Výtvarníčka z Jablonice Oksana Paliy: Nájsť odpovede na svoje otázky…

38-ročná Oksana Paliy žije v Jablonici. Tá sa stala jej novým domovom po tom, čo opustila rodnú Ukrajinu. Na Záhorie si so sebou priniesla aj svoj cit pre farbu a kompozíciu a vlastné videnie sveta. Oksana je totiž profesiou výtvarníčka. Maľovanie sa pre ňu stalo formou sebarealizácie i spôsobom, akým hľadá odpovede na svoje otázky. Viac nám už prezradila v krátkom rozhovore.   

Narodili ste sa na Ukrajine, vyrastali ste v meste Dnepropetrovsk. Ako si spomínate na svoje detstvo?

Narodila som sa na Ukrajine, v malom meste Biela Cerkva v Kyjevskej oblasti. Rodičia tam došli po vysokej škole z Dnepropetrovska po prerozdelení za prácou. Svoje detstvo delím na dve etapy: prvú do 5 rokov, keď bolo všetko dúhové, rodičia mladí, bola voľnosť pohybu. A potom Dnepropetrovsk – išla som do školy, rodičia sa rozviedli, Edkovia zomreli, a bola perestrojka – všetko sa zmenilo.

Aké cesty osudu vás priviedli na Slovensko, a prečo sa vaším novým domovom stala práve Jablonica?

Na Slovensko som prišla preto, lebo som sa vydala, a Jablonica je bydlisko môjho manžela. Záhorie sa mi veľmi páči – máte tu nádhernú prírodu, cítim sa tu dobre. Sama obec sa mi tiež páči, prijali ma tu a mám tu druhú rodinu aj dobrých susedov.

Sú podľa vás nejaké rozdiely v mentalite Ukrajincov a Slovákov?

Rozdiely sú, ale myslím, že nie v mentalite, ale finančné a politické. Mentalita je tá istá. U nás sú ľudia viac nepokojní a nervózni, žijú stále v strese, nikdy nevedia, čo bude zajtra. Zažili ťažké časy, aj teraz je to smutné.

Ešte na Ukrajine ste vyštudovali fakultu výtvarných umení a fakultu monumentálnej maľby. Patrila výtvarná tvorba k vašim záľubám od detstva?  

Áno, mám tú záľubu už od detstva. Ale v jedenástich rokoch, keď som chodila do Základnej umeleckej školy,  som pochopila, že tí ľudia, čo sa tomu venujú, vedia niečo navyše – nejaké tajomstvo. Tak som sa pre to rozhodla tiež, hoci som ešte nevedela ako, ale rozpoznala som, že to bude moje. Nebolo to ľahké, ale štúdium na Ľvovskej Národnej Akadémii umení mi dalo veľa. Keď som tam prišla, mala som za sebou už nejaké skúsenosti, ale tá škola bola odlišná od tej, čo som študovala predtým. Dalo mi to viac disciplíny, viac otázok, viac zaujímavých odpovedí. Mala som špičkových pedagógov a som im veľmi vďačná za tie otázky. Odpovede sú na mne.

Výtvarnej tvorbe sa venujete profesionálne. Čo konkrétne je vašou srdcovou záležitosťou?

V súčasnosti pôsobím ako pedagóg na Základnej umeleckej škole v Senici a mám svoju prácu rada. Vo voľných chvíľach sa venujem svojej tvorbe – väčšinou je to plenérová tvorba, a mám rada aj ľudové umenie, tak robím sklomaľbu a aktuálne aj veci z dreva, ktoré sú pre mňa určitým relaxom.

Kde čerpáte inšpiráciu pre svoju tvorbu?

Inšpiráciou je pre mňa všetko, čo ma obklopuje – príroda, ľudia, život.

Vystavovali ste na Ukrajine aj na Slovensku, zúčastňujete sa na rôznych medzinárodných sympóziách. Je pre vás odozva od ľudí, ktorí sa pozerajú na vaše obrazy, dôležitá?

Na Ukrajine som vystavovala práce vo Ľvove aj Kyjeve. Bola som na sympóziách v Poľsku, Taliansku a na Slovensku. Pracujem, pretože je to moja potreba a neviem si to ani inak predstaviť. Je to taký dialóg, ktorý vediem s prírodou, s ľuďmi. Odozva je pre mňa dôležitá, ale nie rozhodujúca.

Máte nejaký nesplnený sen, ktorý sa týka vašej profesie?

Nájsť odpovede na svoje otázky.