Connect with us

Z Divadla na hambálku cez JAMU do Liberca

Rozhovor

Z Divadla na hambálku cez JAMU do Liberca

Z Divadla na hambálku cez JAMU do Liberca

Mená ako Michaela Badinková, Zuzana a Soňa Norisové či Michal Režný priaznivcom Tálie netreba zvlášť predstavovať – sú to úspešní Malačania, ktorí reprezentujú pred kamerami a na doskách, ktoré znamenajú svet. Najnovšie sa k nim pridala aj talentovaná Barbora Bezáková, odchovankyňa Divadla na hambálku. Aktuálne ju možno vidieť v reklame na známy nealkoholický nápoj, no to je len jedna z jej mnohých rolí – úspechy žne najmä v Divadle F. X. Šaldy v Liberci, kam nastúpila po absolvovaní JAMU.

Miroslava Kovaríková

 Kedy a ako ste v sebe objavili talent pre herectvo?

To je skôr otázka na mojich rodičov… Ale pamätám si, že som sa veľmi rada hrala na rôzne povolania, spievala som, stále som s niekým akože telefonovala, hrala rodičom bábkové predstavenia, až som sa vďaka mamine dostala na Hambálek. A tam to začalo.. Pár rokov som potom od divadla mala pauzu a na gympli som sa k nemu zase vrátila, a to už ma pohltilo úplne. Beina Reifová a Fredy Swan ma každoročne pripravovali na recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín, neskôr na prijímačky na herectvo. Nebyť týchto mojich dvoch mentorov, tak by som určite nebola tam, kde som.

Veľkou školou života pre vás bolo účinkovanie v Divadle na hambálku. Ako si na to spomínate?

Ako na krásne obdobie. Hambálek mi dal to najcennejšie – celoživotné priateľstvá, ktoré držia dodnes, aj napriek obrovskej vzdialenosti medzi nami. Osvojila som si základy hereckej práce, či už pri práci na roli, s textom alebo priamo pred divákom. Vytvorili sme 4 krásne inscenácie, mnoho ďalších projektov, a som veľmi vďačná, že som túto cestu absolvovala práve s hambálkovcami. Medzi divadelníkmi sa človek nikdy nenudí, a tak ho divadlo (popri každodenných problémoch) udržuje pri živote. Je to ako droga. Vďaka festivalu, ktorý dodnes funguje, som mala možnosť prvýkrát stretnúť mnohých profesionálnych hercov. Bolo to nové, inšpiratívne a lákavé!

 Vaše kroky zo strednej školy smerovali na JAMU do Brna. Bola to jednoznačná voľba?

Pýtam sa preto, lebo repertoár vašich záľub je široký – hra na klavíri, step, spev, tanec, joga, jazda na koni, bicyklovanie, šport…
V poslednom ročníku na gympli som zvažovala také klasiky – ekonómiu, medzinárodné vzťahy… Nakoniec som si podala prihlášky tri, a všetky na herectvo – do Bratislavy, Banskej Bystrice a Brna. Vo chvíli, kedy som už naozaj musela prijať rozhodnutie, ktoré ovplyvní celý môj život, bolo zrazu všetko jasné. Nedávalo mi zmysel hlásiť sa na nejakú školu len preto, že sa to odo mňa očakáva, pretože sa dobre učím… A čo sa Brna týka, dodnes nezabudnem na zásadnú otázku F. Swana: „A prečo sa nehlásiš aj do Brna?”  Prečo? Veď to je iný štát, iný jazyk, vôbec mi to nenapadlo…A ono to nakoniec klaplo a už v Česku 7 rokov žijem a 3 roky sa herectvom v češtine živím. Kto by to bol vtedy povedal…

Po absolvovaní JAMU ste zakotvili v Liberci.  Prečo práve Divadlo D. X. Šaldy?
V divadelnej praxi to funguje rovnako ako všade inde – po škole sa snažíte nájsť prácu, posielate životopisy, pozývate režisérov na absolventské predstavenia, aby vás videli pri práci, a dúfate, že vám ju ponúknu. Mala som dve možnosti – najprv som vyhrala konkurz do Moravského divadla v Olomouci, ale tesne pred podpísaním zmluvy sa na mňa prišli pozrieť z Liberca. A po tom, čo mi Šimon Dominik, vtedajší šéf činohry, predstavil dramaturgický plán, bolo to jasné. Jedno zo zásadných mien bolo Jakub Nvota, ktorého v Malackách dobre poznajú vďaka vynikajúcim inscenáciám Túlavého divadla. Milujem jeho prácu, a tak to bol pre mňa splnený sen! V Liberci som bola obsadená do 2 jeho inscenácií (H. Galron: Mikve a W. Shakespeare: Král Lear). Jakub je unikátny režisér, skvelý človek a sledovať ho pri práci je obrovská radosť! Ďalší skvelý režisér, s ktorým som mala možnosť pracovať, je taktiež Slovák Dodo Gombár (Dostojevskij: Běsi). Nádherný príbeh a spracovanie ponúka divákom aj súčasný šéf Švandova divadla v Prahe Martin Františák, v hre Sylva, kde hrám titulnú rolu. Určite stojí za zmienku aj známa detektívka Vražda v Orient exprese v réžii mojej súčasnej šéfky Kateřiny Duškovej, kde hrám grófku Andrényi. Zároveň tu organizujem divadelný festival súčasného divadla…

