Peter Huba, autor životopisného románu o S. H. Vajanskom: „Pre mňa je hlbocká pôda posvätná…“

Hoci sa spisovateľ Peter Huba narodil vo Veličnej, neďaleko Dolného Kubína, zamiloval sa do Záhoria. Pre náš týždenník prezradil, že v jeho očiach je to malebná krajina a užíva si záhorácke nárečie, vraj by ho počúval od rána do večera… So Záhorím ho však už spája aj jeho životopisný román o Svetozárovi Hurbanovi Vajanskom. Tento významný spisovateľ sa narodil v Hlbokom ako syn evanjelického farára Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý spolu so Štúrom a Hodžom v roku 1843 na tamojšej fare uzákonili slovenčinu.

Na vašom konte je priam neuveriteľných 129 kníh. Vraciate sa k niektorým? Čítate si z nich aj po rokoch?

Samozrejme, vraciam sa k viacerým, nie však preto, aby som si v pohode z nich čítal, ale pripomínam si určité udalosti, ktorých sa dotýkam v iných knihách a v iných súvislostiach. Je to napr. trilógia Keď národ umieral (Mudroňovci a Halašovci, Čas vzkriesenia, Zachráňte slovenčinu), v ktorej zachytávam snahy o národné prežitie v 19. storočí a v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia. Aby som tieto tri knihy mohol napísať, musel som preštudovať takmer desaťtisíc dokumentov. Až vtedy som mal pocit, že môžem vytvoriť objektívny obraz tých pohnutých čias. Nepoužívam pritom žiaden vedecký štýl. Je to napísané beletrizovanou formou.

Ktorá kniha z tohto úctyhodného množstva vám najviac prirástla k srdcu?

Kniha o Oravskom hrade, ktorá vyšla v roku 1986, bola moja prvá a určite mi priniesla veľké potešenie. O to viac, že vyšla v náklade dvakrát 20-tisíc výtlačkov. Písal som v nej o hrade, ktorý mi prirástol k srdcu a pre ktorý som sa snažil ako riaditeľ Oravského múzea veľa urobiť, predovšetkým pre jeho statiku, keďže sa na nepevnom podloží nebezpečne hýbal a v určitom čase hrozilo jeho zrútenie. Oravského hradu sa týka aj historický román s názvom Z božej vôle palatín. Je o Jurajovi Turzovi, ktorý bol palatínom, teda zástupcom kráľa. Tento román sa mi veľmi dobre písal. Možno mi k tomu dopomohla aj atmosféra Oravského hradu, kde som mal 5 rokov kanceláriu.

Mnohí autori tvrdia, že blízka rodina ich knižky nečíta. Ako je to u vás?

U nás to neplatí. Manželka aj dcéra sú slovenčinárky a moje pomocníčky. V mnohých mojich knihách je uvedené, že sa podieľali na príprave i vydaní. Nepamätám si ani jeden môj rukopis, ktorý by v prvom rade nedržali v rukách práve ony. Už pri písaní mi boli poradkyne. Nuž a či čítajú aj iné knihy? To by sa mala vyjadriť Oravská knižnica, kde si knihy vypožičiavajú. Doma máme stále jednu igelitku požičaných kníh. Ja som tomu rád. Aspoň mám prehľad, čo sa v týchto pohnutých časoch vydáva. To ma už tak veľmi neteší, pretože sme zaplavovaní zahraničnými prekladmi.

Pracovali ste na mnohých miestach v kultúre na Orave, v Dolnom Kubíne. Poznali ste sa aj s miestnym rodákom, spisovateľom európskeho významu Jánom Johanidesom?

Ján Johanides bol odo mňa o dosť starší. Stretával som ho na uliciach mesta, keď som bol študent. Pamätám si, že sme sa naňho pozerali s veľkým rešpektom. Tak to bolo aj pri stretnutiach v neskorších rokoch. Bližšie sa mi k nemu nepodarilo dostať.

Ste spisovateľom, regionálnym historikom, aj vydavateľom. Vydávať knižky je v dnešnej dobe náročné, údajne sa číta stále menej. Prečo ste sa odhodlali aj k vydávaniu kníh?

Musím priznať, že už knihy nevydávam. Chcel som sa sústrediť na štúdium materiálov a písanie. Pri vydavateľskej práci mi na to nezostávalo veľa času. V tom období som sa pustil aj do tlačenia kníh. Zriadil som si malú tlačiareň. Chcel som zlacniť vydávané knihy. Nepomohlo. Ukázalo sa, že sa u nás vydavateľská činnosť uberá iným smerom. Jednoducho, o našu národnú minulosť začal byť menší záujem. Ja som sa nehodlal dať na vydávanie prekladov, ani by mi to pri mojom zameraní nesedelo. Akoby sme sa stále museli pozerať len na to, čo sa deje za hranicami, a o tom našom dakedy nevieme nič.

