Ohnivák vzlietol v Kútoch z popola po 40 rokoch

Stretla sa skvelá partia. Divadelný súbor Ohnivák tvoria nadšenci, pred ktorými treba dať klobúk dolu. Po viac ako 40 rokoch oživili ochotnícke divadlo v Kútoch. Aktuálne vystupujú v záhoráčtine s komédiou Taká normálna rodzina. Viac o sebe a súbore nám prezradila autorka a režisérka Milica Barkóciová.

Jozef Kollár

Čo by ste nám na úvod o sebe prezradili?

Už viac ako 20 rokov pracujem v ZUŠ Kúty, kde som založila tanečnú skupinu Pegas a som aj učiteľkou herectva, necelý rok som aj riaditeľkou školy. Mám vyštudované muzikálové gymnázium a konzervatórium. Mojím snom bolo stať sa herečkou, no teraz som šťastná, že som „za scénou“. Škola je dnes moja srdcová záležitosť a neviem si predstaviť svoj život bez učenia, bez detí…

V Kútoch ste nadviazali na dávnu tradíciu. Čo viete o vašich predchodcoch?

Bolo ich viac. Divadlo hrali učitelia a do hier zapájali aj deti. V Kútoch pôsobilo aj ochotnícke divadlo pod Maticou slovenskou a súbor Združenie divadelných ochotníkov Slovenska (ZDOS), ktoré hralo veľa hier  a malo veľa verných divákov. Kulisy a kostýmy si dokonca viackrát požičalo zo SND, čo nám potvrdila pani Z. Hesková, členka tohto súboru. Jedným z posledných  režisérov bol Ján Jurica a posledné hry režíroval Miroslav Palkovič, terajší člen Ohniváka. Poslednou hrou tohto súboru bola v r. 1988 rozprávka Staromódne zázraky.

Prečo ste sa rozhodli divadlo v obci obnoviť?

Vediem v ZUŠ detský divadelný súbor, ale vždy som sa pohrávala s myšlienkou pracovať aj s dospelými. Mala som vytipovaných ľudí, ktorých som chcela osloviť. Jednou z nich bola aj Marinka, členka nášho súboru. Hovorila som jej, že je rodená herečka, že keď bude divadlo, ona musí byť jeho členkou, že už mám pre ňu rolu. Smiala sa, že to nedá… Som šťastná, že nakoniec sa na to dala. Ale predbieham… V mojej hlave to bolo len také pohrávanie sa s nápadom, možno som si neverila, že to zvládnem. Bývalí žiaci sa ma často pýtali, kedy konečne založím divadlo, o ktorom som im hovorila, aby mali kde hrať. No a na jednej akcii prišiel za mnou Patrik Pernecký, súčasný člen divadla. Učila som jeho deti v ZUŠ a on mi navrhol: „Založme v Kútoch konečne to divadlo!“ Opakovalo sa to vždy, keď ma videl a tvrdil, že v Kútoch sú šikovní aj bývalí členovia ochotníckeho divadla, nech ich oslovíme. Rozhodli sme sa, že to skúsime. Patrik dohodol stretnutie s pani Zuzkou Heskovou, bývalou členkou ZDOS a učiteľkou, ktorá vychovala v Kútoch veľa generácií. Teraz žije v Bratislave. Porozprávala nám, ako kedysi hrali v obci divadlo,  povzbudila nás a nám už nič nebránilo, aby sme oslovili Kúťanov. Pridalo sa k nám pár odvážlivcov a zrazu sme mali prvé stretnutie. Viem, že by sa k nám pridalo aj viac ľudí, ale bráni im tréma. Myslím, že časom ju prekonajú a prídu medzi nás. Momentálne má Ohnivák 9 členov.

Čo symbolizuje názov Ohnivák?

To, že sme vstali z popola. Názov navrhol Patrik Pernecký a  bola to jasná voľba. Skvelý nápad, skvelé logo, skvelá myšlienka…

Vaše prvé predstavenie „Taká normálna rodzina“ hráte v záhoráčtine…

Chcela som, aby naše prvé predstavenie bolo jednoduché, také rýdze. Myslím, že bez záhoráčtiny by to nešlo. No neplánujeme hrať len v nárečí.

Autorkou aj režisérkou tejto hry, ktorá ponúka vtipný a dojímavý pohľad na život troch generácií jednej rodiny, ste vy. Čo vás inšpirovalo k jej napísaniu?

Keď som už vedela, koľko nás v súbore bude, začala som písať scenár, a to hercom rovno na mieru. Nemyslím to ale tak, že majú podobné povahy ako hrajú, ale vedela som, čo sa im bude hodiť typovo. Snažila som sa, aby hra bola pre diváka čitateľná, vtipná, milá, nie komplikovaná. Aby sa tam diváci našli a myslím, že sa nám to podarilo. Keď sme hru nacvičovali scenár ešte nebol dopísaný a v jeho pokračovaní ma často inšpirovali herci.

Premiéru ste odohrali v máji pred domácim publikom. Aké boli odozvy?

Premiéra bola úžasná. Nikdy na ňu nezabudnem a som si istá, že ani herci. Uskutočnila sa v stodole. Tento skvelý priestor dokonale podčiarkol atmosféru hry. Za pár dní sme predali lístky na 2 predstavenia. Trošku sme sa báli, či diváci nebudú sklamaní, ale odozva bola neskutočná. Už len ten smiech, ktorý sa ozýval po celej stodole! Bol to balzam na dušu. Ľudia nám ďakovali, chválili, písali… Bol to naozaj neskutočný zážitok. Cítim obrovskú vďaku.

Sústredíte sa aj v budúcnosti na autorské komédie?

Všetci chcú pokračovanie predstavenia Taká normálna rodzina. Najprv som si myslela že je to len vtip, ale naozaj ich je toľko, že sme sa rozhodli, že bude aj druhý diel. Teraz by som chcela, aby sme hrali niečo klasickejšie, niečo od známeho autora. Už máme pár nápadov. Neskôr  by sme skúsili pokračovanie nášho príbehu, snáď sa to podarí.

Čo je najťažšie v tvorbe ochotníckeho divadla?

Nájsť si čas na nácvik. Predsa len, čas je najdrahšia vec v živote. Zosúladiť sa, kedy kto môže, kedy mu povinnosti dovolia, aby sme sa stretli, naplánovali predstavenie. To mi niekedy pripadá až nemožné.

Kde a kedy plánujete ďalšie predstavenie?

Uvidíme, či zvládneme ešte pochodiť okolité dedinky, zatiaľ nemáme presné termíny ďalších predstavení. V lete v stodole plánujeme derniéru Takej normálnej rodzinky. To už, dúfam, budeme mať za sebou nacvičenú novú hru, možno aj dve, viac členov, nové nápady, entuziazmus…Držte nám palce!

Foto: archív DS Ohnivák