Peter Hlad: Psychicky silným sa človek nestane za noc

Seničan Peter Hladík, známy predovšetkým mladšej generácii pod umeleckým menom Peter Hlad, patrí k najvýraznejším a najoriginálnejším zjavom súčasnej nezávislej kultúrnej scény na Slovensku. Výtvarník, vizionár, spisovateľ a nekompromisný dobrodruh, ktorého verejnosť pozná aj vďaka projektu Pure Aspirin, si zvolil cestu absolútnej vnútornej slobody. Odmietol diktát bežnej konvencie, hypoték a stereotypného mestského kolobehu, aby premenil samotné bytie na živé umenie. Tisíce ľudí na sociálnych sieťach fascinovane sledujú jeho radikálne životné experimenty – či už ide o prežívanie v extrémnych podmienkach opustenej Vily Marina v Poľsku, zimné noci strávené na poľovníckych posedoch, alebo hľadanie odpovedí v hlbokom tichu prírody. Peter dokazuje, že umenie nevzniká v sterilnom ateliéri, ale v tesnom kontakte s diskomfortom a surovou realitou…

V otvorenom rozhovore pre Záhorák nám prezradil, kde sa v ňom berie odvaha vykročiť do neznáma, ako zvláda stratu súkromia pod drobnohľadom tisícov internetových fanúšikov a čo pre neho dnes vlastne znamená návrat domov na Záhorie.

Pochádzate zo Senice, no vnímajú vás skôr ako nomáda či mestského beatnika súčasnosti. Čo pre vás znamená návrat na Záhorie – je to bezpečný prístav alebo spomienka, z ktorej treba občas utiecť?

Záhorie je môj rodný kraj, ktorý často opúšťam, ale rád sa do neho vraciam. Snažím sa budovať domov v sebe, nech môžem bývať hocikde inde. Viem, že v Senici mám rodinu a pár ľudí, ktorých vždy rád uvidím, čiže vracať sa naspäť je pre mňa bezpečný prístav, do ktorého sem-tam

zateká.

Nedávno ste sa v Záhorskej knižnici v Senici absolvovali besedu pod názovom Stopom až na koniec sveta. Kedy si človek povie, že mu nestačí bezpečný domov a vykročí na cestu do neznáma, keď nevie, ani kde bude napríklad  spať?

Na spomínanú besedu som sa veľmi tešil a naozaj som si ju užil. Môj zosnulý dedko bol totiž v deväťdesiatych rokoch riaditeľom senickej knižnice, takže bolo pre mňa cťou, že som sa v nej mohol prezentovať. Ja som sa celkom dobrovoľne rozhodol žiť v nekomforte, pretože ten ma ako človeka posúva ďalej. Robí ma silnejším, trpezlivejším a odvážnejším. Najkrajšie momenty a zocelenie mi vždy nastali po dlhodobom trápení. Je mi jasné, že tak, ako teraz žijem, sa nedá žiť donekonečna, no veľa ľudí zomiera už po tridsiatke, hoci ich pochovajú až po sedemdesiatke…  Ja chcem žiť, nie prežívať.

Stopovanie je o absolútnom odovzdaní sa do rúk cudzích ľudí. Akú najdôležitejšiu lekciu o ľudskej povahe ste dostali od šoférov, ktorí vám zastavili na opustených cestách?

Počas mojich ciest som sa dozvedel, že všetci majú tie isté problémy, pričom je celkom jedno, akej je človek viery, farby, či ako je bohatý. Jednoducho, všetkých rozčuľuje prakticky to isté. To, čo nás ľudí trápi, sú tie isté starosti, ktoré už zažili  miliardy ľudí.

Na sociálnych sieťach ste zaujali životom v extrémnejších podmienkach. Je fyzický diskomfort nutnou palivovou zložkou pre vašu umeleckú tvorbu alebo je to len hľadanie odpovedí na vlastné ticho?

