Gbelskí ochotníci chystajú premiéru hry Ľudmilka
Autor
Ochotnícke divadlo Gbelík opäť žije naplno a pred sebou má mimoriadne náročné, no o to krajšie obdobie.
Jeho členovia pod vedením Radoslava Iršu nielenže finišujú s prípravami novej hry, ktorej premiéra poteší divákov už 12. decembra, ale od divadelných scenárov si odbiehajú aj k rôznym remeselníckym prácam. Vlastnými rukami totiž pomáhajú s opravou miestnej kinosály v Gbeloch, ktorá sa už v júni tohto roka stala ich novým kultúrnym stánkom. V rozhovore pre Záhorák Radoslav Irša prezradil, ako sa dá skĺbiť herectvo s rekonštrukciou, na čo sa môžeme v novej hre tešiť a prečo je pre nich poctivá rázovitá záhoráčtina na javisku tou jedinou správnou voľbou.
Divadlo Gbelík chystá pod vašou režisérskou taktovkou na 12. decembra ďalšiu premiéru. O akú hru pôjde a čo s ňou chcete divákom odkázať?
Naša nová divadelná hra bude vianočná a má jednoduchý názov Ľudmilka. Podobne ako u našej predchádzajúce hry Medlen aj Ľudmilka je inšpirovaná skutočnými udalosťami, ktoré sa naozaj stali. Tentoraz sme sa zamerali na tému spojenú s tradíciou vianočných stromov republiky. Príbeh vychádza z reálnej príhody ako trojica mužov na čele s Rudolfom Těsnohlídkom (autorom Líšky Bystroušky) našla 22. decembra 1919 v lese u Bílovic nad Svitavou, neďaleko Brna, malé bábätko. Dievčatko dostalo meno Liduška a jej príbeh odštartoval tradíciu, kedy sa na námestiach po celom Československu začali rozsvecovať vianočné stromčeky, pod ktorými sa vždy konala zbierka pre deti v núdzi. Neskôr túto peknú tradíciu nacisti a po nich ešte neskôr aj komunisti zrušili, ale jej poslanie vianočnej štedrosti a dobrosrdečnosti pretrvalo a v istej forme pretrváva až dodnes. A to je, myslím, aj odkaz pre divákov, pretože ten príbeh je o nezištnej láske, o tradíciách, ale ako v hre uvidíte, aj o odpustení.
Kto stojí za scenárom a réžiou? Je to opäť vaša autorská práca, alebo ste siahli po hotovej predlohe?
Scenár a réžiu Ľudmilky som robil ja, ale samotný príbeh vychádza z knihy Sto let českých Vánoc od autorskej dvojice Petr a Pavlína Kourovi. Hra je vo svojej podstate autorská a fiktívna, ale ten základ je reálny.
Čo môžu diváci od novej hry očakávať? Pôjde skôr o veselohru, drámu, alebo stavíte na recept úspešného Medlena?
Ak by som si mal vybrať medzi veselohrou a drámou, tak sa skôr prikloním k dráme. Ale diváci môžu očakávať najmä vianočnú atmosféru a slušnú dávku dojatia.
Vaše predstavenia sú známe tým, že v nich zaznieva poctivá záhoráčtina. Je pre hercov ťažké prejsť do dialektu, alebo to v nich naopak znie prirodzenejšie než spisovná slovenčina?
Určite je pre nás ako celok záhoráčtina prirodzenejšia. Niekto, kto nás už videl, by mohol namietať, že naša záhoráčtina nie je úplne tradičná alebo vyslovene „poctivá“ v tom historickom slova zmysle. Stále by sa dalo tvrdiť, že môžeme viac uákať a mal by asi pravdu. Vyslovene sa nedržíme nejakého mustru. Naopak, rozprávame po našom, tak ako rozprávajú ľudia dnes okolo nás v každodennom živote. Jazyk aj dialekt sa časom vyvíjajú a myslím, že v tomto ohľade sa dá u nás hovoriť aj o poctivej záhoráčtine. A určite nám sedí a máme ju radi.
Ako na záhorácke nárečie reagujú diváci? Cítiť tam hrdosť na domáci jazyk alebo musíte niekedy riešiť, či „po našom“ porozumejú aj mladší?
Diváci na záhoráčtinu reagujú veľmi pozitívne. Myslím si, že podobne ako my, tak aj oni cítia istú formu hrdej identifikácie so Záhorím. To isté platí aj o tom, keď nejakú hru zasadíme do regiónu. Smejú sa, keď na javisku zaznie známa obec alebo mesto, kde sa dej odohráva a myslím si, že ich hra potom aj viac baví. Hrdosť je určite prítomná. Myslím si, že mladší diváci nám rozumejú. Neraz sme hrali aj pre Základnú školu Gbely a odozva bola výborná. Ešte sme sa nestretli, že by nám niekto vyslovene povedal, že niečomu nerozumie. Dokonca nám rozumeli aj v Liptovskom Mikuláši. Záhoráčtina znie pre Stredoslováka ako čeština a keď našu hru Červené šatky porotcovia prirovnali dokonca k filmy Pelíšky, tak na tom vidno, že aj ten štýl humoru, ktorý súvisí so záhoráckym dialektom, je tak trochu ovplyvnený aj českou alebo moravskou stranou.
