Connect with us

Spomínanie na „hodvábku“

Spravodajstvo

Spomínanie na „hodvábku“

Spomínanie na „hodvábku“

V Senici sa spomínalo na prácu v „hodvábke“ 

SENICA (mk) – „V tridsiatych rokoch minulého storočia Seničania každodenne sledovali továrenský komín, či z neho vychádza dym. Podľa toho vedeli, či budú mať prácu.“ Aj táto zaujímavá informácia odznela na stretnutí s históriou, ktoré bolo tentoraz venované niekdajšiemu najväčšiemu zamestnávateľovi v Senickom regióne – fabrike Slovenský hodváb.

Podujatie s názvom „…robili sme v hodvábke“ zorganizovalo Záhorské osvetové stredisko spolu s Klubom priateľov histórie a podobne ako niekoľko predchádzajúcich častí sa uskutočnilo v hostinci Kaňové. Ten je s históriou senickej fabriky úzko previazaný – zamestnanci podniku ho často navštevovali, konali sa tu výrobné porady a obľúbený riaditeľ fabriky Miroslav Chomo sem pri príležitosti položenia základného kameňa výstavby polyesterového hodvábu v Senici dokonca pozval Alexandra Dubčeka. Na stretnutí sa hovorilo o okolnostiach vzniku legendárneho senického podniku, o jeho najlepších časoch, keď dával prácu tisíckam ľudí, aj o riaditeľoch závodu, ktorí do roku 1945 komunikovali všetkými možnými jazykmi okrem slovenčiny. Pri komentovanom premietaní fotografií viackrát zaznelo, že zásluhou Slovenského hodvábu Senica prekvitala, len vďaka fabrike má Kunovskú priehradu, letisko, krytú plaváreň, športovú halu, futbalový štadión, amfiteáter, škôlky a byty. „Keby nebolo Slovenského hodvábu, dnes by Senica možno mala len 10 tisíc obyvateľov,“ konštatoval senický historik Ján Peter. Množstvo zaujímavých informácií doplnil aj ďalší znalec miestnej histórie Ján Hromek. Návštevníci podujatia sa dozvedeli napríklad to, že v začiatkoch fungovania fabriky jej vedenie nemalo auto, ale jazdilo na koči ťahanom koňmi, že výroba v továrni šliapala vo dne i v noci a nesmela sa zastaviť ani na sekundu, že továrenský komín bol najvyšším bodom Záhoria, aj to, že prácu v SH mali Seničania do 21. apríla 2005, kedy o 17.25 hodine traja radoví pracovníci definitívne odstavili čerpadlo na viskózu. Keďže stretnutie s históriou sa konalo v stredu 8. marca, teda na Medzinárodný deň žien, nezabudlo sa ani na oslavy tohto sviatku v senickej fabrike. Ženy prezradili, že sa v tento deň cítili ako kráľovné – kolegovia im priniesli kytičku snežienok, uvarili im kávu, a po práci ich ešte pozvali na malé posedenie. Určite nielen tieto udalosti boli dôvodom, prečo väčšina bývalých zamestnancov fabriky spomína na prácu v továrni s nostalgiou. Niekdajšia pracovníčka továrne Jarmila Ševčíková mnohé naznačila vo svojej básni: „Ustála naša továreň za 90 rokov problém nejeden. Nezložili ju roky krízové, prežila aj vojny obdobie. Dnes sú z nej iba ruiny, stratili prácu naše rodiny. Nepriali nové časy fabrike, kapitalizmus nie je o etike. Zmizla naša továreň, z vrátnice máme kaviareň. V „pentagone“ dnes miesto úradníkov nájdeme byty, nájomníkov. Kovový šrot z továrne v kovošrote zostarne. Spoza plota pozerá, kam sa ten svet poberá. Fabrika je minulosťou, a komíny padli so cťou. Rozdrvené kopy sutín vozia vraj pod diaľnice. Tak nám mizne časť dejín – dejín nás a Senice.“ Seničania ako podstatné vnímajú, že vďaka fabrike malo mesto zamestnanosť a pracovníci istotu živobytia aj široké možnosti oddychu a kultúrneho a športového vyžitia. „V septembri 2020 si pripomenieme storočnicu fabriky. Chceli by sme pri tejto príležitosti pripraviť prezentáciu a snívame aj o vydaní publikácie a zorganizovaní výstavy. Slovenský hodváb bol srdcom mesta, pracovali v ňom celé rodiny, a určite si zaslúži, aby sme mu venovali svoju pozornosť,“ uviedla na záver podujatia riaditeľka ZOS Senica Ľubica Krištofová.

hodvabka-historia

Viac v téme Spravodajstvo

To Top