Dvaja Seničania v televíznom seriáli

Senica má zastúpenie v obľúbenom televíznom seriáli Dunaj, k vašim službám nielen v osobe herca Jána Slezáka, ktorý v ňom stvárňuje jednu z hlavných postáv – dôstojníka SS. V úlohe nemeckého vojaka sa v Dunaji už niekoľkokrát objavil aj ďalší Seničan Michal Rusňák. Informácia, že takúto rolu dostal, bola preňho veľkým prekvapením. Venuje sa tvorbe obsahu na sociálne siete, jeho srdcovou záležitosťou je však moderovanie.

V seriáli Dunaj, k vašim službám, si sa ako nemecký vojak objavil už niekoľkokrát. Výrazná bola scéna, v ktorej si hral spolu so Zdenou Studenkovou, a v ktorej si odvádzal koňa jej postavy, Edity Kučerovej. Ako sa ti s touto hereckou ikonou spolupracovalo?  Bol si nervózny?

Zdravý rešpekt mám pred všetkým, čo robím, či je to moderovanie, spolupráca s TV Markíza, pre ktorú vytváram obsah na sociálne siete alebo Dunaj. Hrať so Zdenou Studenkovou, to bolo také splnenie si hereckého sna, lebo ona je naozaj pani herečka. Mal som možnosť s ňou spolupracovať už pred Dunajom, a je to veľmi príjemný človek. Nie je taká prísna a vážna, ako možno na obrazovkách pôsobí. Práca s ňou bola veľmi príjemná.

Dávala ti, prípadne aj iným ľuďom na pľaci, nejaké herecké rady?

Samotné nakrúcanie spomínanej scény prebiehalo v zložitejších podmienkach, keďže sme tam mali zvieratá a kone boli náročné na manipuláciu. So Zdenou Studenkovou to bolo fajn, na začiatku si nás „upratala“, vysvetlila komparzu, čo a ako. My sme ju počúvali a rešpektovali. Nebolo to tak, že by nás nejako dehonestovala, práve naopak, jej správanie bolo vysoko profesionálne a bolo príjemné, že nám poradila. Boli sme tam dvaja, čo sme hrali vojakov a ona nám po jednej klapke hovorí: „Chalani, je to fajn, ale predstavte si tú situáciu, ako keby ste to zažili a skúste to takto. A my sme to tak urobili, aj režisérovi sa to páčilo a výsledok bol dobrý. Takže som jej pomoc veľmi ocenil.

Ako si sa do Dunaja dostal? Prešiel si nejakým konkurzom?

Som zaregistrovaný v rôznych agentúrach, ale pravdupovediac, vlastne vôbec netuším, ako ma produkcia Dunaja objavila. Bol som práve na dovolenke na Rhodose, keď mi zavolalo neznáme číslo. Mám zvyk, že keď mám dovolenku, volajúcim vravím, že nemám čas. A tak som zodvihol, že presne to poviem, a v telefóne sa ozvalo: „Dobrý deň, tu je taká a taká produkcia.“ Ja hovorím: „Prosím, mám dovolenku, rešpektujte to.“ A oni na to: „Sekundičku, ide o Dunaj, chceli by sme vás obsadiť.“

Hádam, že po tejto vete si už telefón nezložil…

Hneď som si povedal, že som mohol byť milší, ale dovolenka je dovolenka… Nakoniec z toho bol asi päťminútový hovor, povedali mi viac o danej úlohe, dali mi už aj termíny natáčania a ja som súhlasil. No doteraz neviem, ako ma našli, lebo bolo naozaj zvláštne, že mi takto zavolali priamo z produkcie seriálu. Väčšinou to chodí tak, že s človekom komunikuje kastingová agentúra, v ktorej je zaregistrovaný. Tipujem, že to mohlo byť nejako späté s TV Markíza, keďže sa občas na jej sociálnych sieťach aj objavím.

Uvidia ťa diváci aj v ďalších epizódach Dunaja?

Áno, môžu ma tam očakávať aj naďalej a opäť to bude pokračovanie mojej úlohy príslušníka wehrmachtu.

Je pre teba Dunaj prvou väčšou hereckou úlohou?

Okrem toho, že som sa niekde prešiel pred kamerou ako komparzista, je pre mňa Dunaj prvou väčšou hereckou skúsenosťou.

Čo vlastne človek zažije, keď sa stane súčasťou komparzu?

