Za protifašistický odboj Seničanov komunistické väzenie

Mesto Senica pri príležitosti 80. výročia svojho oslobodenia  9. apríla udelilo pamätné medaily in memoriam desiatim účastníkom protifašistického odboja, osudy ktorých sa nikdy na stránky učebníc  nedostali. Viac sme sa dozvedeli v rozhovore s RNDr. Ľubicou Krištofovou, tajomníčkou Oblastnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) v Senici.  

Ako sa začal formovať v Senici protifašistický odboj?

Vlastný štát Slovákov bol naplnením dávnych túžob predkov, ktorí za túto myšlienku prelievali krv a trpeli vo väzení. Avšak to, za akých podmienok vznikol, mnohých znepokojilo. A keď prepadol rasovému fanatizmu a stal sa aktívnym prisluhovačom fašizmu, bol veľkým sklamaním. Počiatočné nadšenie sa menilo na strach a nedôveru. Odboj sa formoval z prostredia  národovcov, sokolov a sociálnych demokratov. Tak vznikla v Senici aj ilegálna skupina JUDr. Ivana Horvátha. Spolupracovala s ňou komunistická strana, ktorá bola po r. 1938 zakázaná, no naďalej vyvíjala ilegálnu činnosť. Ivan Horváth spolupracoval aj s Obranou národa, vojenskou odbojovou skupinou, ktorej členmi boli bývalí príslušníci čs. armády. Spoločne organizovali prechody dôstojníkov armády z Protektorátu na Slovensko a cez Maďarsko do Juhoslávie. V Prievaloch bolo sídlo organizácia Protiboj.

Prečo sa na týchto ľudí dlho zabúdalo, dokonca aj po roku 1989?

O protifašistickom odboji v Senici sa vie málo, hrdinstvá týchto ľudí sa na stránky kníh  nedostali. Jediný, kto o nich písal, bol Ján Rehuš v publikáciách Spomienky pod gaštanom, Náručie kopaníc a Húžva. Prečo?  Odboj v Senici mal svoje špecifiká. Ivan Horváth nebol členom KSČ, ale sociálnym demokratom a jeho spolupracovníci sa kreovali z prostredia sociálne cítiacich vlastencov, členov Sokola. Neskôr, po Vianočnej dohode, sa všetky politické strany a občianske aktivity zjednotili do spoločného celku s cieľom pripraviť SNP. Ďalším nedostatkom bolo, že odboj  bol založený na spolupráci notárov, advokátov, sudcov, ktorí okolo seba sústredili inteligenciu – učiteľov, farárov, umelcov, statkárov, živnostníkov, ale aj žandárov a dôstojníkov. V tom čase to bola predsa len buržoázia. A napokon tu boli 50. roky, ktoré sa hrdinom, ktorí očistili Slovensko od fašizmu, odmenili väzením a popravami. Aj Ivan Horváth bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu, zo špionáže pre Francúzsko a ďalších vykonštruovaných zločinov. Bol odsúdený na 22 rokov väzenia, jeho manželka strávila vo väzení 2 roky a dcéru Janu taktiež uväznili.  V r. 1963 ho síce rehabilitovali, ale rodina trpela naďalej. Pre tieto fakty sa história Senice v rokoch 1939-1945 akoby vymazala. Pri ústupe  fašistov z mesta zhorel obecný úrad aj s archívom a do vedenia mesta sa dostali sily, ktoré nemali záujem o skúmanie histórie z čias vojny. Dokonca ani o exhumáciu a výskum masových hroboch obetí fašizmu na Surovinách.

Hlásia sa potomkovia týchto odbojárov ešte k Senici?

Po vojne mnohí z významných členov odboja z mesta odišli. Seničan Laco Novomeský ich povolal do tvoriacej sa vlády a na povereníctva do Bratislavy. Tak odišli Horváth, Hatala, Mudroch, Feldek, Benža a ďalší. Potom prišli 50. roky, kedy našich najvýznamnejších protifašistických bojovníkov pozatvárali. Ich deti sa porozbiehali po svete, stali sa z nich úspešní a vzdelaní ľudia, umelci. Na Senicu však nezabúdajú. Chodia sem už prevažne len na cintorín, prípadne k priateľom Oľga Hauskrechtová, dcéra Dr. Halabrína a neter L. Novomeského, dcéra Ivana Horvátha Jana Schillerová,  historička umenia a na Seničanov nezabudol ani básnik Ľubomír Feldek, syn sudcu Jozefa Feldeka. Členovia rodiny Mudrochovcov sú častými návštevníkmi kultúrnych podujatí v Záhorskej galérii.

Mená ľudí, ktorým boli udelené medaily in memoriam, sa v histórii mesta často spomínajú, ale v súvislosti s odbojom sa o nich dlho nehovorilo. Prečo?

V súvislosti s odbojom sa v Senici v minulosti spomínali a oceňovali tí, ktorí bojovali so zbraňou v ruke, vojaci, partizáni alebo tí, čo boli v zajatí, čo bolo zdokumentované.  Ilegálna skupina JUDr. Horvátha si však svoje činy nezapisovala, a tak sa nebolo o čo oprieť. V Senici bolo veľa ľudí, ktorí mu pomáhali a nepokladali to za hrdinstvo. Pre nich bolo prirodzené pomáhať, svoje činy nevyzdvihovali, ani sa nehlásili o pocty či výhody. Juraj Zuščík spomínal, že v meste a okolí bolo vyše sto osôb zapojených do ilegálnej činnosti. Z toho o „255“ (Osvedčenie o účasti v národnom boji za oslobodenie, ktoré poskytovalo určité výhody a finančný príspevok) požiadala len asi tretina z nich.

