Autorka projektu Vitrína výtvarného umenia v Skalici: Láska k umeniu je láska na celý život

Podpredsedníčka Klubu výtvarníkov v Skalici Kamila Učníková je predovšetkým maliarka, ale rada pracuje aj s keramickou hlinou a jej najobľúbenejšou témou je príroda. V rozhovore pre Záhorák prezradila aké boli jej začiatky, ale aj to, kam ju manžel odvezie, keď sa jej nedarí…

Kto vo vás objavil výtvarný talent ?

K výtvarným aktivitám ma viedli učitelia na základnej škole Rada spomínam na pani učiteľku Ondírkovú, ktorá posielala moje kresby do detských súťaží. Keď som prešla na druhý stupeň, tak si ma vzal pod krídla pán učiteľ Štefan Janičák, ktorý viedol výtvarný krúžok. Bol jedným z prvých členov Klubu výtvarníkov v Skalici. Chodili sme maľovať aj do exteriéru, do vinohradov nad Skalicou sme si priniesli maliarske stojany a vtedy som sa cítila ako ozajstná maliarka. Veľa a rada som maľovala kriedou na cestu. Bývala som na Horskej ulici, čo je cesta do Zlatníckej doliny. Vtedy tam nejazdilo tak veľa áut, dalo sa. Je tam pekný pohľad na vežu františkánskeho kostola, tú som kreslila stále. Cesta bola moje veľké plátno.

Máte vzory vo výtvarnom umení?

Obdivujem tvorbu viacerých autorov, najmä impresionizmus a abstrakciu. Spomínam si, že keď som prvýkrát videla v galérii Albertína vo Viedni obrazy van Gogha, Moneta a Picassa, bola som taká dojatá, že sa mi hrnuli slzy do očí. Bol to pre mňa neuveriteľný zážitok. Obdivujem abstraktnú tvorbu Kandinského, ktorý veril, že farby a tvary dokážu vyjadriť emócie rovnako ako hudba. Ďalej je to Miró, ktorý používal jasné základné farby a jednoduché geometrické tvary a linky. Napriek tejto jednoduchosti pôsobia jeho obrazy snovo a hravo. O to sa snažím vo svojej tvorbe aj ja, i keď inou, vlastnou formou. Aby moje obrazy vyjadrovali emócie, boli farebné a  vyžarovali pozitívnu energiu. Som častou návštevníčkou múzea umenia Danubiana v Bratislave. Sledujem nové výstavy, tvorbu slovenských i zahraničných výtvarníkov. Tieto prehliadky umenia sú pre mňa inšpiratívne a nabíjajú ma tvorivou energiou. Dokonca, keď nemám tvorivé obdobie, keď neviem „kudy kam“, aj to sa stáva, manžel ma posadí do auta a odvezie do Danubiany. Milujem to prostredie, tú atmosféru, spojenie umenia s prírodou, s vodou … Je to pre mňa balzam na dušu.

Kto vám najviac pomohol na začiatkoch vašej tvorbe?

Keď sme si s manželom založili rodinu, nemala som na maľovanie čas, ale snažila som sa k tomu viesť svoje deti. Veľa sme kreslili a ich obrázky som mala vyvesené, pekne zarámované. Keď sme si kúpili dom a presťahovali sa, tak som si namaľovala nejaké  obrazy, aby som si ho zútulnila. Vždy som preferovala a stále preferujem názor, že originál, i keď nie je dokonalý, je lepší ako reprodukcia. Raz ma navštívila kamarátka Janka, to už boli deti staršie, a povedala,  že sa prihlásila do výtvarnej školy pre dospelých a či nechcem tiež. Samozrejme, hneď som sa s nadšením prihlásila. A keďže v našej triede bola pec na keramiku a náš učiteľ Peter Pollák učil keramiku deti, tak sme ho presvedčili, aby učil aj dospelých. Takže som absolvovala štvorročné štúdium na výtvarnom odbore a štvorročné štúdium keramiky. Na absolventskej výstave ma v roku 2015 oslovil Štefan Zajíček, predseda Klubu výtvarníkov v Skalici, či sa nechcem stať ich členkou, s čím som rada súhlasila.

Čo maľujete najradšej?

Milujem prírodu. Obdivujem jej silu, energiu, farby, tvary, zvuky … Všade, kam chodím, fotím a fotím. Všetko ma inšpiruje. Ale nie sú to realistické fotografické maľby, len sa inšpirujem. Do tvorby vnášam svoje pocity, nálady, pozitívnu energiu. Mením tvary a farby tak, ako to práve cítim. Keď začínam maľovať ešte neviem, ako sa to skončí. Idem intuitívne krok po kroku, až dosiahnem cieľ. Niekedy to ide plynule, rýchlo, ako sa hovorí od ruky, a  niekedy sa dostanem do štádia, keď mám pocit, že tomu niečo chýba, iskra, šmrnc, a tak kade chodím, tade o tom rozmýšľam. Ale vždy nakoniec nájdem formu ako obraz dokončiť tak, aby som s ním bola spokojná.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

