Z lesov Malých Karpát za Vulkanickou korunou sveta
Jablonica je obcou pevne spätou s prírodou Malých Karpát. Málokto by však v nej hľadal muža, ktorý má na dosah svetový horolezecký unikát. Libor Dohnálek (48) spolu so svojím parťákom z Liptova Stanislavom Mikšovským dobýva najvyššie sopky sveta – Volcanic Seven Summits. V nohách už majú šesť úspešných expedícií vrátane mexického Pico de Orizaba či gigantického čílskeho Ojos del Salado. Pred nimi stojí už len posledná méta: Mount Sidley v Antarktíde. Ak sa im podarí zdolať aj ten, zapíšu sa do histórie ako prví Slováci, ktorí pokorili Vulkanickú korunu sveta – projekt zahŕňajúci zdolanie najvyšších sopiek siedmich kontinentov našej planéty.
Ako sa človek spod Malých Karpát dostane k zdolávaniu najvyšších sopiek sveta?
Všetko to pramení z mojej hlbokej nadväznosti na prírodu, ktorú nosím v srdci odmalička a neskôr som ju spečatil aj lesníckym vzdelaním. Ako konateľ Mestských lesov v Brezovej pod Bradlom som v lese takmer každý deň. Môj skutočný zápal pre hory sa zrodil na strednej škole, keď sme ako študenti chodili vysádzať stromčeky do strmých svahov. Práve pri tej ťažkej práci v teréne, obklopený čistou krajinou, sa vo mne niečo zlomilo a zrodila sa táto vášeň.
Aké teda boli vaše horolezecké a cestovateľské začiatky?
Začínal som klasickou turistikou v Tatrách a po Európe. Zlomovým bol rok 2017 a výstup na Kilimandžáro. Tam som si prvýkrát vyskúšal, čo s telom robí výšková choroba, nedostatok kyslíka a obrovská fyzická námaha. Kilimandžáro je z pohľadu horolezca tak trochu netypický kopec – je to komerčná „masovka“. Človek tam však rýchlo pochopí ten rozdiel: na Kilimandžáre je za vami stále nejaké zázemie a možnosť záchrany. Na iných svetových sopkách však žiadna horská služba nie je. Ste tam odkázaný iba sám na seba a svojho parťáka.
Váš lezecký partner spomínal, že projekt sopečnej koruny vyplynul v r. 2022 tak trochu z náhody…
Je to tak. Pôvodne sme mali namierené na Elbrus, ale situácia v Rusku nám plány preškrtala. Hľadali sme alternatívu a narazili na iránsky Damavand. Na výpravy síce zvyčajne chodíme ako stabilná partia 6-7 chalanov, ale Antarktídu už dnes riešime iba my dvaja Postupne totiž zistíte, že každému z partie na takýto extrém niečo chýba – či už čas, financie, alebo rodinné zázemie.
So Stanom Mikšovským tvoríte zohranú dvojicu. On policajt z Liptova, vy lesník zo Záhoria. Musíte mať k sebe absolútnu dôveru.
Väčšinu tých najťažších kopcov sme zdolali spoločne. Sme na seba naviazaní výkonnostne, a najmä povahovo. Keď som niekde vo výške uviazaný na lane a ide do tuhého, viem, že chcem mať na druhom konci práve Stana. Rozumieme si aj bez slov.
Bežní ľudia poznajú skôr klasickú Korunu sveta (Seven Summits), vy sa však zameriavate na sopky. V čom je lezenie na obrie vulkány iné?
Rozdiel je markantný najmä v charaktere terénu a logistike. Klasická Koruna sveta je o tradičnom horolezectve, extrémne vysokých nadmorských výškach a náročnom lezení v skalných a ľadových stenách. Sopky sú špecifické tým, že ide primárne o obrovské masívy, kde je kľúčový dlhý pohyb po ľadovcoch. Hoci tu človek rieši menej čistého skalného lezenia na strmých stenách, o to drsnejšie sú podmienky. Vulkány sú často úplne izolované solitéry v krajine. To znamená, že sú vystavené brutálnemu vetru a extrémnym výkyvom počasia. Navyše, pohybujete sa v prostredí plnom sutiny, ľadovcových trhlín a často aj toxických sopečných plynov.
Máte za sebou šesť zo siedmich vrcholov – od čilského Ojos del Salado, cez mexický Pico de Orizaba, až po Mount Giluwe na Papue-Novej Guinei. Ktorý z nich vám dal najviac zabrať?
