Cez skaly a stromy k nej priplávali veľryby

Libuša Kamalá Čtveráková svojou tvorbou aj bytosťou očarí už na prvý pohľad. Jej diela sú silne prepojená s krajinou a hlavným motívom je svetlo. Prezentuje ich pod názvom Farebné svety. Narodila sa do rodiny výtvarníkov. Mama Libuša Čtveráková je keramička, otec sa venoval fotografii. Obe umelkyne žijú a tvoria v Malackách.

Podľa vašich vídeí ste až nákazlivo pozitívne naladená s množstvom nápadov. Kedy ste v sebe objavila výtvarný talent?

Vyrastala som v rodine kde tvorba bola prirodzenosťou, tak ako je prirodzené dýchať. Medzi moje prvé hračky patrili farby a keramická hlina. Otec doma vyvolával fotky a my so sestrou sme ho sledovali. Bolo to čarovné. U nás sa stále niečo tvorilo, takže ja som v sebe výtvarný talent neobjavila. Tvorenie je pre mňa ten najprirodzenejší prejav. Tvorím, teda som…

Čerpáte aj teraz pre svoju tvorbu námety z detstva?

V detstve som sa začala hrať a dodnes som neprestala. Námety z detstva však nečerpám. Najväčšiu zásluhu malo asi to prirodzené tvorivé prostredie, do ktorého som bola ponorená vďaka rodičom.

Ktorého výtvarníka obdivujete, prípadne kto vás inšpiruje?

Nemám a nikdy som nemala vzory u ľudí. Ani nesledujem dnešnú výtvarnú scénu. Obdivujem prírodu, tá u mňa vždy vyhrá.

Páči sa mi váš nápad z lesa, v ktorom ste uviedli, že keď je veľa šedej, treba zapáliť prskavku. Považujete aj takýto nápad, prskavku, ktorá rozžiari okolie, za umelecké vyjadrenie?

Moja tvorba je spojená s prírodou. Vedie ma to tvoriť obrazy z kameňov v lese. Ale nie je to klasický landart. Mne vôbec nejde o umenie. Ide mi o spojenie s krajinou a cez obrazy, ktoré na zem naskladám, komunikujem s prostredím. Niekedy umiestňujem do bútľavých stromov malé keramické sošky. Veľmi rada fotím a robím videá v prírode. Som krajinou očarená. Mám pocit, že potrebujem zachytiť a zdieľať s ľuďmi tú božskú nádheru, ktorú vidím a cítim. Dokážem hodiny a hodiny presedieť na skalách, pod stromami, dotýkať sa rôznych prírodných štruktúr, som prírodným bytím úplne fascinovaná. Tam je také obrovské ihrisko na hranie, och… Kamene, listy, halúzky, tak veľa inšpiratívneho materiálu! A prskavka? Tvorenie v prírode vždy vychádza z čistej prítomnosti. Kamarát mal v lese so sebou prskavky a ja že – to je super materiál. To nemôžeme len tak vyprskať, to má tvorivý potenciál. Hneď som začala hľadať strom, na ktorý prskavku zavesím, aby som ju mohla nafilmovať. Zimná, chladná, ľadová krajina v kontraste so žiarou, iskrou a ohňom prskavky je čisté čaro. Keď som sledovala ako horí v tej ukrutnej zime, spájalo sa mi to s našou iskrou ducha, ktorá je prenádherná a žiari aj napriek ťažkým okolnostiam. Rada pridávam do mojich videí hudbu, pretože ona vie niesť pocit obrazu a zosilní ho. Keď som hľadala vhodnú hudbu pre video s prskavkou, našla som pieseň, kde sa spieva „I lift the veil, I walk as light“. A správa bola jasná. Keď som napísala k fotografiám prskavky „Keď je veľa šedej, treba zapáliť prskavku“, myslela som tým: Keď je nám ťažko, treba rozžiariť, vyžiariť von nášho ducha, ktorý je nedotknuteľný. Či považujem prskavku za umelecký prejav? Nejde mi o umenie, ale o vyjadrenie hlbokej a čistej nádhery, ktorú cítim, smerom von. Či je to umenie alebo nie, to mi je jedno.

Významná je pre vás tvorba maľovaných hrnčekov. Prečo práve hrnčeky? Máte k nim osobný vzťah?

Milujem, keď môžem prepájať svoju tvorbu s každodenným úžitkom. Mám rada, keď každodenné predmety ktoré používam, sú krásne. Hrnček používa človek denne. Všetko, čo je okolo nás, na nás vplýva. Aj taký hrnček. Keď pijete z hrnčeka, ktorý je pre vás krásny, na podvedomej aj vedomej úrovni sa spájate s krásou. To nie je málo. Pocit krásna živí ducha. A to je veľké.