V roku 2024 som bola zvolená za podpredsedníčku Klubu výtvarníkov v Skalici. Veľmi si to vážim. Snažím sa pre klub pracovať a posúvať ho k väčším aktivitám. Som autorkou projektu Vitrína výtvarného umenia v Dome kultúry v Skalici, kde dostali naši členovia priestor prezentovať svoju tvorbu. Najprv individuálne, každý sám, a teraz pokračujeme spoločnou prezentáciou celého klubu. Tento projekt pokračuje tretí rok a obrazy sa už stali súčasťou kultúrneho domu. Taktiež som  iniciátorkou a spoluautorkou projektu Skalická paleta. Máme veľa amatérskych výtvarníkov a tento projekt im dáva možnosť konfrontácie , ale predovšetkým „pochváliť sa“ a ukázať svoju tvorbu. Druhý ročník výstavy si možno práve v týchto dňoch pozrieť v jezuitskom kostole, kde výstava potrvá do 19.  septembra. Niekoľkokrát som sa zapojila do súťaže neprofesionálnej výtvarnej tvorby Výtvarné spektrum, ktoré organizuje Národné osvetové centrum Bratislava. Získala som  niekoľko ocenení a čestných uznaní. Všetky si veľmi vážim, no najviac prvenstvo v krajskom kole súťaže Výtvarné spektrum 2022 v Dunajskej Strede.  Rok 2025 bol pre mňa tiež veľmi významný. Od mája do júla som mala samostatnú jubilejnú výstavu Návraty v Galérii umenia v Terchovej. Bol to môj veľký sen už dávno, ale bohužiaľ, prišla pandémia a bolo po sne. Vlani sa to už podarilo, za čo som veľmi vďačná najmä Rudolfovi Patrnčiakovi, riaditeľovi galérie. Je to úžasný človek a najmä jeho zásluhou to bol pre mňa životný zážitok. Televízia NOE vysielala z tejto výstavy reportáž. Od júla do konca augusta som mala samostatnú výstavu Obrazy v Galérii u františkánov v Skalici, ktorú tiež považujem za vydarenú. A ešte som zažila jednu kuriozitu. V známej televíznej vedomostnej  relácii Riskuj  som bola súčasťou otázky „Čomu sa venuje Kamila Učníková, dlhodobo žijúca v Skalici?“ A odpoveď znela: „Výtvarnému umeniu, je to maliarka.“  Neviem, ako sa to stalo, ale teší ma to.

Chcela by ste sa maľovaním živiť?

Maľovanie je môj koníček. Moje obrazy sú pre mňa ako moje deti, vytvorila som ich, dala im život, svoju energiu, venovala čas. Vzťah k niečomu, čo vytvoríme vlastnými rukami je iný, ako k niečomu, čo si kúpime. Keď som prvýkrát dostala ponuka na kúpu obrazu, nevedela som si predstaviť že by som ho predala. Nechcela som sa ho vzdať. Ale na druhej strane som pocítila takú zvláštnu radosť, že moje obrazy sa niekomu páčia natoľko, že je ochotný za ne zaplatiť. Ťažko sa lúčim s každým obrazom, ale na druhej strane som zistila, že časom sa nahromadia a potrebujem priestor pre nové. Živiť sa maľovaním, to znie síce pekne, ale bojím sa, že by som musela veľa maľovať a časom by sa vytratila radosť a nadšenie.

Máte ešte nejaký nesplnený sen?

Mám veľa snov, ktoré sa týkajú mojej tvorby. Možno sa mi ešte niektoré podarí aj splniť… Najdôležitejšie pre mňa je, že som vďaka výtvarnému umeniu spoznala a stále spoznávam nových priateľov. Priateľstvo a dôvera sú pre mňa najviac. Niekde som čítala, že láska k umeniu je láska na celý život. Tak nejako to cítim aj ja a dúfam, že to tak aj zostane.

Prisnil sa vám niektorý váš obraz tak, že stačilo už len vstať a namaľovať ho?

Áno, často sa mi sníva o tom, že niečo maľujem, alebo robím keramiku. Ale nemyslím si, že by  som to niekedy tak uskutočnila. Väčšinou, keď na niečom začnem pracovať, skončí to úplne inak ako bola prvotná vízia. Ja svoju prácu mením počas tvorby, intuitívne tak, ako to v daný okamih cítim. Stále niečo mením, hrám sa s detailmi až pokiaľ nie som s výsledkom spokojná. Niekedy prerobím aj celý obraz.

Chystáte v blízkom čase samostatnú výstavu?

Mám za sebou dve veľké samostatné výstavy v minulom roku, takže tento rok svoju expozíciu nechystám, budem však  v septembri a októbri súčasťou spoločnej  výstavy nášho klubu v Galérii u Františkánov aj vo Vitrínach výtvarného umenia v Dome kultúry. Do 19. 9. potrvá výstava Skalická paleta v jezuitskom kostole, kde mám tiež vystavené obrazy.  Vďaka spolupráci s majiteľom kaviarne Pod lampou, ktorá je miestom konania kultúrnych, vzdelávacích a voľnočasových aktivít, vystavujem menšie kolekcie svojej tvorby aj v týchto priestoroch. Je to taká moja externá galéria. Práve teraz tam mám vystavenú kolekciu obrazov Pastely.

(jk, foto archív KU)