Majsterky zo Sološnice žali celoslovenské ocenenia
Autor
Sološnickí divadelníci sú dôkazom, že aj amatérske divadlo dokáže prevalcovať emóciami celé Slovensko. Ich súbor spája takmer 40 ľudí, ktorí majú na konte 11 úspešných autorských inscenácií vychádzajúcich z miestnej histórie a písaných v záhoráčtine. Ich posledný divadelný klenot Majsterky, ktorý reprízovali 6. novembra doma v Sološnici a o deň neskôr v Zelenči, zožal obrovské úspechy na celoštátnych prehliadkach a vypredával sály nielen na Záhorí, ale aj na prestížnej bratislavskej scéne. Sološnícki divadelníci však nežijú len javiskovým umením, pre svoju komunitu pravidelne pripravujú aj originálne spoločenské podujatia. Viac nám už v rozhovore prezradila režisérka súboru Sára Zetocha Čermáková.
Fungujete ako skvelá multigeneračná partia a vo svojej tvorbe sa radi vraciate k regionálnym príbehom. Podľa čoho si vyberáte témy pre vaše hry?
Naše témy si nás často nájdu samy. Väčšinou vychádzame z miestnej histórie, obecných kroník, starých fotografií, spomienok pamätníkov alebo príbehov, ktoré sa v Sološnici odovzdávajú z generácie na generáciu. Zaujímajú nás udalosti a osudy obyčajných ľudí, ktoré možno na prvý pohľad nepôsobia historicky významne, ale pre našu obec a jej obyvateľov znamenali veľa. Doteraz sme vytvorili 11 autorských inscenácií a snažíme sa, aby každá z nich priniesla na javisko inú kapitolu zo života Sološnice. Či už to bola vojnová história, karanténa, emigrácia, príbehy miestnych žien alebo práve ženská hádzaná. Veľkou výhodou je, že hráme v záhoráckom nárečí, ktoré našim príbehom dodáva autenticitu a divákom často aj dôvod na úsmev či spomienky.
Váš súbor sa za tie roky už poriadne rozrástol…
Dnes nás je takmer štyridsať, od najmenších detí až po 70+. A nie sú to len herci. Máme medzi sebou ľudí, ktorí sa starajú o techniku, organizáciu či propagáciu. Každý má svoje miesto a každý prispieva tým, čo vie. Keď sa obzrieme späť, najviac nás teší, že sme sa z malej skupiny nadšencov vypracovali na stabilný kolektív, ktorý dokáže nielen tvoriť vlastné predstavenia, ale aj organizovať kultúrne podujatia a spájať ľudí. A možno ešte dôležitejšie je, že nás to baví a stále máme chuť vymýšľať nové veci.
Vaša inscenácia Majsterky, ktorá mapuje legendárnu éru ženskej hádzanej v Sološnici, vyvolala doslova ošiaľ. S hrou ste získali Zlaté pásmo na celoštátnej súťaži Belopotockého Mikuláš a cenu Prekvapenie na vrcholnom festivale Scénická žatva 2026. Čakali ste vôbec, že tento lokálny príbeh zožne obrovský celoslovenský úspech?
Vôbec nie. Keď pripravujete predstavenie o príbehu z vlastnej obce, v prvom rade myslíte na svojich ľudí, na pamätníkov, ktorí si dané obdobie prežili, a na to, aby sme ich spomienky dokázali dôstojne preniesť na javisko. Určite sme dúfali, že sa hra bude páčiť, ale že sa dostane až na takéto významné divadelné podujatia a osloví divákov naprieč Slovenskom, to sme si na začiatku ani nevedeli predstaviť (v kútiku duše sme však dúfali, že sa toto predstavenie zapáči aj odborníkom z divadelnej obce).
O to viac nás teší, že Majsterky dokázali zaujať aj ľudí, ktorí o Sološnici či jej hádzanárskej histórii predtým vôbec nepočuli. Zlaté pásmo na Belopotockého Mikuláši bolo pre nás obrovským povzbudením a ocenenie Prekvapenie Scénickej žatvy 2026 v Martine bolo naozaj krásnou bodkou za touto cestou. Už samotná účasť na Scénickej žatve, ktorá je vrcholným podujatím neprofesionálneho divadla na Slovensku, bola pre nás veľkým zážitkom. Možno práve v tom je čaro našich inscenácií. Hoci vychádzajú z veľmi konkrétnych miestnych príbehov, v skutočnosti hovoria o veciach, ktoré sú blízke každému z nás. O priateľstve, spolupatričnosti, odhodlaní, radosti aj o tom, ako sa mení život, ale spomienky zostávajú. A zrejme práve preto si v nich dokážu nájsť niečo svoje aj diváci z úplne iných miest.
Odborná kritika na Majsterkách vyzdvihuje obrovskú autenticitu. Hra však nie je len o športových tabuľkách, ale najmä o emóciách a priateľstve. Ako sa vám podarilo oživiť spomienky pamätníkov a pretaviť ich do divadelnej podoby?
