Sochár Milan Flajžík reštauruje v Skalici: Opraviť sa dá všetko!

Akademický sochár a reštaurátor Milan Flajžík aktuálne obnovuje pamiatky v pavlínskom kostole v Skalici. Špecializuje sa na oltáre a drevené mobiliáre, a tak nemusí stáť v zime na lešení, čo považuje za veľkú výhodu. Vo voľnom umeleckom programe si našiel svoju polohu, ktorú spojil s prírodou do osobitej metafory. S Milanom Flajžíkom, ktorý žije v Smrdákoch, sme však toho v rozhovore prebrali oveľa viac.

Pochádzate z Radošoviec a žijete v Smrdákoch. Kto  vo vašom detstve najviac ovplyvnil vaše umelecké smerovanie?

Najväčší vplyv mal na mňa František Fajnor zo Skalice, ktorý ma od piatej triedy základnej školy učil výtvarnú výchovu. On sám bol výtvarne zdatný, všimol si moje predpoklady a snažil sa ich posúvať tým správnym smerom.

Žijete v kúpeľnej obci Smrdáky? Nachádzate v nej aj inšpiráciu pre svoju tvorbu?

Kúpele Smrdáky ma inšpirujú najmä svojím parkom, kde sa snažím absolvovať prechádzky takmer každý deň. Nachádzam v ňom pokoj a dáva mi priestor na ponor do vlastnej duše.
Vieme, že s reštaurovaním ste začali ešte v 90-tych rokoch minulého storočia v Nemecku. Prečo nie na Slovensku?  Aká bola vtedy u nás situácia?

Situácia na začiatku 90. rokov bola u nás pomerne divoká. Pracoval som aj na Slovensku, ale otvorila sa mi možnosť pôsobiť aj v zahraničí, najmä vo Viedni a v Nemecku. Musíme zohľadniť to, že starožitný trh v západnej Európe bol na inej úrovni ako u nás. Pokiaľ ide o kvalitu a množstvo starožitností a pamiatok, u nás sa to všetko v tom čase iba rozbiehalo.

Čo je na reštaurovaní najdôležitejšie? Zrejme nie je žiaduce, aby reštaurované dielo pôsobilo ako zo škatuľky…

Podstatná a prvoradá je záchrana pôvodnej hmoty a formy. Reštaurátor nevytvára nové dielo, ale snaží sa zachovať to, čo už je vo väčšine prípadov v primárnej podobe. To znamená zbaviť dielo (napr. sochu) sekundárnych náterov, úprav a prezentovať výraz, pokiaľ je to možné, autentický. Samozrejme, nemôžeme zabudnúť na stabilizáciu hmoty alebo materiálu, z ktorého je dielo vytvorené. Pri sochách je to petrifikovanie. V podstate ide o zachovanie kultúrneho dedičstva pre budúce generácie. Rozlišujú sa tri základné  prístupy k reštaurovaniu – ak ide o živý cirkevný objekt (kostoly, oltáre… ) a predmety kultu, tak sú požiadavky kladené na plnú rekonštrukciu (farebnú alebo plastickú), ak sa ide o muzeálne reštaurovanie, tak sa uplatňuje metóda minimálnych rekonštrukcií a doplnkov, pričom preferované je čo najviac pôvodné a minimálne retuše. Pre starožitný trh je prvoradý presvedčivý výraz, čiže predajnosť diela. Tu jednoznačne platí „stará vec má vyzerať ako stará“. Ak je dielo nablýskané ako zo škatuľky, je zvyčajne nepredajné.

Reštaurátor často pracuje v chladných kostoloch. Koľko hodín cez deň strávite na lešení? Chce to zrejme prípravu, špeciálne oblečenie, horúci čaj v termoske?

Nevenujem sa reštaurovaniu nástenných malieb, mám tú výhodu, že sa špecializujem na drevo (oltáre, drevený mobiliár kostolov). Nemusím preto tráviť čas na lešení, pamiatky demontujem a preveziem si ich do ateliéru. Následne po zreštaurovaní ich skompletizujem na mieste.

