Záhorie ešte všetky skryté poklady nevydalo

V médiách sa občas vyskytnú správy o nových archeologických nálezoch či o obnove ďalšej vzácnej pamiatky. O tom, čo v tejto súvislosti priniesol rok 2025 na Záhorí, sme sa porozprávali s Mgr. Petrom Grznárom, archeológom a metodikom obnovy torzálnych architektúr Krajského pamiatkového úradu Trnava.

Starostlivosť o pamiatky a ochranu archeologického dedičstva je nepretržitou prácou, čo je ale pozitívom, prináša aj kontinuálne výsledky. Rok 2025 nebol výnimkou. V Rovensku počas výskumu Archeologická agentúra narazilo na neznámy, pravdepodobne evanjelický cintorín, datovaný mincami rámcovo do 17. storočia. Spoločnosť Achilles Group uskutočňovala výskum na protitankovej priekope z 2. svetovej vojny v Senici. Zároveň na Záhorí, čo možno niektorých prekvapí, pokračujú výskumy v súvislosti s ťažbou dreva.  Pri nej sa totiž robia mechanizované skrývky pôdy a tie narúšajú rôzne lokality s pravekým aj stredovekým osídlením. Vlani archeológovia spoločnosti AA Avala v spolupráci s dobrovoľníkmi z OZ Hradiská narazili vo viacerých katastroch na zaujímavé nálezy, napr. v Závode našli  bronzovú sponu a strelku z doby bronzovej, keltskú železnú sponu, aj kovanie vedra z doby rímskej. Čo sa týka záchrany zaujímavých historických architektúr, priniesol minulý rok úspechy aj neúspechy. Určite nás teší, že národnou kultúrnou pamiatkou sa stala autenticky zachovaná baroková sýpka v Gbeloch. Predošlé roky sme systematicky mapovali práve barokovú krajinu bývalého holíčskeho a šaštínskeho panstva, ktorá je v rámci Slovenska unikátna. Pôsobil tu totiž František Štefan Lotrinský, známy budovaním rôznych manufaktúr a prevádzok, z ktorých najvýznamnejšia je holíčska majolika, či šaštínska kartúnka, ale aj veľa poľnohospodárskych a remeselných prevádzok. F. Š. Lotrinský svojím spôsobom predbehol dobu, bol akýmsi dobovým developerom, ale na rozdiel od tých súčasných vytvoril niečo, čo pretrvalo stáročia. Mnohé zo stavieb, čo vybudoval, sa používali bez prestávky od 18. storočia, nehovoriac o ich estetickej hodnote pôsobiacej v krajine. Čiže žiadne nevzhľadné montované haly, ktoré súčasný developer v prípade potreby opustí a prevádzku premiestni na druhý koniec sveta…

V minulosti sme sa bavili o objekte Trikoty v Šaštíne-Strážach. Našli ste pochopenie u majiteľa či samosprávy pre myšlienku zachrániť pôvodnú stavbu?

Ochrana historicky cenných stavieb nie je vždy úspešný príbeh  – hlavný objekt bývalej fabriky Trikota bol vlani zbúraný. V minulosti sme sa márne usilovali o zápis tohto renesančného kaštieľa, síce značne adaptovaného pre potreby výrobného podniku Trikoty, za národnú kultúrnu pamiatku a komunikovali sme s kompetentnými o možnostiach jeho záchrany a modernej rekonštrukcii pre súčasné využitie, no neboli sme úspešní. Takáto vec nás mrzí o to viac, že historické stavby sú neobnoviteľná súčasť kultúrneho dedičstva, keď raz zaniknú, už sa to nedá vrátiť späť. V prípade tohto renesančného kaštieľa išlo, okrem kostola v časti Stráže, o najstaršiu stavbu v meste, navyše s bohatou históriu. Práve sem najčastejšie odborníci kladú z historických kroník známy Šaštínsky hrad pochádzajúci z 12. alebo 13. storočia.  Aj tento prípad ukazuje, ako je nesmierne dôležité, aby pamiatky podporovali aj miestne samosprávy a komunita. Veď príbehy, ktoré nám autentické a na dejinné udalosti bohaté historické stavby dokážu rozprávať o nás a našej krajine, za to stoja. Len to chce viac úsilia a záujmu, aby to neboli príbehy smutné.

O záchranu ktorých pamiatok na Záhorí sa v súčasnosti snažíte?

Trnavskí a bratislavskí pamiatkari spolupracujú na vedeckom projekte výskumu šibeníc, ktorého súčasťou má byť aj ich pamiatková ochrana. Okrem niekoľkoročného výskumu popraviska v Holíči sa vlani podarilo identifikovať aj zaniknutú šibenicu v Stupave, ktorú sa chystáme skúmať budúci rok. Táto téma je pomerne široká, čakajú nás v nej ešte mnohé prekvapenia, ale v budúcnosti o nej ešte radi poinformujeme.

Holíčsky zámok získal ďalšie prostriedky na obnovu z Plánu obnovy. Pokračuje podľa vás obnova tejto pamiatky dostatočne rýchlo?

Na objekte sa práve obnovuje západná hospodárska budova, severný rybník a severovýchodný bastión. Kaštieľ je bývalou cisárskou rezidenciou Františka Lotrinského a Márie Terézie, čo vidieť na jeho honosnej podobe a rozľahlosti objektu. Jeho obnova je teda časovo náročná, ale vyzdvihol by som, že zo strany vlastníka, mesta Holíč, prebieha systematicky a dlhodobo. A práve postupná kontinuálna obnova pri takomto type pamiatky umožňuje vyhotoviť kvalitné remeselné a reštaurátorské zásahy, ktoré budú po vzore svojich predchodcov historicky verné aj trvácne.

