Historik Pavol Vrablec: Veľa záhorských obcí sa opiera o chybné údaje

Baví ho história, stredovek, miluje Záhorie. Jeho celoživotnou ambíciou je prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín nášho regiónu, pričom dôraz kladie iba na seriózne a hodnoverné informácie, bez mýtov, legiend a špekulácií. Historik Pavol Vrablec pochádza z Veľkých Levár, pracuje v Múzeu Michala Tillnera v Malackách a na svojom konte má niekoľko zaujímavých publikácií a zborníkov. Svoje poznatky zverejňuje aj na webovej stránke www.dejinyzahoria.sk. 

 M. Kovaríková

 Kedy ste v sebe objavili záujem o históriu?

Odmalička som veľmi rád čítal. Všetko. Na gymnáziu som hltal slovenských romantických a realistických spisovateľov. Nemal som žiaden zvlášť obľúbený, avšak ani zvlášť neobľúbený predmet. Takže keď som uvažoval o vysokej škole, vyberal som čosi, čo ma bude baviť „nafurt“ a nikdy neprestane. Preto som sa rozhodol skúsiť dejepis. O iných oblastiach som potom už ani neuvažoval. Učiť som nechcel, preto prichádzala do úvahy jediná možnosť – vedecký odbor dejepis na Trnavskej univerzite. A podarilo sa.

Vašou srdcovou záležitosťou je obdobie stredoveku. Čím vás táto dobafascinuje?

Stredovek mi učaroval až na univerzite, kde ho vyučovali tí najlepší z najlepších. Ďakujem najmä už zosnulým profesorom Vincentovi Sedlákovi a Richardovi Marsinovi. Mal som drobnú výhodu oproti kolegom, že som už z gymnázia mal skúsenosti s latinčinou. Keď sme sa cvičili v čítaní a prekladoch stredovekých listín, nesmierne ma to bavilo. Čas ukázal, že je potrebné sa užšie špecializovať, veď stredovek je nesmierne rozsiahle obdobie. Čím iným som sa ako Záhorák mal zaoberať? No predsa Záhorím! Táto motivácia bola o to väčšia, že Záhorím v stredoveku sa dlhodobo a systematicky nezaoberal nikto. Rozhodnuté: toto bude moja cesta!

Pracujete ako historik Múzea Michala Tillnera. Čo táto práca zahŕňa – aký je život historika?

Práca v našom múzeu je vcelku pokojná. V podstate má tri hlavné zložky – sprevádzanie návštevníkov, starostlivosť o múzeum, resp. zbierky, a výskum histórie. Mám rád ticho a „zažranie“ sa do bádania. Objaviť niečo nové a zaujímavé,  alebo zistiť, že čosi sa odohralo celkom inak, ako sme si dlho mysleli, je vždy vzrušujúce. Historické bádanie je podobné policajnému vyšetrovaniu – zhromažďovanie prameňov, ich overovanie a skladanie mozaiky príbehu.

Už niekoľko rokov predstavujete históriu verejnosti prostredníctvomcyklu prednášok s názvom Stretnutie s históriou. Aká je odozvaľudí? Chcú Záhoráci poznať minulosť miest, kde žijú? A prečo je to vôbecdôležité?

Žiaden historik neskúma dejiny iba pre seba. Skúma ich preto, že ho to baví a preto, aby svoje poznatky odovzdal ďalším. Stretnutia s históriou majú v Mestskom centre kultúry v Malackách (ktorého súčasťou je Múzeum Michala Tillnera) dlhú tradíciu. Ide vlastne o interaktívne podujatie. Po prednáške vždy diskutujeme, a to je obojstranne obohacujúce. Skúsenosť nás naučila, že návštevnosť je závislá od témy. Sú historické témy viac i menej populárne. Ľudia najviac navštevujú prednášky o novodobejších témach, ktoré si pamätajú z vlastnej mladosti, do ktorých môžu aj sami prispieť v diskusii a ku ktorým majú nejaký osobný vzťah.A prečo je dôležité poznať minulosť? Často počúvame argument, že človek má poznať svoju minulosť, aby sa z nej poučil. Voči tomuto názoru zastávam kacírsky postoj. Ľudstvo je tvrdohlavo nepoučiteľné, sama história to dokazuje. Chyby sa neustále opakujú.Pokiaľ ide o „malé“ dejiny, skúsenosti z mnohých rozhovorov mi ukazujú, že poznanie minulosti vlastnej dediny či regiónu prehlbuje a utužuje vzťah k nim. Náš vzťah je prirodzene bližší k tomu, čo poznáme. Veď tak to funguje aj v ľudských vzťahoch. Myslím si, že ľudia by mali poznať minulosť svojej obce, regiónu a národa preto, aby tým posilnili svoj vzťah k nim. Sotva má niekto rád niečo, čo nepozná. A aj o to sa snažíme prostredníctvom Stretnutí s históriou.

