Výtvarníčka Rozália Habová nedá na Malacky dopustiť Umenie je poslanie, darom od Boha v podobe talentu

Výtvarníčka Rozália Habová vyrastala v starom dome, v ktorom kedysi žilo služobníctvo Pálffyovcov. Najmä vtedy, keď bola sama doma, jej fantázia pracovala na plné obrátky. Tvorí nádherné diela, venuje sa pedagogickej činnosti a už siedmy rok spolupracuje s ochotníckym divadlom Falangir.

Čo pre vás znamenalo vyrastať v dome, v ktorom kedysi dávno žilo služobníctvo Pálffyovcov?

Hrubé steny boli nasiaknuté minulosťou, cítila som sa ako princezná. Ako 7-ročná som sa prechádzala dlhými arkádovými chodbami s remienkovými štekličkami od tety Médynky, ktoré si u nás po návšteve z Prahy zabudla. V každej izbe boli krásne keramické kachle, z ktorých sálalo teplo z našich lesov a tajomno. Keď som zostala sama doma, kreslila som si rôzne portréty, čím strašidelnejšie, tým lepšie… Len keď som večer išla spať, nemohla som sa pozrieť pod posteľ, lebo som vedela, že je tam ríša bájnych bytostí. Z diaľky som skočila do postele, aby ma niečo nechytilo za nohu…

Pod domom bola pivnica, v ktorej skladovali jablká a zemiaky pre celé Malacky. Nemali ste strach z upírov?

V pivnici som si robila bobríka statočnosti, keď som išla večer potme s baterkou pre uhlie. Pozdĺž schodov, po ktorých som schádzala dolu, mi viali zástavy obrovských pavučín s tučnými križiakmi… Najhoršie bolo otočiť sa chrbtom pivnici a nechať všetko fantazijné tvorstvo za sebou a jedným dychom vybehnúť von.

Čo zostalo z Malaciek vášho detstva?

Keď prechádzam mestom, tak mi zavoňajú spomienky popri starých domoch, ktoré ešte zostali. Je to terajšia cirkevná škola, ktorú som kedysi navštevovala a kde sme v kolektíve zažívali účasť na športových súťažiach, divadelných predstaveniach a po vyučovaní v školskej družine s úžasnou pani učiteľkou Settejovou. Vedela tak čítať rozprávky, že aj tí najväčší loptoši položili pri počúvaní hlavy na stôl a zanietene počúvali. Ďalej je to zámocký park, kde som prežila časť mladosti pri tenise. Na tenis sme prichádzali na bicykli, ale v parku sa nesmelo jazdiť, muselo sa zosadnúť z bicykla, na čo dohliadali prísni strážcovia. Najviac nás bavilo, keď sme im mohli rýchlou jazdou utiecť! Dolný kostol smerom na Veľké Leváre bol môj stabilný bod na veľkom kameni pri ceste, z ktorého som pozorovala a zapisovala si špézetky zahraničných áut, lebo v tom čase to bol hlavný ťah cez Slovensko na západ… Doma som si to potom načisto prepisovala a sumarizovala podľa národností. Prvé a najstaršie činžiaky boli postavené blízko nás, tak sme sa s deťmi vzájomne hrali a v zime sa korčuľovali na starom potoku Malina. Aj starý cintorín sa mi viaže so spomienkami. V pokornej tichosti sme tam debatovali s priateľmi, nikto nás nevyrušoval. Veľmi ma to inšpirovalo pri písaní vlastnej prózy a poézie. Bolo to obdobie, keď môj frajer odišiel na vojenčinu.

Malo bývanie v historickom dome vplyv na vašu tvorbu?

Primárny vplyv na ňu mali kresby môjho tatka v našom rodinnom pamätníčku a tiež kresby bračeka Lacka a tvorba mojej krstnej tety Médynky, ktorá vyrábala nádherné maňušky v Prahe. Obdivovala som jej talent a šarm, ktorým oplývala. S tatkom som sa zaškolila v jeho dielničke, kde sme vyrábali rôzne výrobky z kovu. Naučil ma zvárať, vŕtať, brúsiť, rezať závity, zapájať elektrické kábliky do svietidiel, zhotovovať šablóny na točenie železnej pásoviny pre obývacie steny a zábradlia a cínovať, čo sa mi neskôr zišlo pri výrobe  vitráží.

Odmalička ste hrávala tenis. Má šport vplyv aj na vašu tvorbu?

Moja rodina je dôkazom toho, že sa dá prepojiť umenie so športom. S rodičmi a s bratom sme chodili každý deň na  kurty. Tam ma tatko učil hrať tenis. A potom som musela hrať rebríček a s maminkou, ktorú som milovala, som sa musela preháňať po kurte, aby som sa stala  jednotkou v tenisovom klube Strojár a reprezentovala ho aj s kolektívom na súťažiach. V tom období vznikli krásne priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes.

Od roku 1985 učíte na ZUŠ Malacky. Čo to pre vás znamená?