Poďme však na Záhorie. Vašou najnovšou knihou je životopisné dielo o S. M. Vajanskom. Prečo ste si vybrali práve tohto spisovateľa?

Je to trochu zložitejšie. Svetozára Hurbana Vajanského radím medzi naše najväčšie osobnosti a mrzí ma, že mu nevenujeme takú pozornosť, akú by si zaslúžil. Poviem rovno, hnevá ma to. Má nesmiernu zásluhu na tom, že slovenský národ prežil. Niektorí ľudia sa nad takýmito slovami usmievajú. Keby poznali svoju minulosť, nerobili by to. Štúdiu materiálov o S. H. Vajanskom som sa venoval už pri písaní trilógie Keď národ umieral a potom pri životopisných románoch o P. O. Hviezdoslavovi, Martinovi Kukučínovi, Ladislavovi Nádašim-Jégém i Petrovi Bohúňovi. On urobil veľa preto, aby sme mali Hviezdoslava i Martina Kukučína. Bez jeho snáh o ich zviditeľnenie tým, že im vydával ich tvorbu, by boli zhasli  hneď na začiatku.

Aký názov ste si zvolili pre román o Vajanskom? Podľa našich informácií ho slávnostne uvediete do života 29. septembra v Hlbokom na podujatí venovanom 110. výročia úmrtia S. H. Vajanského…

Román má názov Moc lásky a skladá sa z dvoch dielov: I. diel Láska k žene (Ide Dobrovičovej), II. diel Láska k národu (slovenskému). Vydané to bude v jednom zväzku – takmer 500 strán. V románe má svoje miesto aj Vajanského manželka Ida Dobrovičová. Doteraz sa jej nevenovala takmer žiadna pozornosť, hoci veľmi často podržiavala svojho muža, stála pri ňom naozaj v dobrom i v zlom. Z Nemky sa stala Slovenka. Román o Vajanskom som napísal ešte v minulom roku, momentálne sa pripravuje do tlače. Vydaný bude vo vydavateľstve Tranoscius, v rámci edície Osobnosti, v ktorej mi už vyšlo 5 románov. Pre mňa by bolo veľkou cťou, keby bola kniha prezentovaná práve v Hlbokom na podujatí venovanom 110. výročiu úmrtia Vajanského. Tak by som si to prial. Pre mňa je hlbocká pôda posvätnou.

Aké obdobie zo života Vajanského vás najviac zaujalo a prečo?

Zaujímal ma celý jeho život, a tak je to aj v románe Moc lásky. Doposiaľ sa o také nikto nepokúsil. Vydané knihy väčšinou len rozoberajú niektoré obdobia jeho života. Je šťastím, že Vajanského manželka zachovala podstatnú časť ich vzájomnej korešpondencie a tiež jeho listov s inými ľuďmi, aj spoza vtedajších hraníc Uhorska. Skladal som jeden údaj k druhému, aby som vytvoril ozajstný obraz tejto veľkej osobnosti.

Za literárnu tvorbu ste získali množstvo ocenení.  Prezradíte váš nesplnený sen?

Vychádzajú mi 2-3 knihy ročne. Sú medzi nimi aj rozprávkové, po ktorých siahajú deti, ale i povesti, o ktoré majú záujem aj dospelí. Dobre sa mi píšu životopisné romány. Posledným je román s názvom Raz sa vrátim domov – o živote Martina Kukučína. Podstatnú časť života prežil za hranicami vlasti. Nie preto, že by sa mu to páčilo. Doma sa preňho nenašlo miesto lekára. Veľmi by som si želal, aby bola kniha vydaná aj v chorvátskom jazyku. Veľký záujem na tom má aj Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Záhrebe.

Na čom aktuálne pracujete? 

Aktuálne dokončievam román z čias po 2. svetovej vojne. Vtedy sa rozhodovalo o tom, akou cestou sa bude Slovensko uberať. Nemyslím tým len na politický vývoj. Buď Slovensko zostane také, aké bolo dovtedy, teda len poľnohospodárskeho charakteru, alebo sa zmení výstavbou priemyslu i iného, čo bolo pre život treba. V slovenských dejinách to boli rozhodujúce časy. Píšeme o tom často len jednostranne. Ja som sa v tomto románe pokúsil vytvoriť obraz prostredníctvom ľudí, ktorí to prežívali. Či sa mi to podarilo, ukáže čas. Mám v pláne aj iné knihy, no dopredu o nich nechcem hovoriť.

Jozef Kollár

Foto: archív PH