Nachádza sa v Skalici dielo, ktoré by mohlo byť porovnateľné napr. s oltárom majstra Pavla z Levoče?

Myslím si, že nie. Skalica má veľa kvalitných barokových oltárov, ale úroveň gotického majstra Pavla z Levoče nedosahujú. A najmä, nedá sa porovnávať gotický oltár s barokovým.

Aké renomé majú slovenskí reštaurátori vo svete? Pozývajú ich k reštaurovaniu svetoznámych pamiatok?

Slovenskí reštaurátori si založili svoju komoru, ktorá združuje všetkých vysokoškolsky vzdelaných, s príslušnými špecializáciami. Ponuky s možnosťami na reštaurovanie v zahraničí tak chodia priamo na komoru, ale priznám sa, že túto oblasť sledujem len okrajovo.

Stretne sa niekedy reštaurátor aj s takou pamiatkou, ktorá sa z rôznych dôvodov nedá opraviť?

Opraviť sa dá všetko. Otázkou je, či to vieme urobiť a keď nie, tak zvážime alternatívy, pričom väčšinou sa zrealizuje výroba kópie (faksimile).

Aktuálne reštaurujete pamiatky v pavlínskom kostole v Skalici, ktorý je momentálne nevyužitý. Kedy by mohol byť sprístupnený verejnosti?

To nedokážem odhadnúť, keďže je v majetku mesta. Ja reštaurujem už druhý oltár Panny Márie Bolestnej. Oltár sv. Anny som reštauroval pred niekoľkými rokmi, len nie je zmontovaný do celku.

Ovplyvňuje reštaurovanie vašu voľnú tvorbu?

Zásadne, ako technologicky, tak aj materiálovo. Pri voľnej tvorbe využívam technologické znalosti (zlatenie, striebrenie, oxidáciu), ktoré bežne používam pri reštaurovaní. Tieto overené technologické postupy sa snažím spojiť so súčasnými technologickými postupmi a materiálmi. Nie vždy to vyjde podľa predstáv, ale to ma na tom baví najviac.

Ktorý materiál uprednostňujete pri svojej tvorbe?

Jednoznačne drevo. Najradšej mám dub. Priťahuje ma svojou štruktúrou, farbou aj vôňou a pre svoje vlastnosti, ktoré ma stále prekvapujú. A najmä spĺňa moje predstavy o drevených skulptúrach.

Ktoré obdobie je vášmu srdcu najbližšie?

Z tých starších je to najmä stredoveký gotický sloh. Žasnem nad polychrómovanými  plastikami, oslovuje ma svojou štylizáciou, dokonalým remeselným zhotovením a výtvarným výrazom. Mám na mysli plastiky tej najvyššej kvality od majstrov N. Wechmana, D. Maucha a majstra Pavla z Levoče. Z 20. storočia je mi blízke art deco, konkrétne mobiliár interiérov. Imponuje mi jeho kultivovaná farebnosť a použité materiály, či už dyhy z cudzokrajných drevín alebo povrchová úprava.

Máte dve dcéry, idú vo vašich šľapajach?

Vo výtvarnej oblasti áno, v reštaurátorskej nie. Staršia pracuje ako interiérová architektka v Prahe a druhá ako grafická dizajnérka v Rotterdame.

Viete už aké pamiatky budete reštaurovať po ukončení prác v pavlínskom kostole v Skalici? Zostanete na Záhorí?

Reštaurujem zbierkový fond Záhorského múzea v Skalici, ten poznám a viem, čo ma čaká. Či budem pokračovať na prácach v paulínskom kostole, nezáleží na mne, je to otázka pre štatutárov mesta Skalica. Do inej časti Slovenska sa ale určite nechystám.

Text: Jozef Kollár

Foto: archív MF, Milan Noga