V rámci prednášok ste spracovali viacero zaujímavýchtém. Napríklad o tom, ako to bolo s pálfiovskými srdcami.Aké sú teda osudy sŕdc prvých dvoch majiteľov malackého panstva PavlaIV. Pálfiho a jeho syna Jána III. Antona Pálfiho? A čo povera o tom, žesrdcia krvácali…?

Posmrtné dejiny sŕdc Pavla Pálfiho (+ 1653) a Jána Antona Pálfiho (+ 1694) som podľa historických prameňov spracoval v zborníku nášho múzea Malacky a okolie 5 (2012). Obidve srdcia boli uložené vo františkánskom kláštore v Malackách. O staršom srdci máme posledné správy zo začiatku 19. storočia a potom je jeho osud neznámy. Mladšie srdce v Malackách odpočíva dodnes ako najvzácnejšia relikvia. Pre obe boli zhotovené v roku 1713 strieborné schránky v tvare srdca. Malacký františkán zapísal v roku 1730 do kroniky svojho kláštora, že z Pavlovho srdca v minulosti už viackrát tiekla krv a najvýznamnejšie v roku 1716, čoho bol aj očitým svedkom. Iný prameň uvádza na konci 20. rokov 18. storočia, že Pavlovo srdce je neporušené (okolo 75 rokov po smrti), kým Jánovo sa už rozpadalo (okolo 35 rokov po smrti). Z týchto správ vznikli legendárne rozprávania o krvácaní pálfiovského srdca vždy pred nejakou pohromou blížiacou sa na Malacky.

Na čom aktuálne pracujete? Máte nejaký profesijný sen, ktorý sa týkahistórie a Záhoria zároveň?

Aktuálne mám rozpracované štúdie o pôsobení Vanka z Rachmanova a jeho družiny na južnom Záhorí v polovici 15. storočia. Je to téma známa, avšak dosiaľ nespracovaná komplexne. Kompletizujem spracovanie dejín dvoch dedín na južnom Záhorí v stredoveku, resp. do roku 1634, na základe všetkých existujúcich prameňov. Pustil som sa do prehľadového spracovania starších dejín jednej dediny v blízkosti Senice. Ide o objednávku od vedenia obce.Už od môjho doktorandského štúdia zhromažďujem, identifikujem a spracovávam kompletný pramenný materiál k dejinám Záhoria v stredoveku z pramenných edícií či digitálnych portálov. Je to mimoriadne náročná práca, keďže väčšina pre mňa podstatných archívnych fondov nemá spracované inventáre alebo registre. Už som zhromaždil viac ako tisíc textov listov a listín a množstvo zmienok v iných písomných prameňoch. Texty prepisujem, prekladám a robím si registre pre ľahšiu orientáciu. Ak sa mi podarí udržať tempo, na budúci rok by som mohol s tým finišovať. A potom sa chcem sústrediť na štúdie. K prvým budú patriť štúdie o najstarších písomných zmienkach o obciach Záhoria. Je až neuveriteľné, aké množstvo obcí sa opiera o chybné údaje. História je veda, ktorá sa vyvíja a naše poznatky sa rozširujú a spresňujú. Tak je to aj s najstaršími písomnými zmienkami. Výrazne pomáhajú aj stále nové a nové archeologické objavy.V ďalších prácach by som sa chcel venovať dejinám záhorských panstiev v stredoveku, vrátane ich hradov. Dnes už máme zásadne odlišné poznatky o Záhorí v „období konfínia“ (cca 11. – 12. storočie), ako sú tie, ktoré sa dodnes objavujú najmä v neodbornej literatúre. Vieme identifikovať niektoré záhadné a neznáme lokality a stotožniť ich s písomnými prameňmi (napr. hrádok nad obcou Kuchyňa, kláštor na úbočí Pohanskej). Zaujímavé sú informácie o niektorých vojnových stretoch na Záhorí, napr. bitka pod Plaveckým hradom či dobývanie Holíča alebo Šaštína, správy o presunoch vojenských výprav, kráľovské návštevy…Lákajú ma niektoré výrazné lokality ako Šaštín, Devín, Holíč, Malacky, Veľké Leváre, Mariankaa mnohé ďalšie, alebo tiež téma stredovekých kostolov, ku ktorým si už koncentrujem materiály.Nevenujem sa iba originálnym prameňom, ale čítam aj všetku možnú odbornú i neodbornú literatúru a excerpujem každú informáciu užitočnú pre poznanie stredovekých dejín Záhoria.Takto som si už vytvoril megadatabázu prameňov a literatúry, z ktorej budem čerpať do konca života.

Profesijný sen mám jeden veľký – komplexne a systematicky spracovať dejiny Záhoria v stredoveku. Podklady na prvý veľký diel mám už pripravené. Ale o tom sa pozhovárajme zase o niekoľko rokov…