Ako vznikla myšlienka oceniť ich činnosť v odboji?

Napadlo mi to pri príprave osláv 80. výročia oslobodenia.  Pri výročiach sa obyčajne udeľujú vyznamenania a medaily.  V meste už nemáme žiadneho priameho účastníka odboja, a tak prišiel nápad oceniť „tichých odbojárov“. Návrh som predniesla mestu a primátor súhlasil, aby sa táto udalosť stala súčasťou mestských osláv oslobodenia. Avšak pri realizácii tohto nápadu sme sa riadne zapotili, bol na to pomerne krátky čas – 3 mesiace a práce veľa. Pomáhali členovia SZPB, ale aj Dr. Peter Brezina, Ján Peter, Ján Hromek, Dr. Petráš z Vojenského archívu v Trnave a ďalší.  Treba povedať, že pátrame po osudoch ďalších členov Horváthovej skupiny, pretože všetkých sa nám ešte nepodarilo  dohľadať.

Zozbierať informácie o ilegálnej činnosti tejto skupiny ľudí iste nebolo jednoduché. O aké zdroje a materiály ste sa opierali?

Keďže po niektoré rodiny sa nedalo dostať, musela som vyhľadávať v archívoch, kronikách, novinových článkoch. Literatúra o odboji v Senici neexistuje. Sú len dve publikácie:  Spomienky pod gaštanom od Jána Rehuša (rodák z Prietrže si zobral za manželku Annu Jonášovú z Horných Pasek a v jej rodičovskom dome sa ukrývala prenasledovaná rodina Laca Novomeského) a Hroby bez náhrobníkov od Juraja Zuščíka, popisujúce  udalosti 2. svetovej vojny v Senici. Obe vydal v malom náklade SZPB.  Vedecké práce, štúdie a články neboli napísané.

Podarilo sa vám nájsť nejakých žijúcich svedkov týchto udalosti?

Priami účastníci odboja už nie sú medzi nami. Mala som však šťastie, že som ešte mohla komunikovať s Jozefou Nemečkayovou, manželkou JUDr. Dezidera Nemečkaya, ktorá bola členkou Horváthovej skupiny. Najviac  materiálov mi poskytla dcéra JUDr. Horvátha Jana Schillerová. Cenné informácie som získala aj od Viery Hatalovej – Uzelacovej, uznávanej herečky a manželky dirigenta Milivoja Uzelaca, ktorá si jasne spomínala na vojnové roky v Senici. Veľmi zaujímavé sú aj spomienky Ľubomíra Feldeka, ktoré opísal v knihe Životopis vo veršoch.

Ako reagovali potomkovia ocenených in memoriam?

Všetci prejavili dojatie a vďačnosť za to, že sa na ich rodičov a príbuzných nezabudlo: Prekvapilo ich, keď sme ich oslovili. A bolo to pre nich príjemné oslovenie a následné stretnutie. Tri priateľky – Jana Horváthová, Viera Hatalová a Oľga Halabrínová, dnes  80-ročné dámy, sa stretli po vyše 60 rokoch. Bolo to veľmi dojemné. Do partie im chýbal iba Ľ. Feldek, ktorý nemohol prísť zo zdravotných dôvodov.

Ktoré príbehy vás najviac oslovili?

Všetky boli zaujímavé a úžasné. Bola to vlastne detektívka, kde sa zbierali jednotlivé informácie, zasadzovali sa do mozaiky, z ktorej vznikol obraz života ľudí obhajujúcich  mier, demokraciu a humanizmus. Často to bola  dedukcia, ktorú som musela následne potvrdiť dôkazmi. Najviac ma oslovil príbeh mladého Janka Mráza. Keď musel v r. 1944 narukovať, mal doma malú dcérku a ženu, ktorá čakala ďalšie dieťa. Keď vypuklo SNP, Janko sa pridal k povstalcom. Dňa 7. septembra fašisti zaútočili na partizánsku základňu v obci Kríže. Janka zajali, popravili a na výstrahu mu odrezali hlavu. Mal vtedy len 23 rokov a 7 dní. V Senici zanechal manželku Máriu a dve deti, dcéru a syna, ktorého nikdy nevidel. Manželka na základe listu, ktorý dostala od obyvateľa obce Kríže  odišla  hľadať jeho hrob a Janka dala previezť na senický cintorín. Na jeho rodnom dome bola pamätná tabuľa, ktorá sa nachádza v depozite mesta.

Budú príbehy týchto ľudí ešte niekde spracované?

V spolupráci s historikom Petrom Brezinom sa pokúsime vytvoriť dokument o činnosti skupiny JUDr. Horvátha, ktorý sa stane študijným materiálom pre ďalšie generácie. Budeme veľmi radi, ak sa o týchto osobnostiach a ich práci dozvie verejnosť a najmä tí, ktorí nikdy nezažili hrôzy fašizmu a vojny.

Udeľovanie  pamätných medailí in memoriam osobnostiam, ktoré sa počas druhej svetovej vojny aktívne zapojili do protifašistického odboja v Senici a okolí ,bolo súčasťou spomienkových aktivít pri príležitosti 80. výročia oslobodenia mesta spod fašizmu. Mesto v spolupráci s oblastnou organizáciou Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) vyjadrilo touto formou hlbokú úctu a vďaku výnimočným mužom a ženám, ktorí sa postavili proti nacistickému útlaku, často s vedomím, že riskujú vlastné životy. Mnohí z nich čelili po druhej svetovej vojne perzekúciám či väzeniu.