Inšpirujú vás aj staré hrnčeky, ktoré majú vyše sto rokov?

Vyše sto rokov, to nie je staré. Mám rada starovekú keramiku, je krásna, ale inšpiráciu v nej nehľadám. Čo sa mi páči na starých úžitkových predmetoch je práve to, že sa veľmi dbalo na ich estetickú stránku.

Ako vzniká predloha pre maľovaný hrnček?

Moja tvorba je intuitívna. Chytím materiál a začnem tvoriť. Hrnčeky tvorím rôznymi spôsobmi: ručne modelované alebo točené na keramickom kruhu. Po vypálení sú glazované. Po glazovaní na hrnčeky tvorím ešte maľby na tretí výpal. Technologicky je to zdĺhavý proces. Okrem ručne tvorených keramických hrnčekov pripravujem aj printové hrnčeky s potlačou mojich obrazov.

Nie je dnes ťažké predávať maľované hrnčeky? Musíte čarovať s cenou?

To je dobrá otázka. Nie je pre mňa ľahké odkomunikovať cenu. Keďže, pokiaľ ide o moje hrnčeky, nerobím sériovú výrobu. Každý hrnček je originál. Milujem, keď majú osobitosť. Svoju hrnčekotvorbu som nazvala „One and only“ (Jeden kus a dosť). Každý hrnček je len jeden, má svojho osobitného ducha, ktorý sa nebude opakovať. Proces tvorenia je zdĺhavý, čo sa musí odzrkadliť aj v cene. Ľudia sú zvyknutí na ceny z veľkoobchodov, alebo zo sériových výrobní a to sa nedá porovnávať. Moje hrnčeky sú pre tých, ktorí hľadajú jedinečnosť, originalitu a kupujú si predmet, ktorý ich bude spájať s krásou a vyživovať ich ducha. Robiť ich každodenné pitie obľúbeného nápoja príjemným zážitkom, stíšením a napojením sa na čaro a krásu bytia. Keď chce niekto cenovo dostupnejší variant, môže si zvoliť printový hrnček, kde je proces prípravy kratší.

Máte stálych odberateľov?

To je rôzne. Niektorí sa opakovane vracajú, iní sa zastavia iba raz a vyberú si hrnček, napr. ako darček pre svojho blízkeho.

Na svojej stránke máte veľa videí z lesa. Čím vás tak priťahuje?

V lese sa mi deje neustále niečo podnetné a vždy ma tam niečo nové prekvapí. V minulosti som viac cestovala po svete, no veľký poklad som našla práve tu, v Malých Karpatoch. Neviem to vysvetliť, ale cítim s ním veľké spojenie. Mám pocit, že všetko tam so mnou komunikuje. Skaly, stromy, zem. Les mi ukazuje, že existuje nespočetne veľa druhov komunikácie. Táto komunikácia sa deje na úrovni cítenia a tichého vedenia. Cez skaly a stromy ku mne priplávali veľryby. Veľmi rada sa dotýkam stromov a skál. Na jednom mieste, vždy, keď som sa dotkla bukov, som mala pocit, že sa dotýkam veľryby. Bol to zvláštny pocit, ktorý sa opakoval. Raz som na tom istom mieste sedela dlho na kameňoch a sledovala som ich štruktúru. Mala som pocit, že sa dotýkam veľmi starých kostí. Otvárali sa vo mne veľmi silné pocity. Raz sa mi na zemi z kameňov ukázal obrazec s tvarom veľryby. A v noci, keď sa mi tak prehrávali myšlienky a pocity z lesa, som si uvedomila, že Karpaty sú tvorené z vápenca a že vlastne tu pred mnohými rokmi bolo more, v ktorom plávali veľryby. Dokonca som zistila, že je známa aj veľryba, ktorá sa našla v Rohožníku. Zaplavil ma vtedy pocit krásna, ako ku mne veľryby prehovorili cez stromy a skaly. Je čarovné, ako sa cez krajinu viete napojiť na jej rôzne časové línie. Dá sa napojiť aj na ľudské historické časové línie cez pocitové vnemy. Tých zážitkov mám veľmi veľa. Karpaty ma mnohému učia. Ja osobne nerada čítam. No smejem sa, že chodím čítať krajinu. Krajina sa číta cez pocity a ticho. Je to krásna knižnica.

O čom sníva pozitívne naladená výtvarníčka v tomto zložitom svete?

Sníva o tom, ako tká krásu skrze svetlo, farby a hlas. Sníva o veľkej kráse bytia. Ale vlastne nesníva. Ona ju žije.

Foto: archív LKČ