Už od detstva som chcela byť učiteľkou, takže moje bábiky a hračky boli mojimi žiakmi, ktorým som vyhotovila zošity a žiacke knižky a maminka musela pri vaľkaní cesta v kuchyni odpovedať na otázky, ktoré som kládla mojim ,,žiakom.“ Učiteľstvo mi prischlo k srdcu a splnil sa mi sen. V roku 1985 som nastúpila do ĽŠU v Malackách, kde pôsobím dodnes. Učím na výtvarnom odbore.

Robíte aj vitráže, čo musí byť náročné…

Výtvarná tvorba sa stala súčasťou môjho života. Všetky práce, ktoré som vytvorila, boli mojou výpoveďou. Odhaľovali moju dušu donaha. Vyskúšala som veľa techník a médií, kreslenie, maľovanie s olejom, akrylom, maľovanie na sklo a hodváb, modelovanie reliéfov a sôch z hliny, vytváranie sklených vitráží s rôznou tematikou, aj kombinovanie rôznych výtvarných techník. Snažím sa vniesť do tvorby hlavne pokoj, nejakú myšlienku a otvorený priestor na rozjímanie. V poslednom období minimalizujem farbu a obsah. Snažím sa bohatým množstvom farebnej škály jednej alebo troch farieb nahustiť monochrómnosť. Teším sa vždy na poslednú bodku, keď cítim, že práca je hotová.

Čo v tomto období života považujete za dôležité?

Ďakujem za  možnosť zasadiť do  sŕdc mladým ľuďom semienka lásky k tvorbe a k umeniu. Mojou doménou sa stala príprava žiakov na stredné a vysoké školy umeleckého  zamerania. Už mi prešli rukami stovky adeptov. Teším sa z ich úspešného uplatnenia vo výtvarnom živote. Výtvarná príprava na talentové skúšky nespočíva len v ovládaní technickej zručnosti získanej pracovitosťou, ale je obohatená zrodením výtvarného priateľstva a duševne bohatých debát. Nemusí byť z každého študenta zákonite umelec naslovovzatý, ale stačí, ak žije zmysluplný život plný lásky a tvorivosti a má tak možnosť prispieť ku kultivovanosti spoločnosti. Umenie je poslanie, darom od Boha v podobe talentu. Máme povinnosť ho rozdávať v podobe radosti, krásy a duchom bohatých myšlienok. Keď mladý človek objavuje svet okolo seba, vo vnútri srdca pocíti potrebu realizácie a výpovedí. Cíti, čo je mu blízke a hľadá médium, ktorým by to vypovedal a prezentoval. Zachytávaním signálov a indícií popúšťa brzdu vnútornej fantázie a pridáva sa k ostatným tvorcom na ceste Univerzom.

Chystáte výstavu, prípadne výstavu svojich žiakov?

Len pred pár dňami som inštalovala výstavu mojim trom dospelým výtvarníkom v galérii MCK Malacky, vernisáž sa konala 6. marca.  Expozícia potrvá približne tri týždne. O mesiac neskôr, 15. apríla, budem umiestňovať výstavu ďalším mojim výtvarníkom v tom istom centre. V júni tam bude výstava našich absolventov výtvarného odboru a v júli všetkých žiakov. Ja sa budem v MCK prezentovať tak ako každý rok v predvianočnom období, spolu s priateľmi z Artclubu 2002.

Rozália Habová, DiS (rod. Kapsová) sa narodila 15. 11. 1955 v Malackách. Je vydatá a má dve úžasné deti, Adrianu a Radovana. V r. 1974 absolvovala Strednú umeleckú školu v Bratislave, odbor umelecké spracovanie hliny a porcelánu, v r. 2014 študovala v Lednických Rovniach, odbor umelecké spracovanie skla a vitráže.

Je členkou Slovenskej únie keramikov a od r. 2002 aj Artclubu 2002, aktuálne so 4 blízkymi priateľmi výtvarníkmi. Od tohto dátumu každoročne vystavujú v predvianočnom období v MCK v Malackách. V r. 1985 nastúpila do ĽŠU (teraz ZUŠ), v ktorej pôsobí doteraz. Už vyše 20 rokov sa venuje dospelým výtvarníkom, s ktorými sa stretáva každý piatok v ateliéri MCK. „Už piaty rok sa spolu venujeme aj organizácii Vstúpte, n.o. Na nádvorí kaštieľa v Plaveckom Podhradí vytvárame spolu malé dielka, ktoré  ponúkame v predajnej aukcii na internete. Za získané peniaze si pomôžu kúpou tvorivého materiálu na ďalšie Láskotvorenie. Siedmy rok spolupracujem s divadlom Falangír pod réžiou Beatky Reifovej. Dokonale sa tam vyjaším na  kulisách, maskách  a kostýmoch. Sem-tam bývam aj doma s mojím mužíčkom a víkendy si užívam s vnúčatkami Alickou a Davidkom,“ prezradila o sebe výtvarníčka.

Autor: Jozef Kollár

Foto: archív RH