovské šťastie. Žijeme totiž život, o akom obyvatelia chudobných krajín ani len nesnívali.
Kedy a ako ste sa dostali k dobrovoľníckej činnosti?
Všetky humanitné a pomáhajúce profesie majú podľa mňa blízko k dobrovoľníctvu. Práca s ľuďmi či deťmi si vyžaduje viac ako len pracovné nasadenie, a preto moja primárna motivácia nebolo dobrovoľníctvo, ale hlavne práca s deťmi. Vždy som sa o dobrovoľnícke ponuky zaujímala, ale nikdy so nemala dostatok odvahy pustiť sa do toho naplno. Počas práce v materskej škole som pomáhala na rôznych podujatiach ako dobrovoľník, nikdy by mi však nenapadlo, že raz pôjdem do Afriky.
Ako sa teda ten nápad vôbec zrodil? Lebo pomáhať na Slovensku je jedna vec, no vycestovať na iný kontinent druhá…
Pamätám si, keď som bola malá, moja maminka často spomínala, ako raz pôjde do Afriky pomáhať deťom. Ktovie, možno som tento nápad dostala práve od nej. V mojom prípade zohrala veľkú úlohu náhoda. V tom čase som bola nezamestnaná, a náhodou som natrafila na inzerát Slovenskej katolíckej charity „Hľadáme dobrovoľníkov do Afriky“. Povedala som si, prečo to neskúsiť. Napísala som motivačný list, absolvovala pohovor, a behom týždňa som dostala pozitívnu odpoveď: o mesiac letím do Ugandy. Išlo o výnimočnú situáciu, pretože som musela absolvovať školenia, prípravy a povinné očkovania vo veľmi krátkom čase. Za normálnych okolností sa dobrovoľníci vyberajú v predstihu niekoľko mesiacov, v tom čase však vypadla jedna dobrovoľníčka a hľadala sa náhrada. Príprava bola ale skvele zorganizovaná, a náš projektový koordinátor nás – mňa a moju kolegyňu Mirku – informoval o všetkom, čo nás bude v Ugande čakať.
Určité predstavy o tom, kde je Uganda, aká je to krajina, a čo od nej môžete očakávať, ste teda mali.
Moje informácie o samotnej krajine boli iba štandardné, teda to, čo som si pamätala z hodín zemepisu. Na začiatku som nemala žiadnu reálnu predstavu. Uganda je pre nás stále jedna z krajín, o ktorej sa u nás veľmi nehovorí. Asi všetko, čo o nej ľudia vedia, je to, že je tam chudoba a slony. Nebyť detailnej prípravy a informácií pred odchodom, len ťažko by som sa dozvedela o krajine viac.
Aký bol vás prvý dojem z Ugandy? Predpokladám, že nasledovalo niečo ako kultúrny šok, keďže Uganda práve nie je dovolenková destinácia…
Pred cestou do Ugandy som od svojej rodiny a blízkych počúvala rôzne príbehy o tejto krajine, väčšina z nich bola negatívna. Všetci mali strach, a ja, pochopiteľne, tiež. Pamätám si na svoje prvé pocity po prílete – bol to strach z malárie a šok z tepla. Neviem, či som zažila niečo ako kultúrny šok, ale na veľa vecí som si zvykala ťažko. Prvá cesta autobusom z hlavného mesta Kampala na sever Ugandy bola zážitok – opice pri krajnici, prašné cesty… Keď som touto cestou išla tretí či štvrtý krát, mala som pocit, že tu žijem roky a nič zvláštne mi už na tom nepripadalo. Na všetko sa dá zvyknúť – na 40-stupňové teploty, ryžu na obed každý deň, nepitnú vodu zo studne, spanie pod sieťkou proti hmyzu, škorpióny a pavúky, plné cesty motoriek, bicyklov, áut a ľudí… Nedá sa povedať, ktoré situácie boli negatívne a ktoré pozitívne, za všetky som vďačná a Uganda je pre mňa druhý domov.
Čo bolo počas misie náplňou vašej práce?
Pracovala som v Centre Nepoškvrneného počatia Panny Márie pre HIV pozitívne deti, ktorá sa nachádza na severe krajiny. V centre bolo 54 detí vo veku od 5 do 18 rokov, takže moja práca bola prioritne o deťoch. Pracovná náplň sa však nedá detailne opísať. S deťmi sme sa učili, hrali, zabávali, športovali, písali úlohy, upratovali a prežívali každodenné radosti aj starosti. V mojej pracovnej náplni bolo aj veľa administratívnej práce, účtovníctvo či koordinácia projektu Slovenskej katolíckej charity „Adopcia na diaľku“. V ňom je vyše 600 detí zo severnej Ugandy, ktoré majú sponzorov na Slovensku – ľudí, vďaka ktorým tieto deti majú možnosť študovať.
Na čo bolo počas pobytu pre vás najťažšie si zvyknúť?
Na to, že som „biela“. Na začiatku pobytu som mala veľký problém zvyknúť si, že som veľmi viditeľná. Nedá sa prejsť po ulici, aby ste nevzbudili pozornosť, a to bol pre mňa veľký problém. Postupom času, keď nás ľudia z okolia spoznali, sa tento malý problém stratil.
Akí sú Uganďania? Prekvapili vás niečím?
Vo všeobecnosti som si zažila príjemné stretnutia, spoznala veľa inšpiratívnych ľudí, žien i mužov. Stretla som ľudí, ktorí sú veľmi otvorení a priateľskí. Veľakrát som mala predsudky voči príliš milým cudzincom, musím však povedať, že boli úplne zbytočné.
V Ugande ste strávili dostatočne dlhý čas, aby sa táto krajina vryla do vášho srdca. Akú stopu vo vás zanechala, a čo vás tento pobyt naučil?
Vďaka Ugande som našla samú seba, zistila som, čo je v živote naozaj dôležité. Usporiadala som si priority, plány, ciele a v konečnom dôsledku celý svoj život. Naučila ma vážiť si každý moment v živote, všetko, čo mám a všetky možnosti, ktoré sa mi dostali. V našej spoločnosti si veľakrát neuvedomujeme, aké máme šťastie, a čo všetko v živote nie je samozrejmosťou. Často zabúdame na to, že pitná voda či vzdelanie sú v niektorých krajinách stále nedostupné. A čo mi dalo dobrovoľníctvo? Pocit slobody, nezávislosti, pocit dokázať sa spoľahnúť iba sama na seba. Neriešiť peniaze, dôchodok, budúcnosť. Žiť pre prítomný okamih bez toho, aby som rozmýšľala, čo bude zajtra a čo bude o rok. A myslím, že ten pocit by si mal zažiť každý človek aspoň raz za život.
Aké sú vaše ďalšie plány v živote?
Momentálne som na rok v Rumunsku, kde opäť pracujem s deťmi ako dobrovoľníčka. Pre mňa je život dobrovoľníka to, čo mi dáva motiváciu a silu. Predpokladám, že po skončení projektu v Rumunsku budem naďalej pracovať s deťmi – možno zostanem doma, a možno nie. Nechám sa prekvapiť…
