ABELAND: V slobode a prírode vyrastať inak…

Ak hľadáte únik z reality do čias našich predkov, Abeland  v Lozorne je presne to miesto, kde sa zastavil čas. Gazdovská dedinka funguje ako živý skanzen rodiny Abelovcov., ktorá po zimnej prestávke otvorila svoje vrátka v sobotu 7. marca. O živote v Abelande nám porozprával jeho zakladateľ a hlava rodiny – gazda Igor.     

Ako sa zrodil nápad vybudovať gazdovskú dedinku?

Pred štvrťstoročím sme kúpili našej vtedy 8-ročnej dcérke koníka. Začali sme ustajňovať kone priateľom a určitý čas sme sa točili okolo westernového jazdenia a Divokého západu. Ľudia si chceli dať kávičku a chodili s deťmi za našimi zvieratkami. To už bol len kúsok k tomu, aby sme Ameriku vymenil za rýdze Slovensko. Zvieratkám sme postĺkali prístrešky, stajne, ohrady, z maringotky sa stal bufet, neskôr pribudol kostolík… Rozhodli sme sa, že naše deti nebudeme voziť po škole na golf či tenis, ale v slobode im ponúkneme priestor na realizáciu a zábavu. Jeden vozil deti na koni, druhý kul nože, meče, podkovy, ďalší točil na kruhu misky, iný varil v bufete, strieľal z luku. Taká úplne živá hra, ktorá oživila tradičné práce a remeslá, ku ktorým sa počas sobôt pridali celé rodinky.

Prečo ste si vybrali takýto spôsob života?

Asi sme s manželkou chceli tak trocha ujsť od ľudí a konzumu do prírody a zistiť, aká je dôležitá fyzická práca. Ale ľudia si nás rýchlo našli a sami nám povedali, čo chcú zažiť. Pochádzam z Malaciek, v Lozorne sme mali babku a dedka, kam sme jazdili na prázdniny a víkendy. Často sme vyrážali na hríby alebo na rybačku.

 Máte aj inú pracovnú náplň?

Pred covidom som zrušil 20-ročnú živnosť, pracoval som pre noviny a ešte predtým som bol „pán inžinír“ v káblovke, ale dlho som tam nevydržal. S manželkou sme už 6 rokov zamestnaní v združení Abeland.  Máme malú farmu a hospodárske zvieratká, ktoré nás neživia, ale my živíme ich… Tvoria slovenský kolorit a vyžadujú si veľa práce. Takto si tu žijeme ako v rozprávke a len z toho, čo na dvoch hektároch vymyslíme.

Nadchol takýto spôsob život aj celú vašu rodinu?

Manželka je veľmi kreatívna, srší nápadmi a je srdcom Abelandu. Detí máme osem a tie sú ozajstným ohníkom Abelandu, no a niekto to musí aj odpracovať, a to je gazda…  Zatiaľ ma to baví, ale teším sa, keď kormidlo raz prevezmú deti a vnúčatá. Odpoviem vám príhodou. Po jednej rybárskej dovolenke sme sa s deťmi vybalili v podkroví nad miestom, kde boli ustajnené kone, nebola tam elektrika, voda, kanalizácia, ani kúrenie, a ostali sme tu natrvalo. Dom v dedine sme predali, prerobili siete a už nikto nechcel odísť.

Dá sa takýmto spôsobom uživiť?

Vybrali sme si život v jednoduchosti, a tým aj v miernej chudobe. Náš rodinný projekt mal vždy ďaleko od biznisu. Sme síce otvorení počas sobôt už 19 rokov, ale v zime a cez letné prázdniny sme zatvorení. Väčšina návštevníkov sa čuduje, ako je možné, že sme niečo takéto vybudovali a nie sme otvorení nonstop. Viac než peniaze si ceníme ticho, pokoj a snažíme sa svätiť nedele. Z farmy sme mohli prežiť, ale rozhodne nie vyžiť. Deťom hovoríme, že je najlepšie mať aspoň tri zdroje financií, no a k tomu treba vyskúšať kopu nápadov. Čas a trpezlivosť ukážu ostatné.

Ako vyzerá váš bežný deň na ranči? Chodíte aj do supermarketu?

V zime vstávam okolo 6. h, odveziem stredoškolákov na autobus, zakúrim v dvoch peciach a uvarím jedlo psíkom. Podojím kravu, dám jej seno, pustím psov do výbehu. O kone sa starajú deti, o vyhnojenie kravy a kŕmenie oviec, kôz a prasiat náš „paholok“ Ľubko. Po raňajkách pomôžem Andrejke pri výrobe syra, masla. Chlieb pečú deti. Poobede, ak sa niečo kazí, tak to opravím a trocha oddychu nezaškodí… Mäsa máme nadbytok, syrov a masla tiež. Syn, krajinný inžinier, sa stará o ovocné stromy a zeleninu. Zabíjačku máme 2x do roka, k tomu kopu jahniat, kozliat, rýb, vajec a hydiny. Dostali sme aj dvoch pštrosov, tak skúšame niečo odchovať. Do supermarketu chodíme pre „odpis“, čo je kopa zeleniny a ovocia i pečivo pre zvieratá.

Čo je hlavným zmyslom Abelandu?