Na Záhorí prežíva legenda o tajných chodbách, ktoré vraj spájali Šaštín a Holíč. Naozaj existovali? 

Existencia rozsiahlych tajných chodieb je hlboko zakorenená, ale chybná až úsmevná predstava. Poďme na to sedliackym rozumom. Bratislavské metro začali s použitím modernej techniky budovať už v 80-tych rokoch 20. storočia a doteraz z neho, okrem rôznych vtipov, nie je nič a už ani nebude. Bolo to príliš nákladné. Dokázala by v minulosti populačne aj ekonomicky slabšia spoločnosť vybudovať takéto náročné stavby? A na čo vlastne? Alebo inak. Povedzme, že by niekto zaplatil výstavbu chodby dlhej desiatky kilometrov. Pracovali by na nej tisíce ľudí, stavba by trvala roky. Dala by sa takáto chodba potom ešte utajiť? Ale aby som bol korektný, malé tajné či skôr únikové chodby existovali. Známa je napr. úniková chodba na hrade Slovenská Ľupča vysekaná v skale, do ktorej sa vstupovalo cez studňu. Ale aj tá má len málo cez 100 m. Holíčsky kaštieľ má tiež vcelku zaujímavé podzemie. Nejde však o nejaké únikové chodby, ale o tzv. kazematy. Sú to špeciálne chodby pod úrovňou terénu, ktoré majú vo svojich stenách prerazené strieľne smerujúce do suchej priekopy okolo kaštieľa. Vznikli pri prestavbe staršieho hradu na modernú bastiónovú pevnosť niekedy po r. 1663 a obrancom ponúkali ochranu proti vtedajšiemu delostrelectvu. V tej dobe boli populárne delá nazývané mažiare, ktoré pálili po strmej balistickej krivke, takže strely dopadali na obrancov prakticky kolmo zhora a bolo teda výhodné skrývať sa pod terénom. Zaujímavé je aj podzemie pod kaštieľom, kde sú pozostatky palácovej stavby najstaršieho vrcholnostredovekého hradu pochádzajúce minimálne z 13. storočia.

Spomínali ste výskum protitankovej priekopy v Senici. Archeológovia sa zaujímajú aj o takéto veci?

Áno a myslí na to aj zákon. Archeologickým nálezom sú aj zbrane, munícia a strelivo spred r. 1946 a má to svoju logiku. 2. svetová vojna bola kataklizmatickým konfliktom, ktorý definoval hranice štátov a je základom pre demokratické systémy v euroatlantickom priestore. Preto sa o tejto vojne neustále píšu knihy, točia dokumenty a k tomu je potrebné vedecké bádanie. A práve tu pomáha aj archeológia. Napríklad minulý rok sme v spolupráci so Západoslovenským múzeom v Trnave archeologicky skúmali miesto dopadu stíhačky slovenského letectva – Messerschmittu Bf109 v Brestovanoch. Do verejného povedomia sa tak dostal tragický príbeh slovenského pilota npor. Juraja Puškára a objasnili sa aj ďalšie okolnosti jeho smrti. Podobne výskum  protitankovej priekopy v Senici práve cez nálezy vystrelených nábojníc a pozostatkov munície a militárií umožňuje rekonštruovať bližšie okolnosti bojov v tejto oblasti. Spolu s prácou historikov tak možno rekonštruovať plastickejší obraz udalostí. Preto nás hnevajú nelegálni detektoristi, pretože kvôli kúsku predmetu, ktorý chcú mať niekde doma, tieto informácie navždy ničia. Inou závažnou skutočnosťou je možnosť nálezu funkčnej munície – už mnoho nelegálnych hľadačov bolo pri amatérskom delaborovaní napr. delostreleckých granátov zmrzačených či zabitých. Spolupráca archeológa, historika aj policajného pyrotechnika je preto ideálnou cestou.

Naopak, chceli by ste niekoho za prístup k historickému dedičstvu pochváliť?

Teším sa zo všetkých dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú zachraňovať archeologické dedičstvo, zodpovedných samospráv starajúcich sa o kultúrne pamiatky a všetkých poctivých nálezcov ohlasujúcich archeologické nálezy. Veľa ľudí si dnes  uvedomuje hodnotu kultúrneho dedičstva, a tak snáď ich počet bude stúpať. Jeden príklad za všetky. Veľmi nás teší dlhodobá aktivita obce Kopčany, ktorá zveľaďuje priestor pamiatkovej zóny, v ktorej sa nachádza jedna z najstarších dochovaných stavieb na Slovensku – Kostol sv. Margity Antiochijskej z 9. storočia. V tejto zóne sa prelínajú prvky veľkomoravského obdobia so svojimi archeologickými náleziskami s barokovou krajinou a postupne dochádza k obnove takých hodnotných objektov ako žrebčín, kačenáreň, či vybudovaniu komunikácií v pôvodných historických stopách.

Myslíte si, že Záhorie už vydalo všetky svoje poklady, alebo je ešte čo odkrývať?

Počas výstavby sa stále nachádzajú nové archeologické lokality a zaujímavé nálezy, ktoré nezriedka vyvolávajú ďalšie otázky a menia náš pohľad na život v minulosti. Osobne za poklad pokladám aj mnohé, verejnosti neznáme historické stavby a pamiatky, ktoré ešte len čakajú na svoju obnovu, využitie, či sprístupnenie verejnosti. Poznáte napr.  barokovú koniareň, opäť z čias F. Lotrinského v Kobylanoch pri Radošovciach? Stojí nepovšimnutá pri ceste a pritom je to nádherná architektúra s veľkým potenciálom na využitie. A  to je vlastne aj jadrom pamiatkovej ochrany – obnovovať staré pamiatky, aby sa do nich mohol vracať nový život.

(rz), foto: Martin Hruboš