Na Farme deda Severína sa dejú veľké veci

Skaličanka Romana Štefanišinová popri svojej práci, rodine a štúdiu hipológie na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite (SPU) v Nitre založila Farmu deda Severína, ktorej cieľom je pomáhať hendikepovaným deťom. Energická žena nabitá pozitívnou energiou a láskou k prírode sa pustila do realizácie niekoľkých zaujímavých projektov. V rozhovore nám prezradila viac nielen o farme, ale aj o svojom úsilí zvýšiť povedomie o významnom slovenskom plemene koňa Hucul. 

Ako vlastne Farma deda Severína vznikla?

Farma funguje ako občianske združenie, keďže jedným z našich prvých zámerov bolo venovať sa hipoterapii. Na tomto zámere stále pracujeme, no musíme získať akreditáciu od Slovenskej hipoterapeutickej asociácie, čo je ešte dlhá cesta. Okrem akreditácie nás ľudí by sme chceli s našimi koníkmi zložiť skúšky hipoterapeutických koní, aby aj naše zvieratká mali certifikát spôsobilosti na hipoterapiu. Je to však zdĺhavejšia a finančne náročná cesta. Ja musím dokončiť štúdium fyzioterapie a kone zložiť skúšky, ktoré ich na 5 rokov oprávňujú vykonávať terapiu naozaj odborne. My sa však nevzdávame a veríme, že raz budeme môcť  pomáhať pacientom, ktorí hipoterapiu potrebujú na profesionálnej úrovni. V našom o. z. pracujeme s huculskými koňmi, ktoré pochádzajú z  Národného žrebčína v Topoľčiankach. Huculský kôň je autochtónne plemeno koňa – náš slovenský klenot.

Ako vznikol názov farmy? Skrýva sa za ním snáď niečo osobné?

Názov je pamiatkou a uctením si môjho deda Severína. Ako malá som trávila veľa času s dedkom a babkou, práve vďaka nim mám taký intenzívny vzťah k zvieratkám a tradíciám.

Môj dedo bol vášnivý včelár a veľmi šikovný domáci majster, stroje, ktoré postavil, používam dodnes na našej farme. Na dvore v Mokrom Háji sme vždy mávali sliepky, morky, husi, králiky, prasiatko, ba aj kozu Rózu, ktorú som sa ako malá dokonca pokúšala naučiť spievať… S dedom sme v letnej kuchynke varili zemiaky, na sečkovici sme sekali žihľavu a chodili sme spolu na repné listy s „travnicou“. Večer som často s babkou počúvala ako kŕkajú žaby v neďalekej vodnej nádrži. Meno môjho deda v Mokrom Háji stále budí úctu. Keď poviem, že som vnučka Severína Jankoviča, hneď je jasné, z ktorej som rodiny…

Takže je to taký váš splnený sen?

Mať kone bol naozaj môj detský sen, takže sny sa stali skutočnosťou. A dnes to už nie je len môj sen, ale aj sen mojej 15-ročnej dcéry Emmky, ktorá je veľmi šikovná westernová jazdkyňa a na farme veľmi pomáha. A tak popri štúdiu na SPU v Nitre a menších projektoch ako Hucul v škôlke začali vznikať aj víkendové krúžky a letné tábory. Postupne som sa začala zaujímať o možnosti ako deti priučiť o bežnom živote na farme a o tom, ako prírode okolo nás pomáhať. Máme v príprave aj rôzne sociálne projekty, lebo veríme, že to, čo robíme, nemá bariéry, a keď sa nám náhodou do cesty nejaké pripletú, tak ich radi zdolávame. Spolupracujeme s Centrom detí a rodiny Skalica a občianskymi združeniami, ktoré sa venujú jazdeckému športu.

Ako riaditeľka Slovenského huculského šampionátu organizujem pod záštitou nášho o. z. jedno kolo huculského šampionátu v Zlatníckej doline. Aktívne sa zúčastňujeme aj na ďalších kolách na Žitnom ostrove a na východnom Slovensku. Chceme tak propagovať úžasné huculské kone a dať možnosť deťom aj dospelým spoznať krásu jazdeckého športu. Tak vznikol aj náš ďalší projekt s názvom Hucul s krojom spojený. Z vďaky regiónom, ktoré nás v organizácii huculského šampionátu podporujú, sme nafotili sériu fotografií, ktoré zachytávajú kroje zo Skalice, Žitného ostrova a z východoslovenských Pozdišoviec. Profesionálne fotografie sú dielom našej klubovej fotografky Angeliky Bartalosovej – Angiegraphy. Realizácia projektu bola výlučne na kluboch, ktoré organizujú jednotlivé kolá Huculského šampionátu. Keď však mal projekt dostať podobu putovnej výstavy, priložila pomocnú ruku aj Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov (FAZP) SPU v Nitre, konkrétne nám osobne pomohol dekan Marko Halo. Na pôde fakulty sa konala premiéra našej výstavy počas Dňa otvorených dverí na FAPZ SPU.

Možno prísť k vám na farmu s deťmi len tak hocikedy na návštevu?

Pre verejnosť nie je farma bežne otvorená, nie sme minizoo, či zábavný farmapark. No návštevu u nás sa dá dohodnúť vopred, preferujeme školské či škôlkarské skupiny. Nie je v našich silách mať otváracie hodiny, pretože aby sme mohli prevádzkovať naše občianske združenie, musíme všetci chodiť do práce. Naše súkromné financie sú totiž väčšinovým zdrojom na pokrytie nákladov na prevádzku, krmivo a zabezpečenie všetkého, čo treba. Okrem toho pripravujeme naše deti na preteky s podporou profesionálnej trénerky Kristíny Szakál, trénujeme naše zvieratká, robíme vzdelávacie projekty a sami sa vzdelávame, aby sme deťom mohli odovzdávať odborné a zaujímavé vedomosti a skúsenosti. Sme dobrovoľníkmi CDR v Skalici, organizujeme odborné workshopy a sústredenia. Jednoducho, je toho veľa a stále máme čo robiť. A kto nám pomáha? Je to najmä záležitosť rodiny a rodičov detí, ktoré k nám chodia. Nie je nás veľa, no verím, že dokážeme veľké veci.