Biblia Záhorákov, ktorí sa nechodia v nedeľu modliť
Autor
ENEM – historki šuškané pod borovicama
Štefan Nižňanský (70) má za sebou bohatý a plodný život. V prednovembrových časoch bol známou moderátorskou tvárou Československej televízie, po novembri 1989 pracoval v súkromnej sfére pre rôzne médiá a presedlal aj na politiku, stal sa poslancom Slovenskej národnej rady i Federálneho zhromaždenia. Zastával post hovorcu a marketingového manažéra Slovenského zväzu ľadového hokeja a bol aj riaditeľom Slovenskej televízie (2008-2010). Na Záhorí ho dobre poznajú najmä Kúťania, ale aj chalupári na Tomkoch, kde má dnes veľa kamarátov. Nuž a práve na Záhorí (a o Záhorí) napísal už svoju tretiu knihu, ktorú len pred pár dňami slávnostne pokrstili. Dobrý dôvod, aby sme autora požiadali o rozhovor.
Do redakcie k nám v Mesiaci knihy priletela správa o vašej novej knihe: „ENEM …historki šuškané pod borovicama“. Ale veď vy ste Bratislavčan, nie?!
Nebol by som si až tak istý… Moja mama sa totiž narodila v Kútoch a k starým rodičom sme tam chodievali na prázdniny, na hody, na Dušičky…Takže som bol napoly „paštekár“, no s každým štípancom komárov, s každým kilometrom prechodeným v boroch s košíkom obťažkaným hubami, s každým rokom prežitým na chalupe v Tomkoch od roku 2008 sa ten neviditeľný kompas v mojej 70-ročnej duši akoby nachýlil . Po tom, čo som už na Záhorí napísal dve rozprávkové knihy a teraz túto – knihu rozprávok pre dospelých, ma už susedia i kamaráti berú ako Záhoráka.
Vaša najnovšia kniha je hrubá, ale pestrá i zaujímavá. Okrem 100 veselých, neuveriteľných, absurdných aj tragických príbehov Záhoria sú v nej farebné ilustrácie z obrazov známeho regionálneho maliara Jozefa Chrenu, divadelná scénka so skalickou mestskou rečou, vtipy o Záhorákoch aj o paštekároch, dokonca čarovné štvorčeky (nazývané QR kódy), z ktorých si cez mobilný telefón prekvapený čitateľ vypočuje pesničky Cimbálofky Leváranek z celého Záhoria. Je vôbec niečo, čo sa vám do knihy nezmestilo alebo nepodarilo vtesnať?
Žartovne hovorím, že tá „tustá knížka“ je biblia Záhorákov, ktorí sa nechodia v nedeľu modliť… Samozrejme, že príbehy desiatok ľudí rôznych profesií, rôzneho veku, z mnohých dedín aj všetkých väčších miest neuveriteľného regiónu pod borovicami sú tým najcennejším a najzaujímavejším. Ale čo sa mi do knihy nepodarilo dostať, to je práve tá vôňa borovíc. Riaditeľka tlačiarne v Skalici pani Želka Macháčková ma odradila od zámeru namočiť lacetku (prúžok záložky) do esenciálneho oleja. Vraj by to vsiaklo do papiera a knihu znehodnotilo. Tak nabudúce to vymyslím s voňavým papierom…
Máte nejaké najobľúbenejšie, či pre vás najvzácnejšie, príbehy z toho množstva pozbieraných historiek?
Pre mňa najúžasnejší je príbeh objavu historika Záhorského múzea v Skalici PhDr. Petra Brezinu o ponorke v koryte rieky Morava (v Baťovom kanáli) cez 2. svetovú vojnu. A tragický osud jej zhotoviteľov. Alebo príhoda o výbuchu vrtnej veže Osmička v Plaveckom Štvrtku koncom augusta 1959, ktorá sa prepadla hádam až do samotného pekla. Niekoľko dní vrt zemného plynu horel takou žiarou, že kilometre dookola gazdovia mohli kosiť celú noc a vraj až v Prešporku mohli v noci čítať noviny. Nezmerateľne hlboký kráter zhltol vysokánsku oceľovú vežu aj s okolitými maringotkami naftárov. Trosky veže potápači vo vode, ktorá vytvorila jazero pre rybárov, nikdy nenašli. No typický záhorácky humor dokazuje pomenovanie miesta tej tragédie ako Fučijama. A ako skúseného hubára ma prekvapilo zistenie, že Záhorie má (presnejšie malo) „horského vodcu.“ Hoci tu nikde nemáme tisícmetrové štíty, Jožo Šišolák z Kuklova si tento titul vyslúžil snahou poctivo si peniaze zarobiť. Ako? Vodením paštekárov po boroch a vo vojenských lesoch na huby. Za peniaze…
Vy ste autor, ale aj vydavateľ knihy? Čo bolo od začiatku až po vytlačenie knihy pre vás najťažšie?
Zháňanie peňazí, lebo postoj najväčších firiem na Záhorí je, slušne povedané, selektívny… Neľahké bolo prekonať počiatočnú ostýchavosť či skromnosť rozprávačov, ktorí najskôr dlhé minúty, ba niekedy aj dni, tvrdili, že nič zaujímavého nezažili, že si nespomenú na nič mimoriadne zo svojho života. A potom odrazu z rukáva vysúkali priam neuveriteľný príbeh. A takých je moja kniha plná. No najviac ma potrápilo písať po záhorácky. Nikdy predtým som si neuvedomil (hoci záhoráčtine dobre rozumiem, občas zo žartu aj muvím alebo aj ríkám….), aké to môže byť ťažké, takže písanie ma naozaj trošku zaskočilo. Niekoľko kapitol je celých v záhoráčtine, v ostatných je jazykom rozprávača spisovná slovenčina a len dialógy sú v nárečí. A hoci sa niekomu môže zdať, že jazyk bez ypsilonu je ľahší, opak je pravdou…
Dopočuli sme sa, že knihu ste parádne, s veľkou slávou a v peknom kultúrnom programe uviedli do života 5. marca na Holíčskom zámku. Kto a čím krstil?
Ostal som verný tradícii troch kmotričiek. Moderátorka Dámskeho klubu Iveta Malachovská, ktorá otvorenie Mesiaca knihy konferovala, posypala knihu pieskom, ktorého je na Záhorí viac než komárov a klebiet. Viceprimátorka Holíča Lenka Látalová pokrstila čerstvo narodené knižné batoľa ihličím. Lebo ak by osvietená panovníčka Mária Terézia nedala vysadiť borovicové lesy, Záhorie by dnes bolo najväčšou púšťou v Európe. A čo si zvolila bývalá televízna hlásateľka, dnes redaktorka relácie „Kultúra.sk“ Gabika Pirošková? Pomedzi prsty na obálku knihy pustila zopár šupín z borovicovej šišky, aby tie naše krásne bory viac pribúdali, než nám mizli pred očami…
Kde a kedy sa čitatelia k tejto krásnej knihe dostanú?
Už je v predaji v turistických informačných centrách v Holíči, Skalici, Senici aj Malackách a tiež ju už veľkodistribútor rozviezol do kníhkupectiev po celom Slovensku, do Čiech a ponúka ju aj cez internet.
Ďakujeme za rozhovor a želáme knižke množstvo pozorných aj spokojných čitateľov.
Foto: Ivan Paška