Čo sa týka terénu, najtvrdšie bolo Mexiko. Pico de Orizaba. Bol náročný najmä v tom, že sme stúpali po tiahlom ľadovci s dĺžkou cez 2 km a so sklonom až 60 stupňov. Podobné to bolo aj v Čile, kde nás potrápili ostré ľadové útvary, tzv. kajúcnici. Fyzicky to však bol jednoznačne najvyšší vulkán sveta Ojos del Salado na hraniciach Čile a Argentíny (6900 m). Tá extrémna výška, brutálny mráz a nekonečná rozloha vás neskutočne vyčerpajú. Prechádzate cez púšť Atacama, čo je najsuchšie miesto na svete. Z toho suchého vzduchu mi krvácal nos ešte dva týždne po návrate domov. Na vrchol vyrážame zvyčajne medzi polnocou a 2. h ráno, aby sme boli hore na východ slnka. Je to zhruba 7-8 hodín, niekedy aj 12 hodín monotónneho pohybu – krok, nádych, výdych. Po každých 20 krokoch musíte na 20-30 sekúnd zastať, predýchať to a až potom idete ďalej. Na druhej strane, logisticky a kultúrne bol najväčší bizár Mount Giluwe v Papue-Novej Guinei, kde mašírujete cez divoký dažďový prales sprevádzaní indiánmi. Náš fotograf Barny odtiaľ priniesol úžasné zábery, ktoré spojil a vytvoril film, ktorý bude v októbri premietnutý na festivale horských filmov v Poprade.
Zažili ste na niektorej expedícií chvíle, kedy vám nebolo všetko jedno?
Na najvyššej sopke Ázie, Damávande v Iráne, sme narazili na silné sírne výduchy (fumaroly). Tieto jedovaté plyny nám spôsobovali obrovské ťažkosti s dýchaním a vtedy človeku naozaj nie je všetko jedno. Rovnako nevyspytateľná bola z hľadiska bezpečnosti aj Papua-Nová Guinea.
Váš projekt ste sa rozhodli venovať pamiatke tatranského vodcu Petra Šperku. Prečo?
Peter Šperka bol obrovská osobnosť slovenského horolezectva a horskej záchrany. V r. 2013 spolu s ďalšími horolezcami tragicky zahynul pod pakistanskou horou Nanga Parbat. Bol to človek, ktorý horami žil a neustále pomáhal druhým. Tým, že náš projekt venujeme jeho pamiatke, chceme svetu pripomenúť, že na jeho odkaz a obrovskú tragédiu pod Nanga Parbatom by sa nikdy nemalo zabudnúť. Je to náš prejav hlbokej úcty k človeku, ktorý horám obetoval všetko.
Pred vami stojí posledná výzva: Mount Sidley v Antarktíde. Ide zároveň o logisticky aj finančne najnáročnejší vrchol. Ako vyzerá príprava na takúto expedíciu?
Mount Sidley je pre nás alfou a omegou celého projektu. Výška niečo cez 4200 m síce neznie až tak hrozivo, ale táto sopka leží uprostred ničoho na najchladnejšom kontinente Zeme. Dostať sa do Antarktídy nie je vôbec jednoduché. Výstup na túto sopku organizuje len jedna americká spoločnosť, aj to iba raz za rok pre obmedzenú skupinu 8 ľudí z celého sveta. Pre tento rok vybrali práve nás, dvoch Slovákov. Príprava je nesmierne náročná, najmä finančne. Len logistika a transport na miesto vyjdú na cca 70-tisíc USD na osobu. Aktuálne preto zháňame sponzorov a spustili sme aj crowdfundingovú kampaň na portáli Donio. Ak všetko pôjde podľa plánu, na prelome rokov 2026 a 2027 by sme chceli stáť na vrchole.
Skompletizovať Volcanic Seven Summits sa na celom svete zatiaľ podarilo len asi 60 ľuďom. Čo by pre vás tento zápis znamenal?
Bolo by to zadosťučinenie za tie roky driny, odriekania a prebdených nocí pri plánovaní. My to však nerobíme pre slávu, ani preto, aby sme si honosili ego v historických tabuľkách. Sme v podstate dvaja amatérski výškoví horolezci. Pre nás je najdôležitejšie ukázať, že aj obyčajní chalani z malých slovenských pomerov si dokážu pevnou vôľou splniť aj tie najbláznivejšie sny.
Čo vám osobne tento svet sopiek a cestovania dáva do bežného života?
Hlbšie pochopenie podstaty života. Človek sa naučí ku všetkému pristupovať s pokorou a maximálnou zodpovednosťou – nielen k sebe samému, ale aj k ľuďom okolo seba. Neustále ma láka nepoznané, mám hlboký vzťah k prírode a baví ma spoznávanie nových krajín. Vždy si to chcem na cestách prejsť a užiť naplno. Prináša mi to tiež nesmierne zaujímavé kontakty s ľuďmi podobného ducha, ktorých spája spoločná vášeň. Človek na cestách zistí, že ľudia nikde nie sú v jadre zlí a riešia úplne rovnaké problémy ako my.
Keď sa po tých cestách vraciate domov, ako sa pozeráte na naše Malé Karpaty?
Naše malokarpatské lesy by som nevymenil za nič na svete. Svetové veľhory vám dajú obrovský adrenalín a otestujú vašu pokoru pred prírodou, ale domov je len jeden. Keď sa vrátim z expedície, kde celé týždne vidím len ľad, čierne skaly a dusivú síru, neexistuje lepší balzam na dušu ako vôňa našich lesov a pohľad na zelené stromy. Hory vo svete ma učia prežiť, ale tie naše ma učia žiť a čerpať novú energiu na ďalšie cesty…
Foto: archív LD
