Len tak si odskočiť na opačný koniec planéty
Ľuboš Bartoň pochádza zo Záhoria a k jeho záľubám patrí cestovanie. Naposledy navštívil Nový Zéland, kde pobudol takmer celý mesiac. „Pre nás, Stredoeurópanov, je to najvzdialenejšie miesto na zemi. Ja som tam išiel hlavne kvôli turistike a krásnej prírode,“ prezradil.
Ľuboš vyrastal v Senici a neskôr sa presťahoval do Častkova, kde žili jeho starí rodičia. Po absolvovaní gymnázia si to namieril na Vysokú školu ekonomickú do Prahy. „Je to krásne mesto s historickými budovami a pekným centrom. Väčšina išla do Bratislavy, ja som skrátka chcel niečo iné, než ostatní,“ priznáva. Počas vysokoškolského štúdia strávil v rámci programu Erasmus jeden semester na univerzite v nemeckom Hamburgu a po ukončení školy začal pracovať v banke a neskôr v poisťovni. „Postupom času som ale začal pociťovať potrebu zmeny. V Prahe som bol už deväť rokov a to mi prišlo veľa. Aj keď bola Praha super a užil som si ju, túžil som sa posunúť ďalej…“ Ľuboš si začal hľadať prácu vo Viedni, aby využil znalosť nemčiny. Nakoniec sa mu to podarilo v Linzi, kde práve hľadali niekoho so znalosťou češtiny, českých účtovných štandardov a so skúsenosťami z úverového oddelenia. „Začiatky boli ťažké. Ich lokálny dialekt je od tej naozajstnej pravej nemčiny dosť vzdialený. Ešte dnes im občas nerozumiem, a to som tu už štvrtý rok,“ prezrádza. Linz má podľa Ľuboša jednu veľkú výhodu – neďaleko mesta, len asi hodinku cesty, je Salzkammergut, jedna z najkrajších prírodných oblastí Rakúska. Charakterizujú ju zasnežené alpské štíty striedajúce sa s nádhernými jazerami. „Rád tam chodím na turistiku, oddýchnuť si počas víkendu. V poslednej dobe ma dosť chytilo zaistené lezenie, čo je niečo medzi turistikou a horolezectvom. Je to úžasný adrenalín. Keď mám čas, rád si tiež zahrám na gitaru, mám rád cudzie jazyky – v práci okrem nemčiny používam aj angličtinu, slovenčinu a češtinu – a baví ma aj investovanie a akciové trhy. Na to mi však už veľa času nezostáva,“ priznáva Ľuboš.
Krátke rozhodovanie a dlhý let
Aj keď sympatický Záhorák miluje cestovanie, veľmi nerád niečo organizuje. „Väčšinou, keď som v minulosti niekde bol, vytiahli ma tam kamaráti. Napríklad na splavovanie rieky v Slovinsku. Jednoducho zavolajú s otázkou Ideš?, a ja na to: Jasné, počítajte so mnou!,“ úprimne prezrádza Ľuboš. Podobným spôsobom bol pred niekoľkými rokmi v severnom Nórsku. Zatiaľ poslednou Ľubošovou ďalekou cestou bol začiatkom roka Nový Zéland. „Organizátorom som, samozrejme, ani tentoraz nebol ja, ale kamarát z Prahy. Výlet mal pre mňa veľa pozitív – keďže minulý rok bol pracovne dosť náročný, potreboval som dlhšiu dovolenku. Január mi celkom vyhovoval a kamarát mal v januári tiež voľno. Na Nvom Zélande mám navyše pár známych z Česka, ktorých som dlho nevidel, a mohol som ich navštíviť. No a v neposlednom rade je na Novom Zélande krásna príroda, na turistiku ako stvorená,“ vyratúva Ľuboš dôvody, pre ktoré sa výlet jednoducho nedal odmietnuť. Už samotná cesta vraj bola zaujímavá, keďže hneď na prvom prestupe v Londýne kamarát prišiel o peňaženku so všetkými dokladmi. Pravdepodobne mu ju ukradli. Našťastie, pas spolu s letenkami mal na inom mieste, takže chalani mohli pokračovať ďalej. „Pre mňa to ale znamenalo, že som sa vďaka kreditnej karte razom stal sponzorom celej dovolenky,“ s úsmevom dodáva Ľuboš. Nový Zéland sa nachádza na opačnej strane planéty a cesta z Prahy tam trvala 30 hodín. Ľuboš priznáva, že tak ďaleko ešte nikdy nebol. Obavy mal z 11-hodinového letu z Londýna do Hongkongu, najmä kvôli nepohodliu. Dúfal, že v lietadle budú mať cestujúci trochu viac miesta, ako pri bežných krátkych letoch, nebola to však pravda a dlhý let skutočne pretrpel. „Už som nevedel, ako si mám sadnúť. 150-centimetrové dievča sa uloží všade, ale vysokí chalani – ja meriam 187 a kamarát takmer dva metre – majú celkom problém,“ vysvetľuje.