Po úspechoch hier ako Vdovobraní, Červené šatky či Medlen: čerpáte námety schválne z regionálnej histórie Záhoria, pretože vám to dáva najväčší zmysel?
Určite áno. Pasuje nám autorská tvorba, pretože nám to dáva istú slobodu pri rozhodovaní a skúšaní. A keď už ide o autorskú tvorbu, snažím sa osobne vychádzať z niečoho lokálneho. Ale nie je to, samozrejme, pravidlo. To mi zasa príde trochu limitujúce. Náš Kocúr v botách bola v podstate adaptácia známej rozprávky, veď už len samotný názov to naznačuje, ale hra je vo svojej podstate čisto autorská. A podstata je v tom, aké rozhodnutia si ako autor zvolím. Do príbehu sú napríklad zahrnuté aj záhorácke legendy alebo skôr postavy, ako sú kopčanské bosorky alebo holíčsky čert. Navyše, téma hry je taktiež tak trochu provokatívne slovenská. Ale to tu nebudem prezrádzať alebo skôr menovať, aby sa náhodou niekto neurazil. Potom to len pretvoríme tak, ako nám pasuje a celý dej zasadíme, či už do Gbiel alebo do regiónu všeobecne.
Ochotnícke divadlo sa robí po práci a na úkor voľného času. Čo vás poháňa vpred?
Určite najmä skutočnosť, že nás to veľmi baví. Že to, čo tvoríme, je dobré. Že máme krásnu odozvu od divákov a podporovateľov, že máme z toho radosť a že sme dobrý kolektív.
Kde všade si vás budú môcť fanúšikovia pozrieť po decembrovej premiére a čo by ste odkázali čitateľom týždenníka Záhorák, ktorí váhajú, či prísť do hľadiska?
My by sme boli najradšej, keby by si nás prišlo čo najviac ľudí pozrieť priamo do gbelského kina, kde máme svoje zázemie. Vďaka grantu z TTSK a z Fondu na rozvoj Trnavského kraja sa nám podarilo zrekonštruovať kinosálu, nainštalovať nové divadelné svetlá aj zvuk, takže aj naše divadelné hry dostávajú oveľa lepšiu podobu. A toto všetko sme určite preniesli aj do našej novej divadelnej hry Ľudmilka. Takže cezpoľných fanúšikov určite pozývam sledovať našu facebookovú stránku, kde budeme pridávať informácie o ďalších predstaveniach. Nuž a keď budeme vyslovene pozvaní, tak to nejak vymyslíme a zahráme, kde nás budú chcieť vidieť.
Ako ste už spomenuli, členovia divadla sa zapájajú aj do opráv a obnovy miestnej kinosály. V akom stave bola predtým a čo všetko ste v nej vlastnoručne či v spolupráci s mestom prerobili?
Ešte rok a pol dozadu bola kinosála nepoužiteľná. Kvôli zatekaniu vody cez strechu až do kinosály bol interiér ponechaný svojmu osudu. Strecha bola ešte dávnejšie opravená, ale vnútorné priestory zostávali v zdevastovanom stave, nedalo sa v nich fungovať. Aj preto nás veľmi teší, že nové vedenie mesta nám na našu výzvu s tým niečo urobiť vyšlo v ústrety. Zjednodušene povedané – dali nám kľúče od budovy a povedali: skúste, či to pôjde. A ono to vďaka Trnavskému samosprávnemu kraju a neuveriteľne zapáleným ochotníkom naozaj aj išlo. O rok neskôr sme už kinosálu otvárali. Riešili sme kúrenie, nový kotol, nové obklady, prepadnutý strop, maľovanie, ošatenie javiska, spomínané svetlá aj zvuk. Veľakrát nám pomáhali ochotní ľudia, firmy aj jednotlivci. Bolo by na dlho ich všetkých vymenovať, ale je to aj ich zásluha, že to dnes funguje a stále napreduje. Napríklad nedávno sme menili na chodbe veľké okná, takže práce ďalej pokračujú. Budovu kina dnes považujeme za náš kultúrny stánok a sme z toho nadšení.
Chystáte v kinosále aj iné kultúrne podujatia pre obyvateľov mesta a blízkeho okolia?
Okrem skúšania a divadelných predstavení chceme určite oživiť aj filmové premietania. Na tento účel momentálne riešime plátno, ktoré sa bude dať navíjať, aby javisko ostalo variabilné pre potreby divadla aj pre účely kina. Taktiež v kinosále občas organizujeme veľmi obľúbené zábavno-vedomostné kvízy a počas adventu tu spolu s mestom Gbely plánujeme detské divadlo ako súčasť programu Adventnej dedinky. Kinosálu má v pláne využívať aj miestna základná umelecká škola pre svoje koncerty a podujatia. Takže sa teším, že tento priestor bude mať čo najširšie kultúrne využitie.
Foto: archív OD Gbelík































