Len jedno mesto na Slovensku slávi Máriu Teréziu

Na Holíčskom zámku uviedli vo februári slávnostne do života 3.  diel trilógie Holíč a Holíčania, v ktorej sú nosnými témami dejiny cirkvi, kultúry, školstva a spolkov v Holíči. Predchádzajúci 2. diel knihy mapuje premeny poľnohospodárstva, živnostníctva, priemyslu a stavebný vývoj Holíča, 1. diel zrkadlí chronologicky prostredníctvom máp, rytín, pohľadníc a fotografií vývoj Holíča od najstarších čias do roku 1948. Trilógia s takmer 1200 stranami tak dokumentuje vývoj mesta na vyše 5000 dokumentoch. Väčšina z nich bola publikovaná prvý raz a veľkú časť z nich zapožičalo vyše 200 holíčskych rodín, ktoré ich opatrovali v rodinných archívoch aj celé storočie. Autorom trilógie je regionálny historik Peter Brezina, ktorého sme požiadali o rozhovor.

Holíč, Kopčany a Skalica – to sú miesta pretkané bohatou históriu. Čím zaujali vás?

Samozrejme, že ma ako regionálneho historika oslovili veľké témy predtereziánskej i tereziánskej doby. Venovali sa im mnohé generácie historikov, kronikárov, publicistov, vyšli desiatky kníh. Zdalo sa mi zmysluplnejšie venovať sa regionálnym dejinám za posledných 150 rokov vrátane súčasnosti a poukázať na zdroje lokálpatriotizmu a oprávnenej regionálnej hrdosti. Ako zberateľa a historika ma zaujali staré fotografie (kabinetky, kartónovky), ktoré sa začali vyhotovovať na Záhorí po r. 1870, pohľadnice vydávané po r. 1880, ktoré mi približovali neznáme udalosti, zabudnuté reálie, úsilie miestnych osobností. To ma viedlo k výskumu dejín fotografie na Záhorí. Zaujímavé sa pre mňa stali fotografie od konca 19. storočia. Po desaťročiach zberateľstva, štúdia v archívoch, návštev pamätníkov a pozostalých rodín po fotografoch, ktorí opatrovali fotodokumenty, aké v inštitúciách absentovali, sa mi načrtla cesta písať a vydávať knihy s prevažujúcim a dominujúcim obsahom fotodokumentov a zúženými historickými textami.

Koncom marca ste spolu s Mestskou knižnicou Holíč pripravili prednášku s názvom „10 naj v Holíči za posledných 150 rokov“. Tvorilo ju vaše vizuálne pásmo a 5 krátkych dokumentačných filmov o Holíči z r. 1967-1993 pripravené M. Štetinom. Aké udalosti ste na prednáške prezentovali?

Zmyslom podujatia nebolo priblížiť najzaujímavejšie udalosti, ale súbory udalostí a ich vplyv na ďalší vývoj až do súčasnosti. Viaceré z nich sa spájajú s Holíčskym zámkom, ktorý sa stal v r. 1879-1918 sídlom C. a k. vojenského jazdeckého inštitútu so súhlasom cisára Františka Jozefa,. Na kurzy do Holíča prichádzali dôstojníci armádneho jazdectva, čo viedlo k obnoveniu chovu koní, založeniu chovu poľovníckych psov a sťahovaniu vyslúžilcov do Holíča. Nie je teda prekvapením, že Spolok vojnových vyslúžilcov mal po r. 1928 takmer 200 členov. V zámku boli v r. 1918 umiestnené aj formujúce sa jednotky Čs. armády, ktoré sa v januári 1919 zaslúžili o obsadenie Bratislavy a jej pripojenie k 1. ČSR. V r. 1919 otvorili v zámku štátnu meštiansku školu, ktorá mala dobré vybavenie a znamenitých učiteľov vedených Jozefom Machom. V čase 2. sv. vojny bola okresným školiacim strediskom a miestom zavádzania modernejších vyučovacích metód aj mimoškolského vzdelávania. Dejiny holíčskeho školstva dokladajú viaceré zaujímavosti. Patronátnu cisársku ľudovú školu založila cisárovná Mária Terézia už v r. 1774, tri školské budovy postavili v r. 1882-1904. Štátnu odbornú poľnohospodársku školu tu otvorili v r.1923 a novú budovu získala v r. 1938. Prejavom tradície o udržanie vyspelého školstva bolo aj otvorenie budov základného školstva (1953 a 1962). Poslednú školu – poľnohospodárske učilište vysťahovali zo zámku v r. 1969 a o rok bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Významnejšie etapy pamiatkovej obnovy sa začali až po r. 2007, keď sa zámok stal majetkom mesta.

Holíč mal stanicu poštovej a dostavníkovej prepravy zrejme už v 15. storočí. Budovu tereziánske pošty otvorili v r. 1771 zriadením linky Viedeň – Prešpork – Holíč – Čejč. Stanicu sa nepodarilo zachrániť ako významnú pamiatku, lebo ju v r. 1983 zrúcali. Poštová tradícia pretrvala aj po výstavbe železnice D. N. Ves – Skalica a Holíč – Hodonín v r. 1891.  Vlaková pošta na týchto tratiach fungovala do zrušenia v r. 1957. Holíč dostal telegrafickú stanicu v r. 1875, prvé telefóny po r. 1891, modernejšiu telefónnu ústredňu v r. 1932 a po výstavbe veľkej budovy pošty sa stal v r.1961-1973 sídlom Okresnej správy spojov Senica.

