Šoférka autobusu Barbora Filipová: „Svojho vysnívaného povolania sa nevzdám“

Jej otec takmer celý život jazdí na autobuse, brat je vodičom kamiónu. Lásku k šoférovaniu dostala do vienka aj ona a tak sa napriek absolvovaniu vysokej školy v oblasti pedagogiky rozhodla nakoniec pre dráhu vodičky autobusu.  26-ročnú Barboru Filipovú môžu cestujúci na Záhorí už asi tri mesiace vídať za volantom autobusov spoločnosti ARRIVA, a nielen úsmev na tvári prezrádza, že ju táto práca nesmierne baví.

Vysokoškoláci z mnohých odborov si dnes ťažšie hľadajú uplatnenie a tak často končia v celkom inej profesii, než vyštudovali. U vás to ale bolo trochu inak – vy ste sa pre povolanie vodičky autobusu rozhodli preto, lebo ste o tom dlho snívali…

Mám vyštudovanú pedagogickú fakultu v Trnave, odbor Sociálna pedagogika a vychovávateľstvo. Prácu šoférky som si skutočne zvolila preto, lebo ma to neskutočne baví. Skôr by som povedala, že to nie je pre mňa práca, ale koníček. Myslím, že vzdelanie nie je na škodu, aj keď pri tomto povolaní nie je potrebná ani len maturita. Stačí vodičský preukaz a veci k tomu potrebné, ako psychotesty, kvalifikačný kurz vodiča, a najmä vzťah k šoférovaniu. Ktovie, či sa tomu budem venovať celý život, je však lepšie mať školu spravenú v mladosti, ako sa učiť neskôr popri rodinných a iných povinnostiach, kedy nie je na to čas a človek je potom v neustálom strese.     

Ako ste sa vlastne dostali k šoférovaniu? Bola to pre vás spočiatku len nutnosť, urobiť i „vodičák“?

Vždy ma bavilo šoférovanie. Sú ľudia, ktorí si spravia vodičský preukaz a vystavia si ho na poličku. Ja som však s tým mojím neustále jazdila, každého som vyhodila spoza volantu, len by som mohla šoférovať ja. Keď som sa v tom čase rozhodovala, kde sa zamestnať, vedela som, že to bude niečo so šoférovaním. Ale čo? A ak som si povedala, že pôjdem v otcových krokoch. Môj otec je takmer celý život šofér z povolania – autobusár, taktiež brat sa venuje tejto profesii, jazdí na kamióne. Verila som teda, že musím mať šoférovanie v krvi. Vodičský preukaz na autobus som si chcela ísť robiť už po strednej škole, ale nemala som naň peniaze. Je to dosť drahá záležitosť, tak som sa akosi toho vzdala a išla na VŠ. Avšak päť rokov štúdia utieklo ako voda a popritom som si niečo šetrila, takže hneď, ako som skončila promóciami, moje kroky viedli opäť do autoškoly – spraviť si vodičský na autobus. Síce na mňa pozerali prekvapene a trocha neveriacky, že má žena odvahu sadnúť za volant autobusu, ale svojho sna som sa nemienila vzdať. Otec ma v tomto podporoval, lebo vie, ako ma šoférovanie baví, a vie aj to, že mám naň vlohy. Mama, ako každá o svoje dieťa, mala o mňa trocha strach a neverila, kým nevidela prihlášku na kurz. Snažila sa ma trocha odhovárať, že je to nebezpečné a v kancelárii mi bude teplejšie, ale zvykla si verí mi. Áno, každé povolanie má svoje výhody a nevýhody. Ale ja som zástanca toho, že človek by mal robiť prácu, do ktorej ráno príde a večer odíde s úsmevom. Môžem konštatovať, že rodina je na mňa hrdá a drží mi palce.

Pracujete zrejme v čisto mužskom kolektíve. Ako vás prijali kolegovia?

Mám asi 70 kolegov, a napriek tomu, že som jediná žena, som tam. Mám sa vzdať svojho vysnívaného povolania kvôli tomu, že nie som medzi ženami? Nevadí mi to a neustupujem, aj keď nastane nejaký problém. Človek múdry z neba nespadol a každý sa dennodenne niečo nové učí. Popravde, mužský kolektív mi príde lepší, dá sa tam s kolegami úplne inak porozprávať, ako so ženami. Sú za každú zábavu, neustále sa s nimi musím smiať, taktiež sú veľmi ochotní  pomôcť a poradiť. Bola som príjemne prekvapená, ako medzi seba prijali ženu. Neviem síce, aké boli ich pocity, keď ma ešte nepoznali a mali si so mnou v zácviku sadnúť do autobusu. Ešte k tomu na každom autobuse sa jazdí trocha inak,  každý jeden autobus je v niečom iný, no chalani boli prekvapení, ako to zvládam. Dokonca ani cúvanie pri parkovaní mi vôbec nerobí problém. Chválili ma, že jazdím lepšie ako niektorí chlapi, tak som sa len uistila v tom, že som sa rozhodla správne. Samozrejme, ako všade, nedá sa vyhovieť každému, ale môžem povedať že takmer všetci sa ku mne správajú milo a priateľsky. Vraj som ich maskot a už patrím medzi nich. Cítim sa medzi nimi veľmi dobre. Niekto totiž vždy určitú zmenu musí začať a verím, že časom budeme mať viac kolegýň vodičiek. Ale aj keby som mala byť sama medzi toľkými mužmi, svojho vysnívaného povolania sa nevzdám.