Vaša tvár sa stala známou aj vďaka reklame. Ako ste sa k nej dostali a aká to bola skúsenosť?  Spoznávajú  vás už ľudia na ulici? 

Ozvala sa mi kamarátka z kastingovej agentúry, že zháňajú typovo mne podobnú herečku, nech pošlem video. Bolo to na poslednú chvíľu, na prvé termíny kastingov som kvôli veku ani nebola pozvaná. A ono to vyšlo. Natáčanie bolo náročné, 15 hodín vkuse, musela som pomáhať skoro v každom zábere (aj keď to tak nevyzerá), nemala som čas sa ani poriadne najesť… Bola to skvelá skúsenosť, ale za extra zásadnú by som ju nepovažovala. Je to reklama, niekto si ju spieva, niekomu lezie na nervy, ja osobne ani neviem, že beží, televízor nemám a sama sebe sa na internete neobjavujem. Ľudia na ulici ma nespoznávajú, pár cudzích ľudí mi napísalo na sociálnych sieťach. Ale toto ma pobavilo: Jeden kolega mi vravel, že jeho deti si to stále spievajú a keď som ho stretla so synom, asi 5-ročným, bolo to veľmi milé. Strašne sa hanbil a usmieval, keď zistil, že to je tá pani z reklamy…

 Ako vaše pôsobenie v divadle ovplyvnila korona? 

Veľmi,  zmizlo 90% náplne môjho života. Žiadne skúšky, žiadni kolegovia, diváci, ani predstavenia. Zrazu to vyzeralo, že naša práca nikoho nezaujíma. Veľmi ma mrzelo, keď prácu umelcov ľudia znehodnocovali. Asi si neuvedomujú, že umenie ich v bežnom svete sprevádza všade: piesne, seriály, filmy, knihy, divadlá, múzeá, galérie… Čo ale napríklad považujem za veľké plus je, že kastingové agentúry sa preorientovali na natáčanie tzv. selftape videí (čo znamená, že nemusím byť osobne prítomná, ale natočím a pošlem video podľa inštrukcií). Nemusím cestovať kvôli trom minútam na kastingu, veľmi to šetrí čas. Tým pádom som až z Liberca schopná absolvovať kasting v Bratislave. Koronu som celú prečkala v ČR. Taká klasika – doma, s priateľom sme hrali playstation, skladali puzzle, cvičili, chodili do prírody, hrali stolné hry, pozerali filmy…Keď nám už dovolili chodiť do práce, začali sme skúšať jedna radosť. A keďže tá práca nemala vidinu konca v podobe premiéry, snažili sme sa k divákom priblížiť online vysielaniami, čítaním poézie a prózy, dokonca sme v divadle odštartovali súťaž medzi divadlami v rámci celej ČR vo vytvorení krátkej inscenácie na určitú tému. S uvoľňujúcimi sa opatreniami však pracuje každý deň dvojfázovo, ráno aj večer skúška, oprašujeme naskúšané, aby sme mohli vystúpiť zase pred ľudí. Je to náročnejšie než predtým, preto dúfam, že divákov bude stále dosť a že ich naša práca bude aj naďalej baviť.

Čo pripravujete ďalej a máte aj nejaké vysnené role?

Momentálne v divadle pracujeme na novej inscenácii s názvom Semafor – je to pocta známej dvojke Suchý & Šlitr. Rekonštruujeme obdobie 60. rokov, kedy okolo nich vznikol obrovský boom, takže veľa spevu, tanca, práce. Po tých psychologických postavách je to ale príjemná zmena. Cez prázdniny by som mala natáčať (ale to neuvidíte v televízii), spolupracujem totiž s jedným herným štúdiom, kde robím tzv. motion capture – na základe mojich pohybov vznikne postava vo videohre. V auguste začíname v divadle skúšať dobre známu vec – Obsluhoval jsem anglického krále. Zakladáme v divadle kapelu a ak pôjde všetko podľa plánu, s najnovšou (ešte neodpremiérovanou) inscenáciou Moje první židovské Vánoce by sme mali ísť na jeseň na zájazd do Izraela.

 

Čítajte ďalej
Tiež sa Vám môže páčiť…

Viac v téme Rozhovor

To Top