Kempy plné „backpackerov“
Adaptovať sa na miestne podmienky trvalo Ľubošovi približne tri dni. Svoje robí najmä 12-hodinový časový posun. Okrem toho je v januári na Novom Zélande leto a človek sa tak z mrazivej Európy presúva do slnečného počasia. Šoféri majú ešte jednu starosť navyše: na Novom Zélande sa jazdí vľavo… Na všetko sa však dá zvyknúť, a a chalanom to uľahčili miestni. „Novozélanďania sú veľmi pohodoví a priateľskí ľudia. Aj predavačka v supermarkete s vami prehodí pár slov a spýta sa, ako sa máte či kam cestujete,“ prezrádza Ľuboš. Obyvatelia Nového Zélandu často pracujú v poľnohospodárstve. V krajine prakticky neexistujú veľké koncerny, väčšina firiem je malých, rodinného typu, a len výnimočne majú viac ako 50 zamestnancov. Kvôli častým zemetraseniam je tu len minimum výškových budov. „Ľudia často žijú v bežných rodinných domoch, postavených najmä z dreva a bez tepelnej izolácie. V zime tam vraj býva chladno aj vo vnútri. Keďže vo všeobecnosti je bývanie v krajine drahé, štandardom je, že rodina s malými deťmi ešte prenajíma jednu alebo dve izby podnájomníkom,“ hovorí Ľuboš. Počas pobytu nocovali s kamarátom pod stanom v kempoch. Spať len tak na divoko v prírode sa vraj neoplatí, sú za to vysoké pokuty. Sieť kempov je naopak veľmi hustá, nie je problém nejaký nájsť. „Kempy majú svoj typický život. Večer sa tam zhromaždí pár turistov a pri varení večere sa rozprávajú – odkiaľ sú, kam majú namierené, čo dnes videli…. Na Novom Zélande je veľa tzv. backpackerov. Sú to mladí turisti, väčšinou Nemci, ktorí dlhodobo, napríklad rok, cestujú po Novom Zélande. Na začiatku pár mesiacov brigádujú, predovšetkým na farmách, a potom už len cestujú a spoznávajú krajinu. Celý svoj život majú zbalený do jedného veľkého batohu,“ vysvetľuje Ľuboš. Backpackeri cestujú stopom alebo autom. „Kúpiť na Novom Zélande auto je ako kúpiť u nás starší mobil na inzerát. Nie sú s tým spojené žiadne „papierovačky“. Autá nemajú ani žiaden technický preukaz či poistenie. Myslím, že polovica tých áut by v Rakúsku vôbec neprešla technickou kontrolou. Často ide o staré rozbité japonské autá – vzadu naložený celý život, v batožinovom priestore sušiace sa ponožky, a vpredu dvaja usmiati mladí turisti, pripravení na nové dobrodružstvá. Určite to má svoje kúzlo,“ zdôrazňuje Ľuboš. Ak náhodou nehovoríte po anglicky, v kempe to vraj nie je žiaden problém, vystačíte si aj s nemčinou. Nemcov je tam totiž skutočne veľa. Mladí tesne po maturite si zväčša dávajú rok pauzu, cestujú, a po návrate do Nemecka buď začnú pracovať, alebo idú ďalej študovať.
Len tak si odskočiť na druhý koniec planéty
Posádka Ľubošovho auta mala jasne rozdelené úlohy – keďže kamarát prišiel v Londýne aj o vodičský preukaz, za volantom sedel vždy Ľuboš. Spolujazdec zasa počas cesty cez mobil na internete vyhľadával aktuálne počasie, najbližšie kempy, pekné miesta v okolí, plánoval trasu a navigoval. „Veľa jazier, sopiek, kopcov a dedín je nazvaných v pôvodnom jazyku – maorijčine. To bol pre mňa celkom problém, tie názvy som nevedel udržať v hlave,“ s úsmevom priznáva Ľuboš. Na návštevu Nového Zélandu určite odporúča dlhšie časové obdobie. „Ideálnych je päť týždňov, aj keď nie je asi jednoduché vziať si dovolenku na tak dlhý čas. Pre mladých ľudí stojí za zmienku program Working Holiday, čo je pobyt spojený s prácou. Onedlho sa bude otvárať pre novú sezónu.“ Ľuboš hovorí, že Nový Zéland je veľmi pestrý – človek má chvíľu pocit, že je doma na kopaniciach, a o 50 kilometrov už ide pralesom. „Príroda sa mení veľmi rýchlo. Keď tam človek ide v lete, teda v januári či februári, môže zažiť všetko, od kúpania v mori cez turistiku zelenou džungľou a túlanie sa piesočnými dunami až po výstup na zasnežený vrchol nejakej vyhasnutej sopky. Pozor si treba dávať najmä na slnko, pretože na Novom Zélande je veľmi tenká ozónová vrstva.“ Južný ostrov je podľa Ľuboša krajší ako severný, a tak tí, ktorí nemajú veľa času, môžu sever pokojne vynechať. Za návštevu ale Nový Zéland rozhodne stojí. „Vďaka tomuto pobytu som si zasa trošku rozšíril všeobecný obzor o svete. Zistil som, že naša zemeguľa je maličká, človek si môže len tak odskočiť na druhý koniec planéty. Zároveň je úžasné vidieť tie rozdiely v mentalite národov. Keď som prišiel naspäť do Prahy, musel som si uvedomiť: Aha, Ľubo, pozor, už si naspäť doma, tu sa cudzí ľudia na seba na ulici len tak neusmievajú. Tu je každý zahľadený do mobilu, alebo zamračený. Tak si pekne zvykaj…,“ s humorom dodáva Ľuboš.
SAMSUNG
SAMSUNG
SAMSUNG
SAMSUNG
SAMSUNG