Žiť na ulici nie sú extrémne podmienky, tie zažívajú vojaci v špeciálnych výcvikoch. Ja to vnímam ako diskomfort, na ktorý sa dá zvyknúť. Keď chce človek vonku prežiť, tak sa musí prekonávať a posúvať vlastné hranice. Samozrejme, v mojej tvorbe čerpám zo svojich zážitkov,  čo ide ruka v ruke s tým, ako žijem.

Keď človek žije na nejakom odľahlom mieste sám, hranica medzi genialitou, tvorivým pretlakom a šialenstvom môže byť veľmi tenká. Mali ste niekedy strach z toho, kam by vás takáto izolácia mohla posunúť?

Posunúť ma to môže len vpred. Neviem, či je to genialita alebo šialenstvo. Povedzme si na rovinu, som len 29-ročný chlap, ktorý si len kreslí a píše o živote na ulici, na ktorej žije a občas cestuje. Z racionálneho hľadiska mi to pripadá ako totálne zlyhanie. Ja však vnútorne cítim, že práve toto je moja cesta a počúvať rady od ľudí, ktorí vysedávajú doma za pecou a naposledy vycestovali maximálne tak na balkón, sa mi zdá úbohé. Mám hladné oči, milujem umenie a tvorbu obecne a nezáleží mi na tom, v akom som prostredí.

Mnohí ľudia váš životný štýl obdivujú, ale sami by naň nenašli odvahu. Myslíte si, že hľadanie slobody v diskomforte je cesta pre každého alebo na to človek musí mať špecifickú psychickú výbavu?

Keď som vyrastal, tak som bol asi najviac ustráchaným deckom na sídlisku. Stále sa cítim slabý a svoju silu som začal objavovať fakt len nedávno. Keď som ja dokázal dostať sa stopom hocikam a prespať na všemožných miestach,  tak to dokáže každý. Najprv treba začať postupne, a hlavne kontinuálne. Psychicky silným sa človek nestane za noc, tak ako sa nestanete za pár dní kulturistom.

Ste výtvarník, spisovateľ a tvorca videí. Ktoré z týchto médií je pre vás najúprimnejšie, keď chcete zo seba dostať pretlak myšlienok?

Všetko je to prepojené. Kreslím od troch rokov, denník som si začal písať už v štrnástich a videotvorbe sa venujem už piaty rok. Umenie, písanie či video je moja terapia s jazykom, ktorým hovorím.

Na internete pôsobíte veľmi surovo a bez filtrov. Stáva sa vám niekedy, že si na sociálnych sieťach predsa len nasadzujete masku, aby ste ochránili svoje skutočné vnútro pred svetom?

Som Záhorák a v hovorovej reči rozprávam záhorácky, no píšem a videá tvorím v slovenčine. Ráta sa toto ako maska? Ľudia vás často vnímajú ako novodobého filozofa či mentora. Cítite zodpovednosť za to, ako vaše názory môžu ovplyvňovať mladých ľudí, ktorí vás sledujú?

Zo začiatku som absolútne nevnímal nejakú „slávu“ či zodpovednosť. Keď som sa však vrátil z Poľska na Slovensko, začal som na sebe cítiť pohľady ľudí. Veľa z nich si so mnou chcelo spravilo fotku, či sa iba tak porozprávať. Stále sa mi tomu ťažko verí a jasne, že cítim z toho určitú zodpovednosť.

Hovorí sa, že človek musí odísť ďaleko, aby pochopil, čo má doma. Keď sa vraciate do Senice, vidíte toto mesto a ľudí v ňom inak, než keď ste z neho odchádzali?

V Senici som už veľa ľudí stratil a po každej ceste vidím, že v tomto meste sa zastavil čas, čo nemyslím ako urážku. Som rád, že niektoré veci sa nemenia, pretože život je extrémne nestabilný a prchavý.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom zo Senice a okolia, ktorí vnímajú vlastné snahy o niečo netradičné cez sito malomestského skepticizmu?

Nenechajte sa zastrašiť, strach nám častokrát ukazuje kadiaľ treba ísť. A pokiaľ máte rodičov a starých rodičov, tak im zavolajte a povedzte, že ich máte radi. Ja by som rád pozdravil svoju babku do Senice a babku s dedkom do Štefanova. Ahoj!

Foto: archív PH