Beseda Michaely Králikovej v Záhorskej knižnici

Mnohí Záhoráci ju dodnes vnímajú za svoju. Hoci pochádza z Trenčína a jej kroky momentálne vedú iným smerom, v Malackách zanechala nezmazateľnú stopu ako zakladateľka ikonickej kaviarne a manufaktúry Králiková Cafe & Cakes. Širšia slovenská verejnosť ju spoznala vďaka finále kulinárskej šou MasterChef, no dnes Michaela Králiková namiesto sladkých koláčov ponúka niečo oveľa hlbšie – liek pre ľudskú dušu.

 Po náročných životných obratiach a osobnej skúsenosti s prevenciou rakoviny prsníka pretavila svoju zraniteľnosť do obrovskej sily. Prostredníctvom svojich kníh a mimoriadne úspešného podcastu Liečivé dnes otvára témy, o ktorých sa v spoločnosti často mlčí. Na Záhorie sa už onedlho vráti, aby svoje inšpiratívne myšlienky zdieľala osobne. V rámci podujatia Liečivé bude diskutovať so svojimi čitateľmi vo štvrtok 24. septembra v Záhorskej knižnici v Senici.

V nasledujúcom rozhovore nám   prezradila, ako s odstupom času spomína na malackú éru, v čom sú podľa nej Záhoráci výnimoční a kde dnes hľadá silu na liečenie seba aj druhých.

Záhorie zohralo vo vašom živote veľkú rolu. Ako s odstupom času spomínate na roky strávené v Malackách?

Na obdobie v Malackách spomínam s obrovskou vďakou a úctou. Bola to pre mňa nesmierne intenzívna škola života aj podnikania. Kaviareň a manufaktúra neboli len o káve a koláčoch, bolo to miesto stretnutí, príbehov a komunity. Hoci to bola tvrdá práca, vytvorili sme tam niečo poctivé, čo malo svoju dušu a občas mi to veru chýba.

Hovorí sa, že Záhoráci sú špecifická nátura. Našli ste si medzi nimi priateľstvá, ktoré pretrvali dodnes?

Záhoráci sú úžasne priami a na nič sa nehrajú. Získať si ich dôveru chvíľu trvá, no keď vás prijmú, je to priateľstvo na celý život. Našla som si tam blízkych ľudí, s ktorými som v kontakte dodnes. Sú pre mňa dôkazom, že poctivosť a ľudskosť spájajú navždy.

Keď sa povie „Záhorie“, aká prvá vôňa, chuť alebo konkrétne miesto sa vám vybaví v mysli?

Okamžite sa mi vybaví vôňa lesa pri ktorom sme bývali a vyhriatej zeme v borovicových lesoch počas teplého dňa. A z chutí jednoznačne poctivý domáci lekvár a vôňa čerstvo upraženej kávy, ktorá sa niesla našou kávou.

Hoci vás pandémia a životné zmeny prinútili gastro segment v Malackách opustiť, neplánujete sa na Záhorie niekedy vrátiť – či už pracovne, alebo len tak za oddychom do tunajších borovicových lesov?

Gastro kapitola v Malackách sa síce uzavrela kvôli rozvodu aj Covid-u, no Záhorie z môjho srdca neodišlo. Do tunajších borovicových lesov sa veľmi rada vraciam načerpať energiu a vypnúť hlavu. A čo sa týka práce, človek nikdy nemá hovoriť nikdy, život prináša rôzne prekvapenia.

Dnes liečite ľudské duše prostredníctvom svojho úspešného podcastu. Čo bolo tým hlavným spúšťačom, kedy ste si povedali, že chcete hovoriť verejne a bez tabu o ťažkých témach, rozvode či zdraví?

Hlavným spúšťačom bolo uvedomenie, že pod povrchom „dokonalých“ životov prežívame mnohí podobné trápenia, o ktorých sa mlčí. Keď som si sama prešla náročnými životnými skúškami, pochopila som, akú obrovskú úľavu prináša, keď niekto pomenuje veci pravými menami a cíti sa menej sám. Rozhodla som sa otvoriť témy duševného zdravia a prevencie bez príkras, pretože tabuizovanie nikomu nepomáha.

Stali ste sa hlasom žien prechádzajúcich prevenciou či liečbou rakoviny prsníka, pričom sama otvorene zdieľate svoj príbeh. Kde beriete silu transformovať vlastnú bolesť do pomoci a nádeje pre druhých?

Tá sila neprichádza zo dňa na deň. Keď prejdete vlastnou bolesťou a spracujete ju, zistíte, že vaše skúsenosti môžu byť pre niekoho druhého svetlom na konci tunela. Pocit, že môj príbeh alebo otvorenosť pomôže hoci len jednej žene, aby išla na preventívnu prehliadku alebo požiadala o pomoc, mi dáva obrovský zmysel.

Vo vašej tvorbe často rezonuje myšlienka „zranení ľudia zraňujú, ale vyliečení liečia“. Čo je pre vás osobne v bežnom dni najviac liečivé?

V bežnom dni sú to úplné drobnosti  a pre niekoho bežné veci – prechádzka s manželom a deťmi, ticho v prírode, hlboký a úprimný rozhovor bez masiek, pobyt na čerstvom vzduchu, no najmä schopnosť spomaliť a byť prítomná pre seba a svojich blízkych.

Vo štvrtok 24. septembra o 16:30 h sa stretnete so svojimi čitateľmi v Záhorskej knižnici. Bude táto beseda viac o knihách alebo skôr o hlbokých rozhovoroch zo života?

Návštevníci sa môžu tešiť na veľmi otvorený, ľudský a autentický večer. Bude to, samozrejme, aj o knihách, no predovšetkým o živote – o tom, ako zvládať náročné obdobia, ako nájsť vnútornú silu a aké dôležité je starať sa o svoje duševné aj fyzické zdravie. Chcela by som, aby účastníci besedy odchádzali domov s pocitom ľahkosti, nádeje a s vedomím, že na svoje bolesť či starosti nie sú sami. Že je v poriadku nebyť vždy v pohode a že starostlivosť o seba nie je sebectvo, ale nutnosť.

Čo by ste na záver odkázali svojim čitateľom, ktorí vás už roky na vašej životnej ceste verne sledujú?

Ďakujem vám z celého srdca za vašu priazeň, ktorú mi už roky prejavujete. Veľmi si vážim, že ma sprevádzate na mojej ceste, nech už je akákoľvek. Prajem vám veľa zdravia, vnútorného pokoja a teším sa na naše osobné stretnutie v Senici!