Na natáčaní je vždy osoba, ktorá má komparz na starosti, niekto, kto nás stráži a kto nám nosí jedlo a vodu – takého človeka mám vždy v merku, lebo jedlo a pitie musí byť (smiech). Tento človek ale predovšetkým zaisťuje komunikáciu s celým komparzom a réžiou. Ak je okrem pokynov od režiséra potrebné komparzu ešte niečo zdôrazniť, je to úloha vedúceho komparzu. Neviem, ako to funguje v menších projektoch, no v Dunaji, ktorý je jedným z najpopulárnejších seriálov na Slovensku, boli v komparze vždy ľudia, ktorí už mali predchádzajúce skúsenosti s kamerou a vedeli, že keď režisér prikáže, aby išli rovno, neexistuje, aby niekto spravil krok doprava.

Ako novinárka som sa niekoľkokrát zúčastnila na nakrúcaní rôznych filmov. A bola som v šoku, keď som zistila, že natáčanie scény, ktorá má vo výslednom filme minútu, reálne trvá dlhé hodiny. Zažil si podobné prekvapenie?

To si trafila klinec po hlavičke! Keď sa točí povedzme dialóg dvoch osôb, sediacich alebo stojacich proti sebe, robí sa to vždy z rôznych uhlov pohľadu, na viac kamier, zachytáva sa celok aj detaily. Aj diváci si môžu potom v televízií všimnúť prestrihy. Lenže, a to už diváci nevidia, čosi také sa nenatočí na jeden raz. Ideme na viac ostrých záberov, ak sa niečo režisérovi nepáči, môže sa stať, že zmení text repliky, kameramani vymieňajú objektívy, aj uhly pohľadu…. Takže koľkokrát sa stáva, že jeden dialóg musíme zopakovať minimálne trikrát.

Spomenul si, že filmovanie so Zdenou Studenkovou bol splnený sen. S akými ďalšími hercami a herečkami by si si rád zahral?

Je to taká top štvorka. Adam Bardy, lebo mi je veľmi sympatický a keďže sa už poznáme, vieme sa dobre porozprávať. Samozrejme, Janko Koleník, to je veľký profesionál. Ďalej mám veľmi rád Zuzku Šebovú, s tou by som rád hral v niečom komickejšom, lebo je vynikajúca komička, a potom by som bol rád na pľaci s Petrou Polnišovou. S mnohými hercami a herečkami som sa už stretol pri práci pre TV Markíza a poznáme sa osobne.

Dunaj je v súčasnosti najsledovanejším večerným seriálom na Slovensku, spoznávajú ľudia, že si ten, ktorý tam hrá nemeckého vojaka?

Celkom áno, samozrejme, ma tam sledujú kamaráti, moja večná podpora, verným fanúšikom je môj fyzioterapeut – vždy mi napíše komentár k môjmu výkonu. Ale všimli si ma aj ľudia, ktorých osobne nepoznám. Keď som bol v Senici na vianočných trhoch a čakal som v rade, opakovane sa na mňa otočil jeden pán, a potom mi vraví, že ma pozná z televízie. Je to veľmi lichotivé, keď ma ľudia takto spoznávajú. Nie je to pre mňa priorita, ale je to pekné.

Máš veľmi široký záber, vytváraš obsah na sociálne siete, venuješ sa herectvu, si moderátorom Rádia VIVA. Čo z toho je tvojou srdcovkou?

Baví ma všetko, čo robím, každá jedna vec má svoju krásu, aj svoje úskalia. No najväčšou srdcovkou je rádio. Začínal som v Záhoráckom rádiu v Skalici, kde je to veľmi familiárne, uvoľnené – no čo budem, je to také, ako my, Záhoráci. A teraz je pre mňa srdcovou záležitosťou Rádio VIVA v Bratislave. V rádiu môže človek byť sám sebou. Taktiež milujem hudbu, takže sa koľkokrát v štúdiu pristihnem, ako džemujem na skladby, ktoré púšťame. Snažím sa, aby boli aj poslucháči pri počúvaní môjho prejavu uvoľnení. Dnes musí byť človek neustále dokonalý, vo vzťahoch, v práci, no ja sa snažím ľuďom ukázať, že aj nedokonalosť je v pohode.

Myslím, že na každého pôsobíš ako veľmi spoločenský človek. Ako sa ti moderuje v rádiu, keď si v štúdiu a nevidíš svojich poslucháčov pred sebou?

Mám veľmi rád, keď cítim od divákov odozvu, človeka to dokáže vyburcovať, uvoľniť, ukážu ti, či je všetko fajn a či sa im to páči. A je pravda, že v rádiu sa nič takého zažiť nedá. Rozprávaš do mikrofónu a musíš si odmyslieť, že ťa počúva možno polovička Slovenska, možno celé. Ale zase je to možno menej stresujúce, keď sa síce cez mikrofón človek prihovára nespočetnému množstvu ľudí, no zároveň je tam sám. Navyše, mám teraz spolumoderátorku. Keď sme dvaja, je to super.

Autor: Eliška Gáfriková

Foto: archív MR