Technický pokrok v Holíči zaznamenal v rámci Záhoria viaceré prvenstvá. Spomeňme prvý bicykel zostrojený miestnym zámočníkom Jánom Novomestským (1895), ktorý otvoril aj prvú predajňu a opravovňu bicyklov (1901). Správa cisárskych majetkov používala parné traktory, stroje na orbu a mláťačky od konca 19. st. a pred 1. sv. vojnou spolu s továrnikmi a živnostníkmi automobily a motocykle. Holíč sa stal po r. 1918 významným centrom automobilizmu na Záhorí. Prvé taxíky (nazývané autodrožky podľa kočov početnej konskej dopravy) začali premávať v Holíči v r. 1920, prvé autobusy v r. 1928. V Holíči existovali 3-5 autotaxikárskych živností, 2 opravovne (Sírny, Blažek), 2-3 predajne automobilov, 2 predajne motocyklov, 2-3 firmy nákladnej autodopravy, 6 benzínových čerpadiel, veľkoobchod pohonných látok, 2 firmy autobusovej prepravy (Ján Bystrický st., Ladislav a Margita Dinghovci). V 30. rokoch 20. st. sa budovali  štrkom spevnené cesty, betónové mosty, osadzovali sa dopravné značky (od r. 1935) a začalo sa jazdiť vpravo (1939). Významným dňom v dejinách mesta bola 24. 3. 1924 kolaudácia verejnej elektrickej siete.

Prvý letecký balón pristál v Holíči v r. 1902. Priletel s ním z Viedne v r. 1902 Leopold Salvator Habsburský a prvé lietadlo priviezli do Holíča v r. 1924. Bolo takmer celé z dreva a zakúpili ho ako vyradené z armádneho skladu pri Malackách. Záujem o letectvo ožil v r. 1947 založením aeroklubu, ktorý začal budovať dnešné letisko.

Holíč bol do r. 1918 viacjazyčným mestom s početnou minoritou Židov a nemčina bola majoritnému slovenskému obyvateľstvu prijateľnejšia ako maďarčina. Boj o práva slovenského národa bol spojený s pôsobením viacerých katolíckych a evanjelických kňazov, ktorý vyvrcholil v r. 1921 výstavbou Katolíckeho domu, ustanovením spolku Matice slovenskej a Besedy (1919). Po r. 1918 sa búrlivo rozrástli spolky. Notársky úrad Holíč ich evidoval v r. 1930 celkom 36. Medzi prvými na Slovensku tu boli založené robotnícke a športové spolky, včelársky a rybársky spolok, TJ Sokol, Orol, spolok fotoamatérov (v poradí 6. na Slovensku). Na spolkovom princípe pôsobili aj okresné miešané živnostenské spoločenstvo a okresná hasičská jednota, ktoré mali sídlo v Holíči. Spolky boli hlavnými organizátormi kultúry aj po vzniku miestnej osvetovej komisie v r. 1929.

Veľkým fenoménom miestnej kultúry bolo od r. 1900 ochotnícke divadlo hrané v slovenskom jazyku. Ochotníci viacerých spolkov  naštudovali v r. 1918-1948 celkom 215 hier (z toho žiaci škôl 56) a uskutočnili vyše 600 predstavení. Pozoruhodné bolo, že z 215 hier bolo 13 opier a operiet. Spievali miestni ochotníci, ktorých sprevádzal 10-15-členný domáci orchester. Režisérom, spevákom, muzikantom, hercom opier a operiet bol Vincent Okleštek. Divadelníctvo ožilo v r. 1953 v ZK ROH ĽKZ. Za 30 rokov tu naštudovali cca 50 hier pod vedením režisérov Pavla Dynku a Bedricha Peterku.

V tomto stručnom prehľade najvýznamnejších udalostí Holíča od konca 19. st. treba zvýrazniť prínos strelectva, poľovníctva pre okres, holíčskeho jazdectva pre zachovanie slovenského parkúru po r. 1950, význam štátnych majetkov – Slovosiva, Movisu, Monty pre slovenské poľnohospodárstvo, atď.

Minulosť Holíča je veľmi pestrá a Holíč by mohol mať veľa prívlastkov, napr. aj mesto fotografie, veď už v r. 1900 tu pôsobil ateliér Augusta Arsena, od r. 1914 ateliér Alojza Leedera, od r. 1928 ateliér Beranovcov a od r. 1926 spolok fotoamatárov, neskôr viaceré kluby a krúžky.  Vďaka ním sa zachovali tisícky fotografií dokumentujúcich dejiny mesta, ktoré umožnili vydanie trilógie.

Sme na našu bohatú históriu dostatočne hrdí?

Zabúdať by sme nemali na ľudí predchádzajúcich generácií, ktoré prispeli obetavosťou pre veci verejné do dejín obcí a   zanechali stopu v postupnej demokratizácii našej spoločnosti. Dejiny každého mesta či obce sú preplnené udalosťami, ktoré poskytujú inšpirácie pre ich príležitostné oslavy, a tie zasa napomáhajú k pestovaniu zdravého lokálpatriotizmu, hrdosti z toho, čo naši predkovia dokázali. Myslím si, že hrdosť a radosť z úspechu drieme zrejme v každom, aj keď sa zdá, že navonok akoby prevládala ľahostajnosť. Zložitosť všedných dní života  a pozornosť celoslovenským a svetovým dejinám v komunikačných prostriedkoch odsúva niekedy pozornosť voči regionálnej histórii do úzadia. Holíč je dobrým príkladom pestovania hrdosti na tereziánske obdobie a Holíčsky zámok a nikde na Slovensku sa každoročne neoslavuje prínosné panovanie osvietenej cisárovnej Márie Terézie.

Foto: Holíč a Holíčania, archív