Na akých trasách jazdíte a ako na vás reagujú cestujúci?

Ako každý nový šofér, robím najskôr striedača. Zastupujem teda na linke, kde niektorý kolega vypadne. Vďaka tomu jazdím na všetky smery, čo ma, pravdupovediac, aj baví, lebo nejazdím každý deň tú istú trasu a nie je to stereotypné. Nepotrebujem stálu linku, mne stačí volant v ruke a určenie smeru, kam treba ísť. Nebojím sa toho, a to je najdôležitejšie. Čo sa týka reakcií cestujúcich, sú, samozrejme, rôzne. Niektorí sú prekvapení až ta, že zabudnú, kam cestujú, keď ma zbadajú. Niektorí sa usmievajú, iní nestihnú zatvoriť ústa. Keď som bola prvé dni v zácviku s kolegami, tí sa celý deň smiali. Keď mali totiž v zácviku kolegu, teda nie ženu, takéto reakcie nikdy nevideli, a teraz z toho mali veľkú zábavu. Robím už tri mesiace, ale dennodenne sa musím usmievať na prekvapených výrazoch ľudí. Dokonca sa bojím, že kvôli mne bude spôsobená nehoda, lebo oproti idúci šoféri pozerajú s vyvalenými očami na mňa a nesledujú tak cestu pred sebou. Chodci na chodníku dokonca niekedy zastavia, prekvapene pozerajú, a až prejdem, tak nechápajúc pokračujú. Nie sú u nás vôbec zvyknutí na to, že žena dokáže odšoférovať autobus či nákladné auto. Keď som bola prvý deň sama a prišla som na zastávku, tak sa pani najskôr rozhliadla, podľa mňa hľadala skrytú kameru. Potom nedôverčivo spravila dva kroky a spýtala sa, či vážne? Vraj je zvyknutá na mužov. Musela som sa usmiať a presvedčiť ju, že som naozaj šofér a musí si teda zvyknúť aj na ženu. Myslím že takéto reakcie budú ešte určitú dobu trvať, kým to ľudia prijmú. Našťastie sa ešte nestalo, že by niekto nenastúpil kvôli tomu, že som žena. Síce sa ma niektorí pýtali, či dorazíme do cieľa, ale keď vystupujú, prídu ma pochváliť a zaželať mi veľa šťastných kilometrov. Takéto reakcie človeka pozitívne motivujú. Takže opäť môžem potvrdiť to, že neľutujem povolanie, ktoré som si zvolila.

Aké sú vaše  profesijné plány do budúcnosti?

Plány do budúcnosti mám stále tie isté: venovať sa šoférovaniu autobusu. Neskôr, až budem mať dlhšiu prax, bavilo by ma jazdiť rôzne poznávacie zájazdy, napríklad do Paríža, Vatikánu, Benátok a iných destinácií. Avšak momentálne si na to ešte s mojou krátkou praxou netrúfam. Byť vodičom autobusu je veľmi zodpovedné povolanie. Keď sedím za volantom, mám zodpovednosť za niekoľko desiatok životov. Je to aj náročná profesia, hlavne v zime, keď je sneh, námraza. Človeku sa môže hocičo stať, môže zaspať sú rôzne úzke cesty, kde je problém vyhnúť sa kamiónu. Niekedy šoféra dokážu nahnevať aj samotní ľudia alebo neprispôsobiví vodiči. Je to teda nie fyzicky, ale najmä psychicky náročné zamestnanie. Na niektorých linkách sa začína robiť veľmi skoro ráno a končí sa neskoro večer. Takže je to niekedy veľmi vyčerpávajúce, ale človek musí mať rád prácu s ľuďmi a byť trpezlivý. Dôležité je doviesť ľudí do cieľa živých a zdravých. Mňa táto práca jednoducho nesmierne baví a robí ma šťastnou. Volant je mojou neoddeliteľnou súčasťou. Takže ak niečo človek robí s radosťou, nie z povinnosti, robí to podľa mňa dobre. Každý má na niečo vlohy, len ich musí nájsť a využiť ich. Treba mať iba odvahu a splniť si svoj sen.