Majsterky vznikali najmä vďaka ľuďom, ktorí slávnu hádzanársku éru v Sološnici sami zažili. Nechceli sme však vytvoriť športovú kroniku, dokumentárny prehľad výsledkov a úspechov, ani znázorniť konkrétne postavy, či situácie. Zaujímalo nás, čo sa skrývalo za nimi. Aké boli tie ženy, čo ich spájalo, ako spolu trávili čas, čo všetko museli zvládnuť a aké miesto mala hádzaná v ich každodennom živote.
Rozprávali sme sa s bývalými hráčkami, zbierali spomienky, fotografie a príbehy. Veľmi dôležité boli práve stretnutia s pamätníčkami, ktoré nám pomohli pochopiť atmosféru tej doby. Táto príprava bola veľmi pekná, niesla sa v duchu milých spomínaní. A práve tieto drobnosti, ktoré sme sa dozvedeli počas rozprávaní, viedli k vytvoreniu niektorých najsilnejších momentov.
Scenár napísal Adrián Kovár, s ktorým sa nám spoločne podarilo poskladať jednotlivé spomienky do príbehu, ktorý nie je iba o hádzanej, ale najmä o ľuďoch. O generácii žien, ktoré mali spoločný cieľ, držali spolu a vytvorili niečo, na čo sa v Sološnici dodnes spomína.
Zaujímavé je, že aj po predstaveniach za nami chodia diváci a rozprávajú nám svoje vlastné príbehy. Niekto si spomenie na spoluhráčku, iný na mamu, babku či kamarátku, ktorá tiež hrávala hádzanú. A to je pre nás asi najväčšia odmena. Keď divadlo neskončí poslednou klaňačkou, ale pokračuje ešte dlho v rozhovoroch.
S Majsterkami aktívne hosťujete a vypredávate kultúrne domy nielen v obciach. Aké to je pre neprofesionálny súbor hrať napr. v známom bratislavskom Divadle Astorka Korzo ’90?
Každé pozvanie na hosťovanie nás veľmi teší. Pre ochotnícky súbor je krásne, keď sa jeho práca dostane aj za hranice vlastnej obce. O to viac, keď hráme pred divákmi, ktorí nás dovtedy nepoznali, a napriek tomu si k nášmu príbehu nájdu cestu. Zahrať si v Divadle Astorka Korzo ’90 bol pre nás určite výnimočný zážitok. Je to domov profesionálnych hercov, a zrazu sme tam stáli na javisku my – partia ochotníkov zo Sološnice. Samozrejme, cítili sme rešpekt, ale predovšetkým obrovskú radosť. Bolo príjemné zažiť profesionálne divadelné zázemie a zároveň si uvedomiť, že aj príbeh z malej záhoráckej obce dokáže osloviť publikum na veľkej bratislavskej scéne. Veľmi sa tešíme, že sa tam 29. novembra s hrou Majsterky opäť vraciame…
V Sološnici organizujete aj rôzne kultúrne a spoločenské podujatia. Na čo sa môžu vaši priaznivci tešiť najbližšie?
Začínali sme s chuťou robiť divadlo. Dnes máme pocit, že sa nám podarilo vytvoriť niečo oveľa väčšie – komunitu ľudí, ktorí spolu tvoria, organizujú, zabávajú sa a do obce prinášajú život. Postupne sme totiž zistili, že naša chuť tvoriť sa nemusí končiť poslednou klaňačkou. Niekoľko rokov sme organizovali Festival na 4 sudoch, ktorý prinášal do Sološnice rôzne podoby kultúry a stretávali sa na ňom ľudia všetkých generácií. V posledných dvoch rokoch sme naň nadviazali sériou kultúrnych podujatí Leto za oponou. Tie sa konajú na terase za kultúrnym domom, ktorú sme vlastnými silami a aj vďaka sponzorom svojpomocne zrekonštruovali. Vznikol tak príjemný priestor, kde sa počas leta stretávame pri kultúre, hudbe, diskusiách a spoločných zážitkoch.
V tomto roku sme boli tiež spoluorganizátormi tradičného Krumpolového dňa a za sebou máme veľa ďalších menších aj väčších kultúrnych aktivít. Radi pripravujeme aj podujatia, pri ktorých sa ľudia môžu stretnúť, zabaviť a na chvíľu vypnúť od každodenných povinností.
Najbližšie nás čaká Martinská zábava s DJom, ktorej každý rok dávame inú tematickú podobu, aby bola pre návštevníkov niečím nová a zaujímavá. Tento rok sa uskutoční 14. novembra a jej témou bude olympiáda. Myslíme si, že práve toto je jedna z najkrajších vecí, ktoré sa nám podarilo vybudovať. Nie sme len skupina ľudí, ktorí sa stretnú na skúške pred predstavením a potom sa rozídu domov. Sme partia, ktorá chce robiť veci pre ostatných, zapájať ľudí, vytvárať príležitosti na stretávanie a dokazovať, že aj v menšej obci môže vznikať kvalitný a pestrý kultúrny život. A keď sa nám podarí pritiahnuť k tomu ďalších ľudí, máme z toho možno ešte väčšiu radosť než z potlesku po predstavení…
Foto: Sára Zetocha Čermáková, záber z hry
archív Sološnícki divadelníci