V slobode vyrastať inak… Odmenou je radosť zo života a životaschopnosť našich detí. Mám pocit, že ak deti vyrastajú v prírode so zvieratami, tak sa formujú zdravo – umelecky aj remeselne. Keď som sa 4-ročného synčeka pýtal, kde bol tak dlho, odvetil: „Pozoroval som ako rastie hrach.“ A presne vedel, koľko opadlo ten deň kvietkov z marhule. S láskou sa staral o rastlinky a teraz ho to celkom dobre živí. Ďalší syn kováč si ako 13-ročný postavil celú kováčsku dielňu, dnes má rodinu a stavia pre zákazníkov drevostavby. Náš domček v korune javora naprojektoval a postavil sám. Dievky sú šikovné umelecky, najstaršia študovala na výške keramiku, grafiku a maľbu. Ďalšie sa venujú výrobe hudobných nástrojov, hre na gitare a spevu. Ale pokojne si vedia ukuť nôž a vytočiť na sústruhu drevenú misku. Páči sa mi, ako myslia jeden na druhého, ako náš záhradník posúva drevené lavice, stoly, altánky ďalšiemu synovi, ktorý je čerstvo ženatý, má stolársku dielničku a začína živiť novú rodinku. Všetci vedia variť a stavať, to sme robili neustále. Hlavný odkaz z Abelandu by mohol znieť: Dá sa žiť aj inak! Áno, je to náročnejšie, lebo ovocie vidíte až na staré kolená…

Je miesto, kde ste založili Abeland, niečím výnimočným?

Keď sme sem pred viac ako 30 rokmi prišli vymerať pozemok, hneď som toto miesto spoznal ako miesto z jedného môjho sna (Živé a dôležité sny som zachytil v knihe Tri sny, ktorá je mojím životným príbehom.). Vtedy som si povedal, že keď raz bude naše, nebude len pre nás.  Pôvodne tu bola lúka, ako chlapec som sem chodil s otcom na snežienky a pozoroval som v tôni potoka pstruha. No nikdy mi nenapadlo, že tu budem raz žiť s rodinou.

Kedy býva Abeland otvorený pre verejnosť?

Je to presne 32 sobôt do roka – od začiatku marca po letné prázdniny a potom od septembra do začiatku decembra. V začiatkoch nás podporila župa v rámci menších projektov, takže sme mohli vybudovať stromodom, mlyn, aj malú pekáreň. V máji a júni máme otvorené aj počas týždňa, hlásia sa nám školské výlety. Neverili by ste, koľko detí odchádza so želaním, že raz aj oni chcú mať farmu.

Čo k vám ľudí privádza?

Bude to asi súhra viacerých vecí, od obyčajnej  architektúry, dobrého jedla a programu až po duchovné vnímanie. Tí, čo voľakedy zažili u babky na dedine úprimné vzťahy, spoločnú prácu na dvore a v záhrade, zabíjačku, varenie lekváru, lisovanie hrozna…  Bol tu pán z hygieny, ktorý vo voľnom čase chodí po celom Slovensku ochutnávať halušky. Pochválil nás, že tie naše sú najlepšie.

Čo všetko môžu u vás zažiť návštevníci?

Dôležité je vedieť, že sľúbené soboty máme otvorené bez ohľadu na počasie. U nás je vždy veľa práce. Spomínam to preto, lebo nejakú malú prácu s gazdom si pýtajú rodičia pre deti vždy. Napríklad o odzrňovanie kukuričných klasov je taký veľký záujem, že celú jeseň nestíhame voziť kukuričné klasy a rady detí stoja na dva ručné „moržováky“. Rád s deťmi lisujem hrozno, meliem múku, robím ukážky výroby syrov, masla, pareníc. Každá sobota má špecifický program a popri ňom bežia remeslá, ktoré robia naše deti. Dcéra včelárka vyrába z vosku sviečky, syn sokoliar predvádza jastraba Nikona, nevesta vyrába v dielni prívesky a syn v kováčskej dielni robí s deťmi podkovičky. No a najstaršia dcéra pečie s deťmi moravské koláče a syn strieľa s kušou na strelnici.

Vlani sa objavila informácia, že vo vašom susedstve bolo vydané stavebné povolenie na rozsiahlu výstavbu bytoviek a RD. Vtedy ste sa obrátili na verejnosť s prosbou o finančnú podporu a pomoc pre záchranu Abelandu a blízkeho lesa. Ešte stále je Abeland v ohrození?

Vlani sme takmer stratili chuť pokračovať s našimi aktivitami, no reakcia verejnosti nás postavila na nohy, takú morálnu podporu sme nečakali. Takmer každý, kto prispel na zbierku pre právne služby, dopísal, ako nám všetci držia palce. Objednali sme si odporúčané právne spoločnosti, pričom sme ani netušili, že celú zbierku zhltnú len tieto služby. Možno o pár rokov napíšeme spolu článok o tom, čo všetko nás ešte čaká…

Kedy otvárate sezónu a čo nové chystáte?

Brány otvoríme 7. marca a na návštevy sa už tešíme. Naše deti sa snažia reagovať na túžbu rodín prísť k nám aj počas prázdnin. Minulé leto si dcéry vyskúšali denný týždňový letný tábor, ale každý večer boli riadne unavené. Tento rok pripravujú „Staroveký festival remesiel a dobrôt“…  Na našej FB stránke zverejňujeme aj pozvánky na rôzne tematické kurzy našich detí. A čo by som na záver odkázal vašim čitateľom? Asi toto: Nikdy si nenechajte zobrať nádej – a hlavne SNÍVAJTE!

Foto: archív Abeland