Stratení v abecede: pohľad do umeleckého zákulisia

Prozaik, literárny kritik a pedagóg vo výslužbe, autor deviatich prozaických a troch literárno-publicistických kníh JOZEF ŠPAČEK (*1950, Skalica) vydal na sklonku minulého roku novú knižku pod názvom Stratení v abecede (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave). Využili sme túto príležitosť a úspešného skalického autora sme požiadali o rozhovor, ktorý nám ochotne poskytol.

 Pre čitateľov Záhoráka nie ste neznámym autorom. Naposledy sme o vás písali pred štyrmi rokmi, keď vyšiel váš román V pavučinách.  Môžete nám na úvod predstaviť novinku Stratení v abecede?

V tejto deviatej prozaickej knižke som formou pestrého kaleidoskopu načrel do témy spisovateľského života, v ktorom si svoje miesto hľadajú najmä dvaja v podstate hlavní protagonisti – literárny vedec Viliam Lajsňa a jeho priateľ, kolega, prozaik a stredoškolský učiteľ Jožo Efek. Keďže nejde o nejakých bohémov, či bardov, o svoje miesto na výslní sa usilujú dosť nesmelo, hľadajú si svoje cesty k úspechu, často strácajú istotu v svojom smerovaní, preto ten neobvyklý názov mojej knižky. No a strácať sa v abecede, to možno metaforicky chápať v súvislosti s literárnou tvorbou, na začiatku ktorej – a nielen jej –  celkom prirodzene existuje taká obyčajná, až banálna vec, akou je abeceda. Ešte by som k tomu dodal, že obaja sú rodákmi zo Skalice, ale s rôznym vzťahom k tomuto mestu. V knihe sa ocitajú nielen v Skalici, v dôverne známom vinohradníckom prostredí, ale samozrejme aj v Bratislave, napríklad v dnes už neexistujúcom Klube spisovateľov na Laurinskej ulici,  či vo Vysokých Tatrách. Miesta deja sú možno zaujímavé, no dôležitejšia je galéria osôb a osobností, s ktorými sa náhodne i nenáhodne stretávajú a zažívajú s nimi rôzne i humorné situácie. A nie sú to len spisovatelia a učitelia, ale aj výtvarníci, novinári, kuchári či hudobníci. Prozaický text som spestril, či ozvláštnil obsažnou básňou o Skalici, týmto spôsobom som vzdal hold svojmu rodnému mestu.

Kde všade hľadáte námety pre svoju tvorbu?

Námety do mojich kníh sa mi ponúkajú rôznym spôsobom. Jednak sú to vlastné zážitky, spomienky a skúsenosti z profesionálneho i osobného života, z ktorých čerpať je úplne prirodzené. Vraciam sa k tiež kvôli väčšej dôveryhodnosti aj k svojim nesústavným denníkovým zápiskom. Dosť sa dá načerpať aj z ciest vlakom do Bratislavy, keďže Záhoráci majú svojský zmysel pre humor a ich dialógy či „hlášky“ sú naozaj pozoruhodné. Ale tých ciest do nášho hlavného mesta najmä v ostatnom období som až tak veľa neabsolvoval…Nie je mi ľahostajná ani história, predovšetkým skalická, na tú som sa zameral a z nej  čerpal námety jednak v svojej historizujúcej trilógii Na kobyle, na žrebcovi, Ruže a tŕnie, Sevečr a iné túžby, a tiež už v spomenutom románe V pavučinách. Dôležitou súčasťou inšpirácie je rozsah čitateľskej skúsenosti, teda oboznámenie sa s tvorbou významných slovenských a svetových spisovateľov. To by sa malo stať samozrejmosťou pre každého, kto má tvorivé ambície, nielen literárne. No a k tomu všetkému patrí ešte autorská fantázia a určitý stupeň tvorivej kreativity, bez týchto daností by sa ťažko dalo vytvoriť akékoľvek dielo, nielen literárne.

Spomínate  zmysel pre humor. Stretne sa s týmto javom aj čitateľ vašej novej knihy?

Viacero múdrych ľudí konštatovalo, že humor je vážna vec. Ja by som dodal, že nielen vážna, ale aj vzácna. Vypomôžem si floskulou – humoru nie je nikdy dosť. Snažil som sa do každej svojej prózy rozosiať zrnká humoru, niekedy zostali možno skryté v hĺbke textu, nezbadané, nenápadné. Ale pozornejší čitateľ si tie humorné nápady či pasáže určite všimol, čo mi už viackrát potvrdil spisovateľ a kolega Milan Zelinka, žijúci na východnom Slovensku, ale veľmi priaznivo naklonený nášmu Záhoriu. On ho dokonca charakterizoval ako „jemný, hlbinný humor so štipkou irónie“. K tomu by som ešte dodal, že humor a irónia sú akoby súrodenci, ku ktorým patrí ešte aj sebairónia, veľmi potrebná pre každého autora, aby si vedel uvedomiť aj existenciu svojich tvorivých mantinelov.

Aký druh humoru máte rád vy?

Páči sa mi ten typ humoru, ktorým sa preslávila naša nesmrteľná dvojica Lasica & Satinský, podarilo sa mi v roku 1969 navštíviť ich predstavenie Soiréé v Divadle na korze krátko predtým, než im ho mocipáni zrušili. Imponuje mi tiež humor Stanislava Štepku, ktorý vytrvalo píše nové a nové hry a vo všetkých je stále veľmi zreteľne cítiť nezameniteľnú štepkovskú človečinu. Mal som šťastie sa osobne s týmito umelcami stretnúť na podujatiach Klubu nezávislých spisovateľov, ktorého som členom. Už od roku 1967 poznám humor, s ktorým žne úspechy Divadlo Járy Cimrmana, keď sme s otcom počúvali v rádiu prenosy z nealkoholickej pražskej vinárne U pavouka, kde sa zrodil zásluhou Z. Svěráka a ďalších osobností tento svojrázny typ intelektuálneho humoru. Veľmi ma ovplyvnila v tomto smere aj tvorba  Bohumila Hrabala. A od neho vedie stopa k Jaroslavovi Haškovi. Humorný tón, typický pre Záhorie, využil vo svojich niektorých knihách Štefan Moravčík, nerád by som naňho zabudol.

Zdôraznili ste potrebu poznania hĺbavého čítania umeleckej literatúry. Ako ste chuť do čítania u mládeže ako vyučujúci slovenského jazyka a literatúry vnímali vy? 

Nebolo to vždy jednoduché, nie vždy by sa dalo hovoriť o chuti, a zrejme to nie je také ani dnes, keď čítanie kníh, či už papierových alebo elektronických, dostalo veľkú konkurenciu v múdrych telefónoch a notebookoch, v ktorých možno nájsť nespočetné množstvo iných textov, ako sú práve hodnotné diela slovenskej a svetovej literatúry. Študenti museli prečítať určitú porciu kníh od autorov, ktorí boli zahrnutí nielen do učebných osnov, ale aj do maturitných tém. Toto povinné čítanie nenašlo vždy potrebnú odozvu, ale absolventi gymnázií, a dúfam, že nielen gymnázií, si cestu ku krásnej literatúre predsa len našli. Neprestávam byť v tomto smere optimista. Ale optimista je vraj len zle informovaný pesimista…

Spomínate si na niektorých svojich študentov či študentky, ktorí sa uplatnili v umeleckom svete?

Iste! Som veľmi rád, že sa výrazne presadili v svete umenia či vysokoškolskej literárnej výučby, napríklad literárny vedec René Bílik, ktorému som bol aj triednym profesorom. Vydal niekoľko veľmi fundovaných literárnovedných publikácií a dlhší čas pôsobil na vysokej škole, dosiahol hodnosť univerzitného profesora. Tiež som sa potešil úspechom Saši Horoščák-Bolfovej, ktorá sa vypracovala na významnú režisérku, dramaturgičku a autorku, striedavo pôsobiacu v Česku i na rodnom Slovensku.

Písať a vydávať knihy je dnes určite ľahšie ako pred rokom 1989, na Slovensku je zrazu akosi viac spisovateľov… Sledujete súčasnú slovenskú literatúru? Ako hodnotíte jej úroveň? Možno nájsť v tej záplave také zrniečka, ktoré stoja za prečítanie?

Nemyslím si, že je to naozaj ľahšie. Stále platí, že napísať dobrú knihu je neľahký výkon a aj cesta k vydaniu nie je bez problémov. Príchod množstva nových autoriek a autorov súvisí aj s tým, že sa zmenilo vydavateľské prostredie, štátne vydavateľstvá zanikli alebo prešli do privátnych rúk, vznikli nové. V množstve nových titulov, autoriek a autorov sa pri sledovaní novej knižnej produkcie orientujem najmä na spisovateľov, vydávajúcich svoje novinky v už osvedčených vydavateľstvách či vydavateľoch, ako sú Slovart, Ikar, Artfórum, KK Bagala, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, ktoré publikujú najviac kníh súčasných autorov. Tých zrniečok pri trpezlivosti možno nájsť vcelku dosť, aj keď mám dojem, že sa neobjavili takí kvalitní autori, ako boli napr. Jaroslava Blažková, Klára Jarunková, Rudolf Sloboda, Ladislav Ballek, Vincent Šikula, Pavel Vilikovský  či  Dušan Mitana.

Aké sú vaše ďalšie tvorivé plány?

Moje dvojkoľajné či dvojdomé pôsobenie v svete literatúry sa uberalo bez nejakého plánovania. Určitú výnimku tvorili recenzie a literárne kritiky, tie som písal na objednávku z redakcií literárnych časopisov, vtedy bol dôležitý aj termín odovzdania recenzie či kritiky. Kratšie i dlhšie prózy však vznikali spontánne, a tak je to najlepšie. Zatiaľ vo mne duch spontánnosti hlboko mlčí, asi žiada o oddych od písania. Aj vekovo som už dosť ďaleko na ceste životom. Musím si počkať na ohlasy na moju deviatu knižku, možno vo mne vyvolajú silný impulz, aby som ešte v písaní pokračoval, možno to dopadne inak. Nechám sa prekvapiť.

rz, foto: archív JŠ